Svojej celoživotnej bádateľskej témy sa nevzdal ani po prevrate z osemdesiateho deviateho. Pravidelne prispieval do Nového slova, Nového slova bez rešpektu, neskôr Slova, bol hosťom Klubu Nového slova. Samozrejme, jeho činnosť bola širšia, s ňou sa čitateľ môže bližšie zoznámiť na stránke Literárneho informačného centra, venovanej tejto osobnosti.
Titulkom Odišiel posledný davista opatril Štefan Drug v októbri 2000 nekrológ za spolupracovníkom davistov Jánom Bohúňom, bratom dnes už vari takmer zabudnutého vynikajúceho rozprávača spisovateľa a novinára Ema Bohúňa. Neskôr, po druhej svetovej vojne, ako píše Štefan Drug, pôsobil Ján Bohúň ako „riaditeľ pražského hotela Paríž a urobil z neho obľúbené prístrešie pre slovenských umelcov a športovcov“.
Titulok Odišiel posledný davista som si dovolil dnes od Štefana Druga prevziať – v presvedčení, že aj on svojím celoživotným bádaním a zástojmi, svojím životným osudom naozaj k davistom neoddeliteľne patrí. A že tentoraz, žiaľ, to bude aj posledný raz, čo sa dá použiť. S odchodom Štefana Druga sa bádateľská práca na tomto poli nadobro uzavrela. Ale patrí mu naša vďaka, že tak húževnato a upäto sa jej venoval a zanechal nám toto cenné svedectvo o rôznych obdobiach – a ľuďoch v nich – dvadsiateho storočia.
Z publikovaných statí v Slove som pri tejto príležitosti vybral Kapitolu z ľudských a literárnych dejín pohnutých čias uverejnenú v júni 2004. Štefan Drug v nej približuje vzťah medzi Ladislavom Novomeským a Jurajom Špitzerom na pozadí ľudskej a spoločenskej tragédie päťdesiatych rokov.
Kapitola z ľudských a literárnych dejín pohnutých čias
Štefan Drug, Slovo, 2. 6. 2004
Pokúsim sa čitateľov najprv informovať o pasážach Špitzerovho prejavu, týkajúcich sa svojskej „analýzy“ Novomeského básnickej i novinárskej praxe. Už názov znel hrozivo: Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry. Špitzer mal už k dispozícii aj najnovší Širokého prejav na zasadnutí ÚV KSS 18. apríla 1951, a tak z neho hneď na začiatku mohol citovať, že členovia takzvanej vlastnej skupiny DAV (Clementis, Novomeský, Husák) nikdy neboli komunistami, ale iba súbežcami, vždy mali nevraživý, povýšenecký, intelektuálsky vzťah k robotníckej triede, inteligencii pripisovali vedúcu úlohu v národe atď. Navyše ako trockisti mali nepriateľský postoj k marxizmu-leninizmu a k Sovietskemu zväzu, poklonkovali pred úpadkovou kultúrou Západu a slúžili americko-anglickému imperializmu. Aj v Slovenskom národnom povstaní boli agentmi buržoázie, chceli dostať Slovensko do protisovietskej stredoeurópskej federácie, znemožnili záchranu vedúcich pracovníkov robotníckeho hnutia…
Špitzer oznámil, že Novomeský sa nestal „kozmopolitom“ až v polovici tridsiatych rokov. Prejavil sa tak už vlastne v debute Nedeľa (1927). Venovaním zbierky Romboid „zaviatej pamiatke Janka Kráľa“ sa zase pokúsil „priam urážlivo priodieť tradíciou veľkého revolučného básnika“. Dotkol sa tým nielen Kráľa, ale všetkých vlasteneckých básnikov. Sám mal totiž „záľubu v bezideovej hre so slovami“, neprečítal si pozorne Kráľove básne, lebo „lapil svojho červa dekadencie“, splodil „surrealizmus, v ktorom dominuje melanchólia, elégia, strašidelná vízia a bezútešné situácie…“ Názory niektorých kritikov, ktorým sa zdalo, že „vývinová línia slovenskej poézie vedie od štúrovského Kráľa cez Novomeského k nadrealizmu“, pokladá Špitzer za „hriešny omyl“, ba až za urážku Kráľa „a vlasteneckej poézie“. Podľa neho je Kráľ „sudcom – nie učiteľom Novomeského!“ Ba ešte dodáva, že tvorba „veľkého revolučného demokrata“ stojí „v priepastnom rozpore“ s Novomeského „dekadentným kozmopolitizmom“. Ďalej cituje ešte niekoľko veršov z rozličných zbierok, aby dokázal jeho „rýdzi kozmopolitizmus zveršovaný beznárodným cynickým svetobežníkom“.
