Ozajstný koniec druhej svetovej vojny

Tohtoročné oslavy konca druhej svetovej vojny pripomínajú istý paradox. Hoci v máji 1945 sa v Európe oslavovalo víťazstvo, vojna sa zďaleka ešte neskončila. Americkí a britskí vojaci bojovali proti nepriateľovi, ktorý kládol mimoriadne tvrdý od-por. Týkalo sa to aj sovietskych vojakov. Mnohí z tých, čo si možno mysleli, že sa pre nich vojna skončila v Berlíne, museli absolvovať dlhú cestu cez Sibír, aby odčinili porážku Ruska z roku 1905. Japonsko v druhej svetovej vojne Kým vojenské operácie prvej svetovej vojny sa odohrávali prevažne na európskom kontinente, až druhú možno označiť za svetovú. Okrem Európy sa ťažké boje odohrávali aj v Afrike, Ázii a v rozsiahlych priestoroch Tichého oceánu. Japonsko sa zúčastnilo na oboch svetových vojnách, no v prvej skôr symbolicky. Vtedy bolo spojencom Dohody a sústredilo sa predovšetkým na obsadenie nemeckých kolónií v Číne a Tichomorí. Do polovice 19. storočia spoločenské zriadenie Japonska pripomínalo európsky raný feudalizmus. Krajina bola jednotná iba formálne, cisár mal iba symbolické postavenie a moc a najvplyvnejšie šľachtické rody v krajine viedli nespočetné vojny. Krajine hrozilo, že sa stane kolóniou niektorej z európskych mocností. Stalo sa však čosi, čo inde vo svete nemalo podoby. V roku 1868 sa podarilo v krajine presadiť politické a hospodárske reformy, ktoré z nej v priebehu krátkeho času urobili svetovú veľmoc. Lenže Japonsko bolo zmodernizované skôr iba z ekonomického hľadiska. V rámci politických reforiem bola krajina zjednotená tak, že cisár bol vyhlásený za boha a skutočnú moc dostali do rúk jeho poradcovia. Rozhodujúcu úlohu v krajine navyše získala tiež armáda. Hoci po reformách boli vytvorené také demokratické inštitúcie, ako parlament, v skutočnosti mali skôr symbolický význam. Svoju úlohu tiež zohrala okolnosť, že v Japonsku sa nenachádzajú prakticky nijaké suroviny. Východisko sa hľadalo v expanzívnej politike. Prvou obeťou expanzie sa stala Čína, keď Japonsko anektovalo ostrov Tajvan a začalo si nárokovať Kóreu a územie Mandžuska. V regióne, ktorý Japonsko považovalo za sféru svojich záujmov, bolo najväčším súperom Rusko. V roku 1905 utrpelo od Japonska zdrvujúcu porážku. Chybou európskych mocností a USA bolo, že príčiny ruskej porážky videli skôr v zaostalosti Ruska než v kvalitách japonskej armády. V roku 1927 poprední činitelia japonskej armády vypracovali dokument, ktorý dostal názov Tanakovo memorandum. Obsahovalo ciele japonskej zahraničnej politiky – najprv sa zmocniť Číny, potom celého východoázijského regiónu, Indie a napokon pokračovať v dobývaní celého sveta. Dokumentu sa mala zmocniť čínska tajná služba, ktorá potom zabezpečila jeho uverejnenie. Hoci sa dodnes ozývajú hlasy (najmä japonských historikov), ktoré spochybňujú pravosť tohto dokumentu, nasledujúce udalosti ukázali, že zrejme nešlo o falzifikát. Japonská expanzia sa začala už v 30. rokoch. Pod zámienkou „pomoci mandžuskému národu trpiacemu pod čínskym útlakom“ bol vytvorený bábkový štát Mandžukuo, ktorého formálnym vládcom sa stal posledný cisár Pchu-i. Potom nasledoval útok na ďalšie čínske územia. Hoci v prvej svetovej vojne Japonsko vyhlásilo vojnu Nemecku, v roku 1936 uzavrelo s nacistickým Nemeckom tzv. Pakt proti Kominterne. Zdalo sa, že ide o spojenectvo zamerané hlavne proti Sovietskemu zväzu. V roku 1940 sa tento pakt premenil na tzv. Os Berlín-Rím-Tokio. V tejto súvislosti som narazil na jednu mimoriadne zaujímavú okolnosť. Ešte ako študent histórie som bol zvedavý, aké články písal do