Edward Snowden. Foto: Gwydion M. Williams / CC
Možno už len nostalgicky spomínať na rytierske časy medzinárodných vzťahov, keď minister zahraničných vecí USA Henry Stimson zrušil v roku 1929 kryptoanalytické oddelenie poverené tajným otváraním cudzej diplomatickej pošty a dešifrovaním kábelogramov, ktoré dostávali zahraničné ambasády. Rozhodnutie odôvodnil tvrdením, že „džentlmeni nečítajú poštu iných džentlmenov“. Svojím vyhlásením sa zapísal do histórie ako naivný moralista, lebo čoskoro druhá svetová vojna stanovila iné kritériá, keď odhalenie úmyslov nepriateľa znamenalo pozičnú výhodu na bojisku. Džentlmeni prestali existovať. Lenže vlády pokračovali v novom kurze aj počas studenej vojny a nič sa nezmenilo ani po jej skončení. Skôr naopak, odpočúvanie, sledovanie a zhromažďovanie informácií doslova o každom jedincovi nadobudlo v súčasnosti zásluhou modernej technológie také obludné rozmery, že praktiky totalitnej moci, ako ich opísal George Orwell vo svojom slávnom románe Tisíc deväťsto osemdesiatštyri, vyznievajú ako nevinná selanka. Musel teda opäť prísť niekto nezaťažený úsilím o svetovládu, ale vlastným svedomím a mimoriadnou dávkou morálnych hodnôt, aby poukázal na tvrdú realitu súčasnosti, že občania USA už dlho nežijú vo svete, aký im zaručuje ústava, ktorá ich má chrániť pred vládou a kde sú zaručené práva jedinca na jeho súkromie. A že vláda rovnako arogantne pristupuje aj k svojim najbližším spojencom. Skrátka, Orwellov Veľký brat naozaj existuje, vie všetko a o každom. Aj keď sa skrýva za skratkou NSA a za nevinným názvom Národná bezpečnostná agentúra. Odhalil to mladý zamestnanec agentúry Edward Snowden.
Muž s Rubikovou kockou
Všetko sa to začalo koncom mája tohto roku, keď dvaja novinári z britského denníka The Guardian a americká televízna reportérka prišli v dohodnutom čase na druhé poschodie hotela Mira v Hongkongu a na informáciách sa podľa dohody hlasne opýtali, ako sa dostanú do reštaurácie. Pred vchodom do nej ich dostihol jeden mladík, ktorý mal v ruke Rubikovu kocku. Opýtali sa ho, kedy bude reštaurácia otvorená. Odpovedal im na otázku a zároveň dodal, že jedlo tam nie je dobré. Bolo to dohovorené heslo potvrdzujúce, že dotyčný mladý muž je naozaj ten, s ktorým sa majú stretnúť a ktorého dovtedy poznali iba pod pseudonymom Verax (Pravdovravný). Zvolený pseudonym nebol náhoda. Pod tým istým krycím menom publikoval v 17. storočí Angličan Clemen Walker svoje kritické pamflety proti neprávostiam tej doby. Nakoniec skončil bez súdu v Toweri, kde aj zomrel.
Súčasný Verax žijúci v osvietenom 21. storočí naznačil hosťom, že ho majú nasledovať do jeho hotelovej izby. Dovtedy s ním komunikovali iba prostredníctvom internetovej pošty a tú použil aj na zaslanie prvej vzorky tajných dokumentov, ktoré mali novinárov presvedčiť, že nejde o podvrh. Počas dôvernej komunikácie si v polovici mája dal aj dve podmienky. Prvou bolo, že z jeho vyhlásení nemajú použiť dlhý citát, lebo by mohol byť odhalený pomocou sémantickej analýzy. Druhou podmienkou bolo, že poskytnuté dokumenty musia byť po doručení publikované do 72 hodín. Odôvodňoval to slovami: „Chápem, že kvôli tejto akcii budem niesť následky a že zverejnenie týchto informácií znamená môj koniec,“ povedal a dodal, že pokiaľ nebudú dokumenty zverejnené, sú v ohrození života aj oni, ak spravodajské služby USA dospejú k presvedčeniu, že sú jedinými vlastníkmi informácií. Vedel, čo hovorí. Ešte skôr, ako stihli britské noviny Guardian a americký Washington Post publikovať prvú sériu dokumentov, vtrhla FBI do Snowdenovho domu v meste Waipahu na Havajských ostrovoch, v ktorom býval pred odchodom do Hongkongu. Veľký brat dokázal konať naozaj veľmi rýchlo a efektívne.