I.
Ako sa už medzitým stalo zvykom, aj Špitzer vyčlenil z davistickej skupiny ako jediných marxistov len Jilemnického s Urxom, pričom k antisovietskym živlom, buržoáznym nacionalistom atď. pridal ešte Okáliho a Poničana s príslušnými hriechmi, ba aj nedavistu Emila Boleslava Lukáča! Vedúcich davistov prirovnával k takým „kapitulantom a zradcom“, akými boli vo Francúzsku André Gide, André Breton, Salvador Dali, v Čechách teoretici a kritici Karel Teige a Záviš Kalandra (medzi prvými popravený už v procese s Miladou Horákovou a spol. v roku 1950). Pritom podchvíľou citoval protidavistické výroky Viliama Širokého, ba na jeho oslavu nezabudol spomenúť ani (zdá sa, že vtedy vymyslený podvrh) jeho údajný odkaz z 28. júla 1941: „Bol som zradený. Chcem čestne umrieť – verný ZSSR, KSČ a národu“.
Takto povzbudený pokračoval v odhaľovaní ťažkých hriechov, zrád atď. Novomeského. Robil to dosť nesúrodo, ale zápalisto. Po návrate z moskovského zjazdu spisovateľov vraj Novomeský v rozhovore o. i. svätokrádežne vyhlásil: „Literatúra nesmie byť slúžkou každodenného triedneho boja“. Vôbec pritom nebral na vedomie Stalinovu výzvu, aby spisovateľ bol „inžinierom ľudských duší“, ani požiadavku hlavného ideológa A. A. Ždanova, aby sa spisovatelia stali „organizátormi pretvárania povedomia ľudí v duchu socializmu“ a aby stáli na „predsunutých pozíciách bojovníkov za beztriednu socialistickú spoločnosť“. Radšej opakoval po zradcovi Bucharinovi: „Tendencia až za kvalitou na miesto druhé, kvalitu a len kvalitu.“ A sám k tomu ešte dodal: „Úzky rámec funkcie literatúry – byť vždy len každodenne revolučnou – bol príliš jednostranný.“
Podľa zanieteného sudcu Novomeský manifestoval svoj kozmopolitizmus aj výrokom, že proletárska literatúra musí „ešte na meštiacku nadväzovať“, lebo „celá moderná literatúra vyrástla od Apollinaira“. Tu Novomeský vystúpil vraj ako „dohadzovač neuskutočniteľného sobáša socialistickej literatúry s úpadkovou literatúrou zahnívajúcej buržoázie“.
II.
Túto časť kritiky zakončuje Špitzer takmer prokurátorsky: „Nevera v robotnícku triedu, nevera v Sovietsky zväz, povýšenecký pomer k vlastnému ľudu, chuligánstvo a bohémstvo, beznárodný kozmopolitizmus, estetizovanie nízkosti v človeku, to je Novomeského poézia…“ Aby dodal vieryhodnosť svojím argumentom, citoval z listu Jilemnického Edovi Urxovi (obaja boli davistami českého pôvodu, žili v tom čase na Slovensku) z 10. novembra 1925 okrem iného: „Keby naša davistická skupina mala prejsť vývojovou cestou Devětsilu, tuším, že Laco by sa bezpochyby stal clownom, maliarom, slovíčkárom… Mne sa jedná o ich pomer k proletariátu. A v tom si svoje postavenie nevyjasnil ani jeden z nich!“ Jilemnický chcel, podľa neho, celú svoju tvorbu zasvätiť robotníctvu a nemienil svoje „duševné dispozície“ meniť podľa toho, do ktorého časopisu práve píše svoj príspevok… Poslal totiž prózu Vlak do časopisu Mladé Slovensko, ktoré vtedy redigoval Novomeský. Redaktor mu ju vraj odmietol uverejniť s odôvodnením: „Chceš znivočiť úplne moju redaktorskú činnosť takým boľševictvom?“
