Nehľadiac na svoj dôstojný obchodný zovňajšok vyhadzoval šéf jednu obálku so spismi za druhou z doširoka otvoreného okna svojej kancelárie. Prestal, keď si vysoký muž napriek odporu vedúcich oddelení a protestujúcich sekretárok prekliesnil cestu do šéfovej kancelárie. Vstúpiť do týchto priestorov mohol vďaka jednoduchému služobnému preukazu úradníka Európskej únie a listu Európskej komisie.
Šéfovi oznámil, že na jeho medzinárodné podnikanie neustále padá tieň podozrenia zo zakázaných dohovorov medzi kartelmi. Povinnosťou spomínaného úradníka EÚ je hľadať v dokumentoch súvisiacich s podnikaním špecifické dôkazy svedčiace o nevhodnom správaní sa voči spotrebiteľovi. Úradník žiada o spoluprácu pri svojej činnosti a koncern obvinený z netrhového správania jeho požiadavku akceptuje. Na firemné náklady si necháva úradník EÚ vyhotoviť obrovské množstvo fotokópií, ktoré aj po rokoch dokázali vinu manažéra a jeho podnik stáli takmer milión mariek pokuty. Približne takto opisujú tí, ktorí boli svedkami podobnej rutinnej kontroly, napríklad vystupovanie Brita Juliana Joshuu. Ten je jednou z vedúcich osobností skupiny komisára Maria Montiho, v úradníckom žargóne nazývanej „drviči kartelov“. Joshuu a Nemca Georga de Bronetta neodbije žiadny arogantný šéf a často nachádzajú dôkazy o zakázaných medzikartelových dohodách. Zoznam svetových koncernov, ktoré musia rešpektovať neželanú rannú návštevu tohto typu, siaha od chemických gigantov Hoechst, Solvay alebo Montedison cez veľkovýrobcov ocele, stredne veľkých producentov cementu alebo lepenky, až ku globálne operujúcim bankám.
Prehliadka bez povolenia Podľa rozprávania svedkov bol v jednom prípade neúspech akcie takmer istý. Kancelárie predstavenstva boli totiž pred príchodom návštevy z EK starostlivo vyčistené. Návštevníkom z Bruselu však v poslednej chvíli padli do oka zahatané dvere kancelárie člena predstavenstva, ktorý bol práve na dovolenke. Našli v nej podrobné dohovory o cenách a trhových podieloch. Rozruch vyvolala aj historka o sekretárke vo vysokom štádiu tehotenstva, ktorá sa akosi priveľmi ponáhľala na toaletu. Pod dohľadom kontrolórov vybrala spod šiat dôležitý zväzok dokumentov. Inokedy sa skupina rozhodla obťažovať distingvovaných bankárov kvôli podozreniu, že odmietli zaplatiť poplatky pri výmene devíz. O niečo neskôr siahli „drviči kartelov“ na krk aj producentom kníh. Vo zväze nemeckého obchodu s knihami a v rozličných vydavateľstvách hľadali Joshuovi ľudia dôkazy bojkotu zamedzujúcom konkurenciu. Týkalo sa to rakúskeho obchodu s tradične nízkymi cenami kníh s názvom Libro, ktorý mal v úmysle prostredníctvom internetu predávať bestsellery za cenu nižšiu až o 20 percent v porovnaní s obvyklou cenou. Hovorca knižného zväzu reagoval na Montiho kontrolu impulzívne – ako takmer všetci pred ním, ktorí absolvovali prehliadku bruselskej skupiny. Počínanie komisie je vraj „úplne prehnané“ a „je pokusom o zastrašovanie“, bedákal jeden z tamojších funkcionárov. Už po niekoľký raz sa vynorila otázka, či môžu bruselskí úradníci urobiť takýto zásah bez súdneho príkazu na prehliadku. Odpoveď znie: môžu. Základným zákonom úradníkov Únie je v tomto smere nariadenie číslo 17, ktoré vstúpilo do platnosti v roku 1962. Je základným dokumentom pre aktivity všetkých, ktorí dbajú o to, aby v rámci EÚ jestvovala konkurencia – či už ide o Coca-Colu, Boeing alebo Airbus.
Bez výpovede pod prísahou Spomínané nariadenie neumožňuje iba nečakané prehliadky a zaistenie nájdených dokumentov. Podozriví podnikatelia musia aj aktívne pôsobiť pri objasňovaní kartelových dohôd, z ktorých sú obvinení. Povolenie sudcu, ktoré musí podľa právnej úpravy každého štátu prehliadke predchádzať a napríklad v prípade vraždy je základnou podmienkou, nie je pre takéto prípady potrebné. Jurisdikcia Spoločenstva dokonca neobsahuje – čo je zarážajúce – právo podozrivého odmietnuť vypovedať, ak by si tým poškodil. Tieto možnosti odôvodňuje Georg de Bronett úplne iným charakterom svojho obľúbeného predpisu. V protiklade k zvyklostiam národných štátov nesmie totiž Monti a jeho pomocníci predvolať na súd žiadneho zo šéfov koncernov a pod prísahou sa pýtať na účasť na kartelových dohodách. Rovnako sa mu nesmú vyhrážať trestnoprávnym stíhaním. Ak chcú presadiť právo EÚ, sú odkázaní na informácie od poškodených konkurentov. Montiho skupina potom nachádza písomné dôkazy o plánovaných dohovoroch.