Počas šesťhodinového rozhovoru v hoteli prezradil Verax trojici novinárov, že v skutočnosti sa volá Edward Snowden, má 29 rokov a požiadal ich, aby jeho meno zverejnili, ale až tri dni potom, ako opublikujú tajné dokumenty. „Nemám v úmysle tajiť svoju identitu, lebo viem, že som neurobil nič zlé,“ vyhlásil vtedy pre denník The Guardian.
Snowdenovo správanie naznačovalo, že o praktikách tajných služieb vie toho veľa, aj keď k práci pre spravodajské služby sa dostal iba náhodou, kvôli nehode. Pôvodne chcel slúžiť v špeciálnych jednotkách, no hneď na začiatku výcviku si zlomil obe nohy. Keďže bol známy ako odborník – samouk na informačné technológie, CIA ho v roku 2007 vyslala pod diplomatickým krytím do Ženevy, kde mal dohliadať na bezpečnosť jej tamojšej počítačovej siete. V roku 2009 odišiel do Japonska na americkú vojenskú základňu ako zamestnanec Národnej bezpečnostnej agentúry. Po odchode z armády začal pracovať pre zbrojovku Booz Allen Hamilton na Havajských ostrovoch. Zarábal celkom slušne, jeho mesačný príjem bol vyše 16 tisíc dolárov. Začiatkom mája 2013 nečakane požiadal o voľno s vysvetlením, že si musí dať do poriadku svoj zdravotný stav.
USA po 11. septembri 2001
Vynára sa otázka, prečo Snowden vymenil pohodlný a dobre platený post a sľubnú kariéru za pozíciu muža na úteku, ktorému v prípade dolapenia hrozí doživotie za vlastizradu a krádež tajných dokumentov. Dôvody vysvetlil v médiách: „Nechcem žiť v spoločnosti, ktorá pripúšťa takéto veci… Nechcem žiť vo svete, kde je zaznamenané všetko, čo urobím a poviem.“
Uvedomoval si aj riziká svojho konania a uverejnil to ako súčasť prvej série odtajnených dokumentov. „Viem, že za svoje rozhodnutie budem pykať, ale budem spokojný, ak existencia tajných zákonov, nespravodlivých omilostení a nestíhateľnej výkonnej moci, ktorá ovláda tento svet, ktorý milujem, bude odhalená, aj keď by to malo byť len na okamih.“
Je zaujímavé dočítať sa, že v USA, ktoré sa pýšia širokými právami svojich občanov, existuje niečo ako tajný súdny príkaz, lenže po 11. septembri 2001 je zrejme možné všetko. Útok na dvojičky WTC v New Yorku a na Pentagón vo Washingtone sa stal zámienkou na výrazný zásah do osobných slobôd Američanov. Výsledkom novej atmosféry bol aj Vlastenecký zákon, ktorého presné znenie síce existuje, ale jeho výklad a realizáciu v praxi verejnosť veľmi nepozná. Do platnosti vstúpil už 26. októbra 2001, teda v hektickej dobe, preto nečudo, že tak v Snemovni reprezentantov, ako aj v Senáte sa našli dohromady iba dvaja odvážni muži, ktorí sa postavili proti jeho vtedajšiemu zneniu. Zákon výraznou mierou rozšíril právomoci vládnych silových zložiek, všetko s cieľom boja proti terorizmu. Vláda získala rozsiahle oprávnenie odpočúvať telefóny a sledovať internet, mohla dokonca robiť tajné domové prehliadky, čítať zdravotné záznamy občanov, ba mala právo sledovať aj to, aké knihy si vypožičiavajú vo verejných knižniciach a čo nakupujú v obchodoch. Vláda získala aj právo konfiškovať majetok osôb podozrivých z terorizmu, ba mohla ľudí zbaviť občianstva proti ich vôli, čo je v rozpore s ústavou. Aj keď pôvodne mal mať Vlastenecký zákon obmedzenú platnosť, jeho trvanie sa po menších úpravách už niekoľkokrát predĺžilo, naposledy v máji 2011 o ďalšie štyri roky.