Po odcitovaní týchto výrokov som neodolal nutkaniu overiť si autentickosť citovaných pasáží z Jilemnického listu vo vydaní jeho korešpondencie (Listy P. Jilemnického I., Spisy 11, Pravda 1984, s. 196-201). V prvej vete by sa Novomeský stal „nezvalovským klaunom“ (!) atď. O niekoľko riadkov ďalej, pred vetou „Mne sa len jedná…“ – vypadlo dôležité Jilemnického svedectvo: „Vieš, že mám všetkých rád, Laco a Jarko sú skvostní chlapci, a Laco je básnikom non plus ultra, obdivuhodný!“ Trochu nižšie kritizuje Poničanove verše a dodáva: „O koľko vyššie stojí Lacov Lenin!“ Možno by stálo za to porovnať všetky citácie. Ale hádam stačia aj tieto ukážky svojského narábania s textom…
Niekoľko strán svojich „odhalení“ venoval potom Špitzer kritikovi Okálimu, ktorý už vtedy – spolu s vedúcimi davistami – čakal vo väzení na proces. Jeho hriechy? Kritizoval slovenské literárne tradície, lebo nebral na vedomie „Leninovo učenie o dvoch kultúrach v každom národe“, oháňal sa „radikálnymi ľavými frázami“, útočil na „realistickú líniu našej literatúry“, spolu s Novomeským u nás udomácňoval „kozmopolitické dekadentné a protivlastenecké tendencie, vysmieval stalinskú výzvu, aby spisovatelia boli inžiniermi ľudských duší“, atď., atď.
III.
Tak sa znovu dostal k Novomeskému, ktorého nazval Bucharinovým žiakom. Dokladal to citátmi z Bucharina (vtedy ešte uznávaného) na zjazde sovietskych spisovateľov (1934) a po ňom aj Karla Teigeho, ktorý vo svojom časopise uverejnil Novomeského článok, údajne vysmievajúci a osočujúci sovietsku literatúru. Aby svoju argumentáciu posilnil, odvolal sa na povestné (skôr zlovestné) „veľdielo“ Ladislava Štolla Třicet let bojů za českou socialistickou poesii (1950), ba siahol až po knihe Štefana Krčméryho Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry (1943), aby z nej odcitoval vety o tom, že „mapa najmladšieho básnického pokolenia slovenského už nemá… rovnováhy. Navážená je priveľmi na západ“. Pridal k tomu dlhý úryvok z citovaného už Jilemnického listu Urxovi z októbra 1925 a do neba vychválil aj jeho kritiku davistov, najmä Novomeského, v liste z Moskvy (január 1928), v ktorom oficiálne vysvetľoval správnosť odstránenia Trockého a Zinovieva.
Z neskoršieho obdobia (1937) Špitzer uviedol, že časopis DAV odcitoval Radekovu reč pred súdom ako „politický odkaz“, hoci trockisti a Bucharinovci už boli len „bandou agentov a diverzantov“. Neuviedol však, že Radek sa vtedy (podľa začínajúceho a neskôr aj u nás uplatňovaného úzu) kajal za nespáchané zločiny… Podľa Špitzera v období Slovenského štátu Novomeský vystupoval ako „patrón dekadencie a bezideového formalizmu“, cítil sa dobre v spoločnosti „kolaborantských a fašistických básnikov“, pričom vraj svojím „chorobným individualizmom… nakazil mnohých našich spisovateľov“, úplne odhodil zo seba svoju pokryteckú „revolučnosť“ a „vrážal nôž … do srdca pokrokovým úsiliam slovenskej literatúry“. A samozrejme – nemohli chýbať ani záverečné patetické frázy o mieste slovenského spisovateľa, ktoré je iba na „strane mieru, pokroku a socializmu. Na tej strane, na ktorej stoja Stalin, Gottwald, Široký.“
Vtedy už všetci prítomní stáli a oduševnene tlieskali posledným frázam: „Nech žije slovenská socialistická literatúra, ktorá verná československým tradíciám boja za socialistický realizmus podľa príkladu najpokrokovejšej a najvyspelejšej sovietskej literatúry zobrazí svojím umeleckým majstrovstvom zlatý vek šťastného Slovenska v socialistickom Československu!“
IV.