nemeckých novín slávny sovietsky špión Sorge. Bol som šokovaný. Sorge opisoval biedu japonských robotníkov a ostro kritizoval japonské spoločenské zriadenie. Tieto články kládli otázku, ako môže byť „ľudové národno-socialistické“ Nemecko spojencom takého reakčného štátu, akým je Japonsko? V dnešnej dobe sa často pripomína zákerný japonský útok na americkú vojenskú základňu v Pearl Harbor. Lenže to nebol jediný japonský útok v decembri 1941. Japonci tiež zaútočili na Britov v Malajzii a dobyli Singapur. Na začiatku roku 1942 nasledovalo obsadenie Barmy, Filipín a Indonézie. V máji roku 1942 Japonci ovládali západnú oblasť Pacifiku, ohrozovali Indiu a Austráliu. Už sme spomínali, že Japonsko trpelo nedostatkom surovín. Hoci sa mu podarilo obsadiť územia, kde sa všetky tieto suroviny nachádzali, ukázalo sa, že Japonci nemali dostatočný počet dopravných prostriedkov, ktoré by tieto suroviny v potrebnom objeme priviezli na japonské ostrovy. Navyše Japonci podcenili možnosti americkej ekonomiky. Istotne nečakali, že americký priemysel prejde tak rýchlo na vojnovú výrobu, že USA budú mať dostatok zbraní nielen na vojnu v Tichomorí, ale aj v Afrike a Európe. Politické zriadenie vojnového Japonska Ako reakcia na pokusy nechať sa vo väčšej miere ovplyvniť európskou civilizáciou vzniká ideológia tzv. japanizmu nihonšugi. Prevziať sa mala predovšetkým západná technika, no nie idey. Japanizmus zdôrazňoval tzv. tradičné japonské hodnoty. Tie však neboli iba japonské. Napríklad išlo o princípy čínskej konfuciánskej filozofie, ktoré vyžadovali, aby sa príslušníci nižších vrstiev v maximálnej miere podriadili vyšším vrstvám. Bolo to aj japonské šintoistické náboženstvo, ktoré hlásalo výnimočnosť nielen japonského cisára, ale všetkých Japoncov. O mocnostiach Osi sa niekedy hovorí ako o „fašistických“ mocnostiach. Už som však spomínal Sorgeho články, kde sa zdôrazňoval rozdiel medzi fašistickým a japonským systémom. Cisárske Japonsko bolo však možné označovať ako „totalitný“ štát. Dnes sa často pripomína fanatizmus Japoncov, ktorý v Európe nikdy neexistoval. Príkladom tohto fanatizmu boli napríklad samovražední piloti „kamikadze“. Tento fanatizmus bol tiež výsledkom iného typu výchovy. Odmalička boli deťom vštepované princípy absolútnej poslušnosti voči všetkým autoritám, počnúc nielen otcami, ale najmä cisárom. Tento fanatizmus však viedol nielen k častej sebadeštrukcii (povestný zvyk japonskej rituálnej samovraždy „harakiri“), ale aj k podceňovaniu protivníka. Zároveň táto neúcta voči sebe samému viedla napríklad vo vojne k takým zločinom, ktoré v Európe nemali podobu. Bol to napríklad rituálny kanibalizmus, keď zajatí americkí piloti boli zaživa rozpitvaní a niektorí vojaci jedli ich srdcia a pečeň. Prelom vo vojne Kým v Európe možno považovať za predzvesť porážky nacistického Nemecka bitku pri Stalingrade, v Pacifiku to bolo americké víťazstvo pri ostrove Guadalcanal vo februári 1943. Tento ostrov sa stal významnou základňou pre ďalšie americké operácie. Japonci síce utrpeli drvivú porážku už v bitke o Midwajské ostrovy, ešte sa nevzdávali plánov na dobytie Austrálie. Tak ako nacisti nakoniec stratili možnosť akejkoľvek vojenskej iniciatíny na sovietsko-nemeckom fronte, aj Japonsku po porážke pri Guadalcanale ostávala už iba obrana dobytých území. V čase, keď sa západní spojenci chystali na vylodenie vo Francúzsku v lete roku 1944, začali aj operácie vedúce k vypudeniu Japoncov z pacifického regiónu. Lenže na jar 1944 sa Japoncom podarilo uštedriť drvivé porážky čankajškovským vojskám v Číne. Tieto