Snowdenove odhalenia
Podľa tajných interných dokumentov NSA poskytnutých Snowdenom, americký mobilný operátor Verizon Communications bol na základe tajného súdneho príkazu povinný archivovať záznamy všetkých hovorov tri mesiace a poskytovať ich agentúre. NSA teda mohla sledovať aj také osoby, ktoré sa nedopustili ničoho protiprávneho. Podľa súdneho príkazu mala agentúra síce prístup len k tzv. metadátam, teda k základným údajom o čase telefonátu, dĺžke jeho trvania, mieste kontaktu a k volanému číslu, ale na základe ďalšieho príkazu mohla získať aj mená volajúcich, ich adresy a obsah rozhovorov. Navyše, existuje tajný program nazvaný Prism, ktorý umožňuje agentúre prístup k obsahu všetkej komunikácie na internete. Týka sa aj sociálnych sietí, obľúbený Facebook nevynímajúc. Snowden hneď na začiatku ponúkol médiám aj prísne tajnú počítačovú prezentáciu (PowerPoint) určenú výlučne na výcvik pracovníkov agentúry zaoberajúcich sa sledovaním internetu.
Zatiaľ čo Prism má za úlohu zhromažďovať dáta, ďalší program – Boundless Informant ich usporadúva a indexuje. Používatelia sú potom schopní zamerať sa na konkrétnu krajinu a aktuálna mapa im znázorní všetky detaily vrátane objemu informácií a ich druhy. Zároveň poukázal na možnosti zneužitia. „Potom stačí – trebárs aj na základe chybného rozhodnutia – aby ste upadli do podozrenia a ľubovoľný analytik s dostatočným oprávnením môže preskúmať vaše záznamy, všetky vaše hovory s priateľmi, a tak ďalej a nájsť v nich materiál, ktorý potom môžu použiť proti vám.“ Tak, ako v tom starom slovenskom vtipe, v ktorom Jano so želiezkami na rukách odchádza v sprievode žandárov. Keď sa ho kamaráti pýtajú, čo vyviedol, odpovie: „Ešte neviem, však pán prokurátor už niečo nájdu.“
Keď som si prečítal zmienku o povinnosti mobilného operátora poskytovať NSA spomínané metadáta, povedal som si ja, parafrázujúc Hamleta – nič nové v štáte dánskom. Viedla ma k tomu vlastná skúsenosť z pobytu v USA v roku 1980. Raz som telefonoval do Washingtonu s istým americkým novinárom, ktorý ma počas rozhovoru požiadal o zaslanie nejakých písomností. Neskôr som zistil, že sľub nebude jednoduché splniť, lebo som sa ho zabudol opýtať na jeho adresu. Môj problém vyriešila promptne o pár dní telekomunikačná spoločnosť AT&T, keď mi zaslala mesačný účet za telefón vrátane všetkých podrobností. Tak som zistil nielen to, kedy som spomínanému novinárovi volal a dĺžku nášho rozhovoru, ale aj jeho meno a kompletnú adresu. Moje konštatovanie ̶ nič nové v štáte dánskom ̶ teda súvisí aj s faktom, že podrobné informácie o telefonátoch sa v USA zhromažďovali aj predtým, konkrétne počas vlády Ronalda Reagana. Niekedy stačí jeden náhodný, možno aj nechcený telefonát, aby na človeka padol tieň podozrenia.. .