Novomeskému, vtedy už väzňovi, ktorému hrozila šibenica, určite ani v duchu nemohlo napadnúť, čo naňho pozbieral i povymýšľal a s obrovským zápalom predniesol bývalý spolupracovník, partizán, povstalecký dôstojník, od roku 1949 pracovník agitpropu ÚV KSS, jeden z hlavných organizátorov chystaného zborníka k výročiu skupiny DAV, súčasne znalec a milovník modernej francúzskej poézie, s ktorým si dobre rozumel, na všeličo z kultúry mali podobné či rovnaké názory.
Možné však je, že by sa vôbec nebol čudoval, lebo vo vyšetrovacej väzbe asi čoskoro pochopil aspoň časť celej tej obludnej nehoráznosti, tej neľudskej mašinérie, ktorá zabíjala, v lepšom prípade prinajmenšom lámala kosti a charaktery pod „ušľachtilou“ zámienkou „ochrany záujmov strany a ľudu, odhaľovania nepriateľov v zostrujúcich sa podmienkach triedneho boja po víťazstve robotníckej triedy“. Veď napokon pri eštebáckom „vyšetrovaní“ sa sám priznal k všetkým vykonštruovaným obvineniam, okrem iného možno aj preto, aby – ako to od neho vyžadovali – pomohol rodnej strane. Nemohol si ani približne domyslieť, aká atmosféra asi vládne vonku, akí sú ľudia zastrašení a ako iní chcú získať, či upevniť si pozície.
Času na rozmýšľanie mal veru dosť, lebo skupina slovenských „buržoáznych nacionalistov“ (okrem Clementisa, preradeného do najnebezpečnejšej zločineckej skupiny, dopredu určenej na šibenicu), ktorú tvorili Gustáv Husák, Daniel Okáli, Ladislav Holdoš a prozaik Ivan Horváth (sympatizant davistov) sa dostala pred súd až rok po smrti Stalina a Gottwalda v apríli 1954, keď sa už nevešalo a v Moskve bol prvým tajomníkom Nikita Chruščov! Novomeský dostal desať rokov väzenia (ostatní oveľa vyššie tresty). Trest si odpykával v Leopoldove, Mírove a v Prahe-Pankráci, ale už na Vianoce 1955 ho podmienečne prepustili, nesmel však publikovať, ani vrátiť sa na Slovensko. V nasledujúcom roku mohol nastúpiť do Památníka národního písemnictví na Strahove a pracovať tam v podradnej funkcii „výstavníckeho referenta“. Oficiálne pre „dobré správanie“ (!) mu čoskoro odpustili zvyšok trestu. Bratislavské vydavateľstvo Slovenský spisovateľ zanedlho vybavilo, aby mohol postupne pripraviť zopár prekladov z maďarčiny. Od roku 1962 mu bojazlivo začínajú uverejňovať básne v českom Plameni a v Slovenských pohľadoch.
Určite sa o to zaslúžil aj Juraj Špitzer, ktorý od januára 1960 pracoval ako tajomník Zväzu československých spisovateľov v Prahe. Ospravedlnil sa (určite nie raz) Novomeskému za spomínaný referát na spisovateľskej plenárke v máji 1951. Spolu potom sedávali takmer každý večer, preberali minulosť, ale sústreďovali sa najmä na prítomnosť a budúcnosť. Umlčaný básnik postupne čítal kajajúcemu sa tajomníkovi svoje najnovšie básne z chystaných zbierok Vila Tereza, Do mesta tridsať minút a Stamodtiaľ. Tajomník Špitzer komentoval jeho verše, ale najmä sa úspešne usiloval získať postupne súhlas vrchnosti na ich časopisecké a knižné publikovanie a ako člen rehabilitačnej tzv. barnabitskej komisie sa pričiňoval o urýchlenie straníckej a občianskej rehabilitácie staronového priateľa.
V.
Uznesenie o rehabilitácii odsúdencov v procese proti Slánskému a spol. (deväť popráv obesením, tri doživotné väzenia) a proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom (päť dlhoročných väzení) vyšlo v dennej tlači v apríli 1963. Ako to býva zvykom, okolo žijúcich rehabilitantov sa rojili obdivovatelia, nadšenci, prosebníci, rozličné intervencie, novinári atď. Špitzer sa na módnych ováciách nezúčastňoval, o to väčšmi zrejme premýšľal o svojom „výkone“ z mája 1951. Hoci staronovému priateľovi už dávnejšie všetko ústne vysvetlil a zdôvodnil, pociťoval potrebu ešte raz sa aj písomne k danej problematike čo najdôkladnejšie vrátiť. Okrem iného aj vyspovedať sa zo zatrpknutosti na neprimerané výsledky a ohlasy tretieho spisovateľského zjazdu, ktorého bol ako tajomník jedným z hlavných organizátorov.