Proti relatívnej slobode zásahu stoja aj striktné pravidlá, ktoré vo veľkej miere ohraničujú výsledok, resp. zhodnotenie nájdených dokumentov. Úradníci smú zobrať do úvahy len to, čo úzko súvisí s podozrivým prípadom. Ten musí byť podrobne popísaný v správe o prehliadke komisára. Napríklad, keď „karteloví drviči“ našli v trezore istého nemeckého predsedu predstavenstva podklady týkajúce sa kúpeného doktorského titulu, bol tento materiál pre nich tabu, rovnako ako pornočasopisy v zavretom písacom stole iného šéfa. Kuriózna situácia sa odohrala, keď Montiho ľudia objavili zväzok dokumentov, v ktorom boli dopodrobna opísané dohovory o cenách a správaní sa kartelov. Kontrolóri však mali smolu – nájdené dôkazy sa vzťahovali na úplne iný druh tovaru ako ten, ktorý bol uvedený v ich papieroch. Nechceli však nič ponechať na náhodu: tak dlho otáľali s prehliadkou a robili všetko pre to, aby zabránili zničeniu dôkazového materiálu, až kým neprišlo v tejto veci patričné rozhodnutie komisára. Ak sa niektorý z podnikateľov rozhodne brániť vstupu Montiho úradníkov do firmy, národná justícia musí podľa práva EÚ použiť „bezprostredný nátlak“ – a síce ihneď, aby nezostal čas na zničenie dôkazov.
Kartely si nedôverujú Úspech „kartelových drvičov“ je zarážajúci. Napokon, jednotliví podozriví vedia až priveľmi dobre, že kartelové dohody sú zakázané. Prečo si teda nechávajú materiál, o ktorom vedia, že im môže priniesť problémy? Ako hovoria skúsenosti úradníkov, hlavným dôvodom je to, že karteloví bratia si navzájom nedôverujú. Šéfovia dokumentujú svoje úzkostlivo strážené dohody o cenách a obchodných prirážkach, o tom, kto má dať najvýhodnejšiu ponuku (za ktorú mu potom pripadne marža) často písomne práve preto, aby sa zaistili proti ostatným sprisahancom. Strach pred nasledujúcim možným podvodom zo strany partnera je očividne väčší ako strach pred úradníkom EÚ. Napokon, vôbec nie je isté, či sa v ďalekej budúcnosti objaví. Často dochádza až k neuveriteľným situáciám. V istom podniku našli napríklad európski úradníci protokol o príhovore predsedu na začiatku tajnej schôdzky, v ktorom bolo dôsledne zaznamenané varovanie, aby sa o stretnutí v žiadnom prípade nevyhotovili žiadne písomné správy. Ďalší prípad opisoval správanie sa jednej z filiálok Daimlera-Chryslera. Našiel sa v nej záznam, dokazujúci, ako dobre si výrobcovia automobilov uvedomovali svoje konanie. Zástupcovia filiálky trvali na tom, že istý obežník sa vraj pošle obchodníkom „aj napriek tomu, že naše právne oddelenie na základe platného (európskeho) zákona nesúhlasí s týmto druhom dohovorov“.
Daimler, Volkswagen a ďalší producenti automobilov vyčítajú úradníkom zaoberajúcim sa konkurenciou, že dlhodobo prekážajú zahraničnému predaju ich značiek za ceny nižšie ako v importujúcej krajine. Zriedkavo sa v priestoroch Volkswagenu našiel dôkaz o tom, že obchodníci vedeli, čo robia. Podľa istého nariadenia je producentom automobilov dovolené dodávať svoje autá za pevne stanovené ceny výlučne výhradným predajcom. V žiadnom prípade však nesmú zabraňovať tomu, aby nákupca, resp. obchodník využil pomerný pokles ceny medzi jednotlivými členskými krajinami únie vo vlastný prospech. Presne to však podľa názoru Európskej komisie robil Volkswagen automaticky preto, aby udržiaval celkovú cenovú úroveň na vysokej úrovni. Napriek varovaniam z Bruselu automobilový koncern svoje konanie nezmenil a neprestal zabraňovať nemeckým nákupcom, aby sa po jeho autách poobzerali v Taliansku. Stálo ho to 180 miliónov mariek pokuty a Daimler čaká na rozhodnutie o pokute prinajmenšom v rovnakej výške.
Podľa Der Spiegel preložila a spracovala lk