Vlažná reakcia vo svete
Zverejnenie prvých tajných dokumentov NSA vzbudilo v médiách značný ohlas a ten naznačoval, že rozsah sledovania vyvolá vlnu rozhorčenia vo svete, lenže dlho sa nič nedialo. Vlády v Európe síce sľúbili, že budú žiadať od Washingtonu vysvetlenie, ale ich volanie čoskoro prekryli vyhlásenia, že cieľom zhromažďovania informácií výlučne bolo a je zabrániť teroristickým útokom. Zároveň tvrdili, že Snowden je zradca, zlodej tajných dokumentov a že ho treba za to potrestať. Taký tón vtedy použili, ako sa iste pamätáte, aj niektorí slovenskí pravicoví poslanci. Rozsah úniku a možné následky dokázal už v prvej etape rozpoznať iba istý Daniel Elsberg, keď vyhlásil: „V americkej histórii neexistuje významnejší únik tajných informácií, ako keď Edward Snowden zverejnil materiály NSA.“ Elsberg vedel, čo hovorí. Bol to on, kto 1. októbra 1969 vyniesol vo svojej aktovke z firmy RAND Corporation v kalifornskom meste Santa Monica prvé tajné dokumenty týkajúce sa vzťahov medzi USA a Vietnamom. Postupne prekopíroval na starodávnej kopírke firmy Xerox všetkých sedemtisíc strán štúdie. Tie potom ponúkol novinám a denník New York Times ich začal 13. júna 1971 postupne zverejňovať. Prípad vstúpil do dejín pod názvom Tajné dokumenty Pentagónu a tie si bolo možné v podobe brožúry kúpiť aj v našich novinových stánkoch. Z dokumentov ukradnutých Elsbergom vyplynulo, že vláda USA klamala vlastný ľud, že námorný incident v Tonkinskom zálive v auguste 1964 si vymyslela, aby získala zámienku na bombardovanie Severného Vietnamu. Doplatili na to tisícky nevinných obetí.
Edward Snowden si zvolil takzvanú salámovú metódu a dokumenty uvoľňoval postupne. V polovici leta sa na verejnosti objavili ďalšie šokujúce informácie, podľa ktorých USA sledovali aj vysoko postavených predstaviteľov OSN a medzinárodných organizácií. Noviny sľubovali, že čoskoro zverejnia fakty o tom, že USA neverili ani svojim najbližším európskym spojencom v NATO. Opäť sa nedialo nič, vtedy sa americkej vláde podarilo odviesť pozornosť sveta od tejto aféry informáciami o chystanom útoku na Sýriu. Musela prísť až tretia séria tajných dokumentov, ktorá konečne zdvihla európskych politikov z ich pohodlných kresiel. Bolo to vtedy, keď sa dozvedeli, že USA v mene boja proti terorizmu odpočúvajú nielen bežných občanov, ale aj ich. A Angelu Merkelovú už od roku 2002, teda aj v čase, keď ešte nebola nemeckou kancelárkou. Merkelová sa až vtedy, keď sa to týkalo osobne jej, odhodlala na tvrdú kritiku USA a na konštatovanie, že aféra si teraz vyžiada nevyhnutnosť začať budovať vzájomnú dôveru od samotného začiatku.
Svet sa potom dozvedel, že NSA tajne odpočúvala aj kardinálov, keď sa vo Vatikáne dohadovali na voľbe nového pápeža. Agentúra, aby obišla zákon, napichla sa na optické káble mimo územia Spojených štátov. Ochotne im v tom, tak, ako už mnohokrát predtým, pomáhala Británia. Teraz si môžeme spätne vysvetliť, prečo Londýn po Snowdenovom odhalení spustil taký krik, prečo zastrašoval svojich novinárov a žiadal od nich vydanie všetkých získaných informácií. Navyše, NSA mala svoje pobočky v desiatkach krajín, jednu zriadila aj na ambasáde v Prahe.
Po takomto odhalení už naozaj iba zarytý fanatik môže tvrdiť, že cieľom rozsiahleho sledovania bolo zabrániť teroristickým činom. Skutočným dôvodom bolo získať pomocou informácií pozičnú výhodu na rokovaniach a tým presadzovať vo svete svoje vlastné politické a ekonomické záujmy, často aj na úkor spojencov.
Spravodajské hry
Washington robil všetko možné, aby dostal Snowdena späť, ale jeho úsilie bolo natoľko prekryté emóciami, že začal hromadiť chyby. Prvou bolo, že zrušil Snowdenovi platnosť jeho pasu. To zapríčinilo, že keď Snowden opustil Hongkong a pristál v Moskve, nemohol sa dostať ďalej, ako mal pôvodne v úmysle a musel stráviť dlhý čas v tranzitnej hale na letisku. Nakoniec požiadal o azyl v Rusku. Ocitol sa teda tam, kde ho Washington vôbec nechcel mať. Žiadosť o jeho vydanie nezabrala a rozhodnutie Baracka Obamu zrušiť kvôli tomu summit s ruským prezidentom Vladimirom Putinom vyznelo ako nezmyselné gesto.