Žiaľ, list sa v Novomeského pozostalosti nezachoval. Novomeský v odpovedi z 2. apríla 1963 najprv stručne rozháňal spomenutú zatrpknutosť z priebehu a výsledkov zjazdu („Milý Ďuro, … neblbni! Glgni a zhltni nechuť, ktorú máš v ústach zo všetkých tých neokrôchaností…“), ale potom hneď prešiel k problematike, ktorá nás v tomto prípade zaujíma predovšetkým. Nepochybujem, že aj dnešného čitateľa môže zaujímať Novomeského stanovisko a nenahnevá sa, keď odcitujem dôležité časti listu, dokumentujúce básnikovu veľkorysosť, rozhľad, odborný i osobný prístup k vážnej problematike. Začína „vecou“, s ktorou vraj Špitzer zápasí „ako ten sväty Jaksavolá s diablom a jeho pokušeniami“; s jeho podielom „na vytváraní línie v našej kultúrnej politike“ v päťdesiatych rokoch. Pripomína, že svoj osobný názor na „celú vec“ mu už neraz povedal a je presvedčený, že ani názor tých, čo medzičasom zomreli, by nebol iný“. Ďalej pokračuje už konkrétnejšie a s obdivuhodným nadhľadom: „Pokiaľ ide o Tvoj vzťah ku mne – a myslím, že aj k ostatným z DAVu – pokojne môžeš z mysle vytrieť svoje výčitky za účasť na ideologických kampaniach z päťdesiatych rokov.“ Potom mu opätovne zdôrazňuje, aby sa nedal „vláčiť nejakými komplexami“ a ovplyvňovať „sentimentálnym pocitom nenapraviteľnej viny. Nechcem, nemôžem a ani Ty nežiadaj, aby som Ti uľahčil situáciu ľahkovážnym uisťovaním, že to nič… a čo tam po tom…! To by bolo povrchné a ani by Ťa to nemohlo uspokojiť. S atmosférou, zacielením, s omylmi, chybami, s celým tým zvráteným idiotizmom tých rokov sa treba vyrovnať. Ty osobne aj preto, aby si nezmalomyseľnel, nedal sa podchvíľou sácať pomyslením na nejakú svoju slabinu a zraniteľnosť a hlavne, aby si sa vedel vždy orientovať na to, čo je hlavné a najdôležitejšie a celkom neosobne významné.“
Keď Novomeský čítal jeho list, až ho vraj „zamrazilo pomyslenie, že z akéhosi pocitu viny v minulosti“ nie je schopný byť voči nemu „otvorený“ v prítomnosti. „Božemôj, pomysel som si, a ja na jeho úsudku staviam terajšie svoje písačky! Teda už aj pre to celkom privátne, týkajúce sa Špitzerovej rovnováhy, avšak ešte viac pre rovnováhu vo vzťahu mnohých a mnohých čitateľov k našej veci, je nevyhnutné“ vyrovnať sa s problematikou päťdesiatych rokov. Zdá sa mu, že práve on, Špitzer, je „najpovolanejší byť v tej veci iniciatívny“. Nie však preto, že „bol vtedy silne angažovaný“, ale preto, lebo pozná „súvislosti a dosah vecí“, teda „pre svoje dnešné kvality“. Chápe ho, ak sa mu „bridí“ sebakritizovať sa „v štýle IX. zjazdu, dokonca jeho súdnych pokračovaní“. Keby ho nútili do niečoho podobného, mal by odmietnuť, lebo by to nebolo „dôveryhodné“. To je ,šaškárna´, ako Praha hovorí. „Ale Ty a celá tvoja generácia, ktorá dnes nesie váhu myslenia a kultúrnej atď. politiky u nás, je vo veľkom nebezpečí, ak chce len tak obehnúť tie staré sračky z päťdesiatych rokov a neurobí to, čo spraví každý pes, t. j. ich zahrabe za sebou. Nepripusť a nepripúšťajte, aby nastupujúca mladšia vlna kritikov, ideológov a teoretikov bola nútená toto zhodnocovanie za Vás zrobiť. Alebo celkom za Vás! To by ju, jej názor na Vás a konečne i Vás formovalo neorganicky, veci na škodu, rozvoj myšlienkový by to zdržalo.“
VI.