úspechy na ázijskej pevnine však nezabránili tomu, aby boli Japonci vypudení z Novej Guiney, Filipín a Barmy. Keď sa v Európe končila vojna Spojenci prijali zásadu, že od nacistického Nemecka i od Japonska budú vyžadovať bezpodmienečnú kapituláciu. Tak ako na území ZSSR bol po porážke pri Stalingrade z nemeckých politikov a vysokých dôstojníkov vytvorený výbor Slobodné Nemecko, tak na území, ktoré kontrolovali čínski komunisti, bol vytvorený výbor Slobodné Japonsko. Toto územie navštívili aj americkí novinári. Predstavitelia tohto výboru im povedali, že nech by sa po vojne uskutočnili v Japonsku akékoľvek rozsiahle reformy, cisár bude musieť ostať vo svojom úrade. Aj oficiálna japonská propaganda zdôrazňovala, že požiadavka bezpodmienečnej kapitulácie sa vlastne dotýka božskej dôstojnosti cisára. Jedným z najväčších amerických vojenských tajomstiev bol vývoj atómovej zbrane. Podľa niektorých údajov existenciu tejto zbrane prezident Roosevelt utajoval dokonca pred svojím viceprezidentom Trumanom. Ako sa vojna približovala k brehom Japonska, rástol japonský odpor. Už som spomínal samovražedné útoky kamikadze, kde nešlo iba o samovražedných pilotov, ale aj o nasadenie torpéd riadených samovrahmi. Američania odhadovali, že pri dobýjaní samotných japonských ostrov by mohli utrpieť státisícové straty. Preto niektoré americké vojenské kruhy vyvíjali nátlak, aby americká diplomacia dosiahla vstup ZSSR do vojny proti Japonsku. Hoci Pakt proti Kominterne naznačoval, že obeťou spoločného nemecko-japonského útoku by mal byť Sovietsky zväz, Japonci chceli najprv silu Červenej armády overiť v pohraničných konfliktoch. Tie dopadli tak, že sa Japonci rozhodli radšej nevstupovať so sovietmi do ozbrojeného konfliktu. Možno by boli na ZSSR zaútočili až potom, keď by boli nacisti dobyli Moskvu… O vstupe ZSSR do vojny proti Japonsku sa rozhodlo na konferenciách v Jalte a Postupime. Japonci v júli 1945 dali diplomatickou cestou ZSSR isté ponuky, ktoré mali zabrániť jeho vstupu do vojny. Lenže zase sa tu prejavil nedostatočný zmysel pre realitu, Japonsku už nemali čo ponúknuť a vojenskými operáciami by bol Sovietsky zväz posilnil svoj vplyv v oblasti Ďalekého východu. 8. augusta 1945 vypovedal ZSSR vojnu. Za dva týždne Červená armáda obsadila územie Mandžuska a 23. augusta vstúpili sovietske vojská do prístavov Ta-lien a Port Arthur. Atómový úder 6. augusta 1945 bola zvrhnutá atómová bomba na Hirošimu a 9. augusta na Nagasaki. O použití týchto zbraní sa dodnes vedú diskusie. Svojho času sa tiež argumentovalo, že tieto bomby mali nielen donútiť Japonsko ku kapitulácii, ale zároveň aj varovať Sovietsky zväz, takže išlo nielen o záverečný akord druhej svetovej vojny, ale aj o štartovné výstrely konfrontácie, ktorá neskôr dostala názov „studená vojna“. Atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki bolo argumentom pre tie politické sily v Japonsku, ktoré veľmi dobre pochopili, že sa krajina ocitla v beznádejnej situácii. Hoci japonský cisár ako „boh“ vlastne nemohol priamo zasahovať do politiky, tentoraz sa rozhodol k čomusi, čo nemalo obdobu. Kapituláciu krajiny mal vyhlásiť v rozhlasovom prejave. Fanatickí dôstojníci sa pokúsili zabrániť odvysielaniu zvukového záznamu prejavu. Nevedeli však, že existovalo niekoľko kópií tohto záznamu. 15. augusta 1945 bol prejav odvysielaný, čo spôsobilo šok v krajine, no nik sa už nedovážil odporovať božskej vôli cisára. Formálny akt kapitulácie bol podpísaný 2. septembra 1945 na americkej vojnovej lodi Missouri. Vzápätí krajinu okupovali americké vojská…