V tom čase zrejme nastúpili na scénu aj spravodajské hry. Počas Snowdenovho pobytu v tranzite letiska sa rozšírila fáma, že odletí na Kubu a využije na to lietadlo bolívijského prezidenta Eva Moralesa. USA urobili na niektoré krajiny taký nátlak, že Francúzsko, Taliansko a Španielsko nedovolili Moralesovmu lietadlu prelet nad svojím územím a po pristáti vo Viedni vtrhla na palubu špeciálu rakúska polícia. S hanbou museli konštatovať, že Snowden tam nie je. Čo na to médiá? Viem si predstaviť, aký krik by spustili v prípade, keby na palubu nejakého štátnika nakloneného USA vtrhla povedzme ruská alebo čínska polícia. Bola by z toho kampaň trvajúca niekoľko týždňov a sťažnosťami by sa zaoberali možno všetky svetové inštitúcie.
Po posledných odhaleniach sa zmenila aj argumentácia Washingtonu a tón vystúpení. Tvrdenie o terorizme ako hlavnej príčine masívneho sledovania všetkých a všetkého muselo ísť nabok a na jeho miesto nastúpil zľahčujúci tón, že predsa odpočúvajú všetci a navzájom si kradnú informácie, dokonca aj tí, ktorí najviac kričia. Ba aj Rusi a Číňania. Je to síce pravda, ale ako argument proti vlastnému zlyhaniu to neobstojí. Čína si v predchádzajúcich mesiacoch musela veľmi často vypočuť verejné obvinenia, že sa pokúša nabúrať do americkej vládnej počítačovej siete. Snowden jej nahral na smeč svojím odhalením, že NSA už roky preniká na čínske servery. Preto Peking mohol s čistým svedomím a veľmi rád obviniť USA z pokrytectva a arogancie. Agentúra Sinchua konštatovala, že americké „predstieranie demokracie, slobody a ľudských práv“ kolabuje. A bola to pravda.
V starších špionážnych príručkách sa uvádza, že až 65 % informácií, ktoré získavajú spravodajské centrály, pochádza z médií. Ďalších 15 % im poskytuje odpočúvanie. Keď si to zrátame, tak pre povestných agentov 007 ostáva naozaj malý priestor, aby sa mohli realizovať prostredníctvom krádeže dokumentov, získaním nejakej informácie kúpou alebo aby si ich vysúložili v posteli. Po nástupe moderných informačných technológií sa priestor špiónov typu James Bond ešte viacej zúžil. Stačí jeden počítačový fanatik s dobre nastaveným programom, ktorý sa vie napichnúť na optické káble a dosiahne oveľa lepšie výsledky. Lenže zároveň nejaký podobný expert, ale so zmyslom pre česť a morálku, môže celý dlho budovaný a finančne náročný program získavania informácií zničiť stlačením jedného gombíka na svojom počítači.
Sú teda iba dve možnosti, čo s tým. Buď sa svet zmieri s predstavou, že súkromie prestalo existovať, alebo si štáty presadia, aby sa dodržiavali aspoň všeobecne uznávané pravidlá. Žiaľ, návrat k pomerom džentlmena Henryho Stimsona, ktorý odmietol čítať cudziu poštu, neprichádza do úvahy.
Najhoršie na tom je americký prezident Barack Obama, od ktorého teraz celý svet očakáva, že bude konať a že neurobí iba kozmetické zmeny. Problém, ktorému čelí, síce zdedil po svojom nie príliš vydarenom predchodcovi Georgeovi Bushovi mladšom, ale po nástupe do Bieleho domu neurobil nič pre to, aby vrátil pomery späť do čias, keď ústava, pokiaľ ide o vlastných občanov a rešpektovanie tých najbližších spojencov, pokiaľ ide o svet, platili aspoň tak, ako predtým, keď svetu nedominoval iba jeden Veľký brat.