Novomeský potom upozorňuje Špitzera na článok J. Křena Kult a historie v Kultúrnej tvorbe. Vraj v tomto rozbore vývoja mladých českých historikov nájde veľa príbuzného s vývinom celej garnitúry literátov, historikov atď. Zdôrazňuje však, v slovenskom prípade je „vec“ oveľa tiesnivejšia, Slováci sa ešte väčšmi „stali obeťami bezhlavého štartu do ,marxistickej´ epochy“ než ich českí rovesníci, lebo sa im zdalo „v dobrej viere a presvedčení, že ide o marxizmus“, že treba „vybojovať aktuálny zápas proti jednej tradícii, ktorá dobre či zle, tiež spočívala na marxistických fundamentoch“. V tejto súvislosti mu napadlo, či by Juraj Špitzer nemal napísať „štúdiu o slovenskej literárnej vede“ v päťdesiatych rokoch, pričom by „kriticky rozobral i svoju účasť v nej a tú čiastočnú záležitosť, ktorá ho tak veľmi tiesni“. Lebo prípad DAVu je predsa „iba časť onoho pokrivenia, ktoré stojí na začiatku chybností mladej, pofebruárovej slovenskej literárnej vedy.“
Špitzer by mal podľa Novomeského „postaviť konečne na nohy i postoj k realizmu“, ktorému sa ublížilo tým, že ho vyzdvihli na „najvyšší piedestál ako jediný a jedinečný odkaz našej minulosti“. Mal by napísať dejiny dôležitej spoločenskej disciplíny, čím by pomohol sebe i všetkým, čo ju s ním robili. Tým by napokon pomohol i dnešku, tomu „veľmi sľubnému začiatku dobrého, správneho, ľudského, dôveryhodného, zrozumiteľného myslenia“. Ak sa tak nestane, ľudia sa vraj budú domnievať, že „nejde o nič, iba o ,nový vietor´, a bez účasti i keď so záujmom budú sledovať, ako sa kto v ňom kláti“. Ale keby Špitzer považoval jeho rady za nesprávne, nech otvorene povie, že sa naďalej pridržiava „náhľadov z rokov päťdesiatych“. Má tak urobiť v prípade, že je v nich hoci len „percento oprávnenosti“. Vraj mu to nebude zazlievať a nezmení ani svoj vzťah k nemu.
Imponuje mu „tvrdohlavá vytrvalosť“ Ladislava Štolla, verí mu, že je presvedčený o správnosti svojich názorov o tridsiatich rokoch českej poézie, i keď mu to škodí. Ale aj tak „ako vedec stojí za hovno. A za druhé – dvakrát hrubé v tom prípade, ak sa nechce z nejakej luteránsko-husitskej samoľúbosti… prizrieť k poznatkom a argumentom, ktoré jeho súdy vyvracajú a popierajú…“ Potom sa vrátil k Špitzerovmu prípadu a dôrazne mu poradil: „Nemudruj, neoživuj v sebe morálne zábrany, rozpíš v celom rozsahu svoje skúsenosti či už do zborníka SAV, či do zborníka o DAVe: východiská máš pripravené.“
Aj tento list svedčí o Novomeského múdrosti i veľkorysosti, o nadhľade nad dianím, čo ho tak bolestne postihlo, i o tom, že vedel, či vycítil, ako sa môžu jednotlivci i spoločnosť dostať z marazmu. Škoda, že Špitzer nesplnil jeho rady. Pravdaže, k starým názorom sa nechcel vrátiť, naozaj ich už dávno prekonal. Štúdiu o literárnej vede spomínaných čias sa mu nedarilo napísať, hoci sa o to – údajne – viackrát pokúšal. Ba Novomeskému ani písomne neodpovedal, iba zoči-voči ešte neraz spolu rozpitvávali nedodiskutované otázky.
VII.
Novomeský pritom myslel svoje „rozhrešenie“ nezištne a úprimne, celkom neformálne. Ba čierne na bielom priznal, že mu bývalý „protivník“ či „obžalobca“ v istom zmysle pomáhal pri tvorbe novej poézie. Napríklad do knižky Vila Tereza mu napísal: „Ďurovi Špitzerovi, za účinné pričinenia, aby bola napísaná a vydaná, posielam, ľaľa túto knižku. Nech si ju i sám prečíta. Veď koľkokrát musel trpezlivo počúvať, keď som mu ju čítal sám. Však!?“ Ďalšiu zbierku Stamodtiaľ a iné mu venoval na Vianoce 1963 „aj za ochotnú radu pri jej zostavovaní“.
Špitzer Novomeskému na citovaný list predsa len odpovedal, hoci až 22. decembra 1964 – pri gratulácii k šesťdesiatke, teda v čase, keď už oslávenec býval v Bratislave a pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. (O oboje sa vo významnej miere pričinil práve Špitzer.) Čitateľa možno zaujmú aj podstatné časti tejto (hoci neraz skeptickej) odpovede, lebo v skratke charakterizuje pisateľove staré i nové postoje, osvetľuje mnohé nejasné veci z päťdesiatych i šesťdesiatych rokov. „… viem, že dostaneš mnoho blahoželaní, mnohí ľudia chcú Ti stisnúť ruku s obdivom k Tvojmu životu a s úctou k Tvojmu dielu. Je to prirodzené, lebo Tvoj život je výrazom drámy celej jednej revolučnej generácie (teraz jej skladajú hold aj takí, čo boli proti jej myšlienkam a cieľom). Tvoje dielo je výrazom myšlienkového a citového formovania najlepších síl slovenskej literatúry.“
Hneď za týmito uznanlivými slovami nasleduje dosť skeptické ospravedlnenie, že list „vlastne nechce byť gratulačným, ale ospravedlňujúcim sa za to“ – že jeho pisateľ sa nezúčastní slávnostnej večere usporiadanej na Novomeského narodeniny Zväzom spisovateľov: „Cítim celým povrchom svojej pokožky, že nemám byť prítomný na Tvojej oslave a pokúsim sa vysvetliť Ti to, aby si ma pochopil, aby si si nemyslel, že Tvoje jubileum neoslavujem, práve naopak, že ho oslavujem inde a inak. Od nášho prvého stretnutia po Tvojom návrate Stamodtiaľ bolo pre mňa každé stretnutie s Tebou, s Tvojimi veršami bolestne vzrušujúce, príťažlivé a očistné. Poznal som Ťa celkom zblízka, vnímal som Tvoju ľudskú i básnickú osobnosť.“
V nasledujúcom texte vysvetľuje znovu a znovu svoj starý omyl z roku 1951: „V predstave, že bojujem za akúsi vyššiu stranícku pravdu, ublížil som Ti, s plným zaujatím som prijal tézy o zhubnej činnosti DAVu a o jeho jednotlivých predstaviteľoch, vedecky (toto slovo určite použil sebaironicky, pozn. Š. D.) som doložil konštrukciu, ktorá bola falošná, podľahol som i ja masovej psychóze, ktorá sa začala na onom pamätnom zasadnutí Ústredného výboru komunistickej strany v apríli 1950 a rozšírila sa ako amok do celej strany. Mohol by som opakovať, že som bol vtedy mladý, že som uznával autority vedúcich predstaviteľov strany, že som rozbíjal svoje pochybnosti z hľadiska ich pohľadu na problémy i na ľudí, že som svoje poznanie vecí podriadil a prispôsobil ich poznaniu, že som celkom ,prebudoval´ svoju myšlienkovú i citovú skúsenosť v záujme očistného boja, ktorý strana vedie, že som si svoj názor na seba utváral podľa ich názoru.“
Potom sa pokúšal vysvetliť konanie svoje i iných. Uznával, že pre mnohých súčasníkov je to nepochopiteľné aj preto, lebo ho poznali ako „príslušníka tej generácie, ktorá sa prebojovala ešte na sklonku republiky ku komunizmu, ktorá pripravovala Povstanie a nezohrala v ňom podradnú úlohu. Je to pre ňu nepochopiteľné aj preto, lebo od tých čias – od čias ideologických kampaní – autorita strany poklesla: ako môžu pochopiť, že zbor ľudí, akým bol vtedy Ústredný výbor, na jednu výzvu, po jednom referáte, ako jeden človek, prijal všetky inštrukcie, sypal si piesok na hlavu, dištancoval sa, prehlboval kritiku, že nebolo ani jedného človeka, ktorý by sa ozval, že to všetko – videné z odstupu očami súčasníka – predstavuje akési strašidelné divadlo.“
VIII.
Špitzer však nemienil ďalej „rekonštruovať atmosféru“ tých neuveriteľných čias. Priznal sa, že sám cíti za ne zodpovednosť, hoci v nich „nehral prvé husle, ale iba jedného z neskorších miništrantov“. Necháva vraj na „histórii“, aby „podľa spravodlivosti“ určila aj jeho miesto „v hereckom komparze tohto strašidelného divadla“. Aspoň tu vyhlasuje, že ak mal „odvahu účinkovať vtedy“, nemôže nič namietať, ak sa po toľkých rokoch jeho účinkovanie zhodnotí s neúprosnou objektivitou“. Nasleduje dôležité a pravdivé vyhlásenie, že keď pochopil, „v akej strašnej réžii… bol hercom“, tak sa „pousiloval vykonať všetko, aby sa veci napravili“. Pred Novomeským Špitzer ťažko mohol niečo predstierať, preto sa dá pochopiť a prijať vysvetlenie, prečo sa nechcel zúčastniť na oficiálnych oslavách jeho narodenín.
Myslím, že kvôli priblíženiu situácie ešte aspoň niekoľko jeho formulácií. „Vidím vstávať ľudí a počujem ich slová o tom, čo pre nich znamenal Novomeský a jeho tvorba, kedy sa s ňou stretli, ako určila ich myslenie a senzibilitu, v čom im bola vzorom, aký mali k nej vzťah. A bude to pravda tak, ako ostáva smutnou pravdou, že neskôr ,pristúpili hrdlo vlastnej piesni´, nie z vlastnej viny, z viny niekoho, kto proti ich láske postavil inú lásku, lásku k strane…“, skôr však „k vymyslenej konštrukcii, k idolu osobnej moci, k dogme! Ty vieš, dúfam, že to vieš, že celá dráma okolo DAVu pôjde so mnou až po hrob, možno je to napriek negatívam aj dobre, lebo ostáva ako mravný regulatív, ako veľmi vážne memento. Ale nechcem byť pri tom, nechcem byť pri vyznaniach, ktoré odznejú.“
Potom vyslovil nádej, že sa mu dakedy azda podarí napísať, „čo to všetko – celá tá dráma okolo DAVu – znamenalo, možno sa mi raz podarí ukázať jeho funkciu pre ,vzostup a pád´ jedného rozumu; ako všetky peripetie spojené so smutne preslávenou kampaňou určili moje zmýšľanie a životné postoje. DAV a všetko, čo s tým súvisí, splnil akoby dvakrát svoje poslanie. Vtedy, keď vznikol a pôsobil na vedomie ľudí, i teraz, po dvadsiatich rokoch, keď sa okolo neho kryštalizuje očistný proces celej slovenskej spoločnosti. Ako mravný regulatív…“ Ešte krátko zaspomínal na pravidelné stretnutia v Prahe a zdôraznil radosť, že sa Novomeský (a s ním objektívna historická pravda) dožili „objektívnej… satisfakcie: politickej, umeleckej, ľudskej.“ Potom už len krátko zhrnul objektívne a subjektívne príčiny, prečo nemôže byť na oslavách jeho narodenín, ale že mu želá všetko najlepšie k sviatku.“
Po oslavách narodenín poslal Novomeský aj Špitzerovi novoročenku s fotokópiou svojej básne a poďakovanie za gratuláciu s dodatkom: „Napriek všetkému a práve pre všetko o čom mi v liste píšeš. Ja na Tvoje šesťdesiate narodeniny prídem a vyhradzujem si prejav“. Tento sľub však už nemohol splniť: v lete 1970 ťažko ochorel. (Chorobu okrem iného vyvolal zásadný nesúhlas s politikou svojho dovtedajšieho spolubojovníka a záchrancu vo väzení Gustáva Husáka). Trápil sa – odsúdený na nehybnosť a pomalé zomieranie až do 4. septembra 1976. Jeho básnické, publicistické a mysliteľské dielo nestráca ani dnes na trvalej hodnote.
Foto: Literárne informačné centrum
