Zo slovenského ministerstva obrany sa na občanov valí vlna propagandy, skreslených informácií a poloprávd. V podobe zábavnej frašky nám ju prednedávnom ponúkli minister Juraj Liška a šéf generálneho štábu armády Ľubomír Bulík. Verejnosť sa tak v mnohých prípadoch nedozvie o rezorte, jeho problémoch a ich dôsledkoch pravdu. Napríklad aj o tom, prečo a v akej chúlostivej situácii zahynul pred troma rokmi skúsený vojenský pilot. Je alebo nemôže byť kocka tak trochu guľatá? Zdá sa niekomu takáto otázka nemiestna až absurdná? Na prvý pohľad je predsa všetko úplne jasné. Lenže, čo ak je kocka za rohom a vy ste v živote ani na malú chvíľku nezatúžili po hlbšom poznaní? Takže svoje chápanie reality podriaďujete jedine záujmu presadiť svoje vlastné videnie sveta. A upútať na seba pozornosť môžete aj nezmyselnými tvrdeniami, ktorým časom aj sami uveríte. Osudový let Zvlášť vhodnou pôdou na ohlupovacie experimenty hraničiace s odmietaním reality je už celé dva roky slovenské ministerstvo obrany. Lavína skreslených informácií a poloprávd sa z neho valí na občanov. Pripomína doslova vlnu tsunami. Stačí otvoriť noviny, sadnúť pred televíznu obrazovku a človek sa razom ocitne v akomsi propagandistickom matrixe. Veľmi vtipnou udalosťou, z pohľadu na guľatú kocku, môže byť nedávne poletovanie pána ministra Juraja Lišku a náčelníka generálneho štábu Ozbrojených síl SR Ľubomíra Bulíka na prúdových strojoch nášho vojenského letectva. Je, samozrejme, osobnou vecou pána Bulíka, či nechá zo seba urobiť verejne a priamo pred novinármi somára. Prečo? Možno si niektorí ešte spomeniete, ako po pristátí špičkového lietadla MiG-29 z neho vystúpil minister nielen so širokým úsmevom, ale tak, aby sme to videli aj s prázdnym papierovým vrecúškom. Určite nielen ten, kto aspoň raz v živote letel lietadlom, vie, čo chcel týmto gestom J. Liška naznačiť. Najmä, ak zo stroja l-39 Albatros vystúpil náčelník generálneho štábu slovenskej armády s veľmi bledou tvárou. Lenže za týmto rozdielom nie je ani náhodou miera schopnosti znášať utrpenie vojenských pilotov. Išlo o šikovný, už ani nie propagandistický, ale až reklamný trik, ktorý mal ukázať, aký chlap je ten náš minister obrany. Lenže pravým dôvodom takého rozdielu medzi J. Liškom a Ľ. Bulíkom tkvie v tom, že ruský supersonik (MIG-29) je vybavený systémom takzvanej umelej stability, ktorý z neho robí stroj podstatne pohodlnejší, než akým je konštrukčne vyše štyridsaťročný Albatros. Alebo inak: v takom lietadle, akým je MIG-29, sa dá lietať doslova aj v smokingu. Vyhladovaný letec Samozrejme, reč nie je o bojovom lete. Práve takýto bojový let mal absolvovať 6. novembra 2002 bezprostredne pred summitom NATO v Prahe (na ktorom sa rozhodovalo o našom pozvaní do aliancie) vyhladovaný pilot. Dnes vieme, že to bol pre Mariána Katušku osudný let v osudový deň. Všetky médiá vtedy priniesli správu, ako sa toto ostré cvičenie, počas ktorého jeden MiG-29 stíhal druhý stroj tej istej značky, skončilo. Stíhač sa v katastri obce Hnilčík neďaleko Spišskej Novej Vsi zrazil so stíhaným. A zatiaľ čo Marián Hronec sa katapultovaním zachránil, jeho kolega haváriu neprežil. Možno namietať, a do istej miery to aj je pravda, že ak bol M. Katuška v zlom fyzickom stave, za celý deň prakticky nič nezjedol a bol doslova vyhladovaný, mal let radšej odmietnuť. Laik však nikdy nepochopí, čo to je česť vojenského letca. A tá velila iné. Preto do bojového lietadla sadol človek, ktorého žalúdok v okamihu vzletu obsahoval iba roztok žalúdočných štiav a zvyškov po vypitých šálkach kávy. Ak sa niekto pýta, ako je také čosi vôbec možné, mal by poznať „úsporné“ opatrenia, ktoré sú aj v našej armáde často zamerané viac na ľudí než na stroje. Jedným z výsledkov tejto absurdnej logiky je aj zrušenie bezplatného stravovania i pre výkonných letcov. Navyše v ten osudný deň sa k tomu pridalo obrovské časové, fyzické a psychické zaťaženie. Let, ktorý sa skončil tak tragicky, bol pre M. Katušku už tretí v poradí za jediný deň. Iba odborníci leteckej medicíny by vedeli povedať k prípadu viac. Vedeli by povedať, v akom stave sa pilot nachádzal, čo mohol a čo už nemohol zvládnuť, lebo to bolo za hranicami ľudských možností aj špičkovo vycvičeného vojenského pilota. Ale spýtal sa ich na to niekto? Slovensko v suteréne Verme, že tragické dôsledky nikdy nebudú mať ďalšie „úsporné“ a iné rozhodnutia vrcholového manažmentu rezortu ministerstva obrany. Ide o množstvo na prvý pohľad nepodstatných krokov, ktoré Slovenskú republiku posúvajú do suterénu Severoatlantickej aliancie. Každé rozhodnutie má totiž nielen dôsledky, ale aj súvislosti. Nie je napríklad vôbec nepodstatné, či do budovaných síl rýchlej reakcie NATO ponúkneme jednotku špeciálnych síl alebo osvedčených odmínovačov. Napríklad aj preto, lebo v aliancii platí pravidlo, že každý dostáva v bojových podmienkach tie informácie, ktoré potrebuje pre svoju činnosť. Špeciálne sily musia, samozrejme, pre svoju činnosť vedieť mnohonásobne viac ako odmínovači. Tí vystačia s informáciou o tom, kde je ich mínové pole. Ohrozenie ľudí v akcii je však porovnateľné. Veľmi podobné je to aj s našou schopnosťou obsadzovať dôležitejšie miesta v štruktúrach riadenia NATO. Pokiaľ sa uspokojíme s pozíciami „pohodlnými“, napríklad v oblasti logistiky, a nezabojujeme o funkcie s maximálnou mierou zodpovednosti za bezpečnosť spojencov, je to naša vec a nikto nám to v aliancii nebude vyčítať. Ak však potom nepríde na Slovensko žiadna infraštruktúrna investícia, máme smolu. Nie je náhodná súvislosť medzi naším rozhodnutím ponechať si vo výzbroji stroje MiG-29 a váhaním Bruselu s rozhodnutím, či aliancia zaplatí rekonštrukciu dráhy a logistických zariadení na sliačskom letisku. Skôr naopak. Opäť plytvanie peniazmi Keď už sme pri spoločných fondoch Severoatlantickej aliancie, je poruke aj ďalší príklad „schopnosti“ údajne kompetentných, ktorí rozhodujú o tom, či námbude súdené z nich čerpať. Slovenskí občania si určite všimli, že v procese rozhodovania o pozvánke pre Slovensko zohrala veľkú úlohu verejná mienka. Prečo by nás mali spojenci pozvať do svojho „klubu“, ak by to naši občania nechceli? Neformálne požadovaných šesťdesiat percent priaznivcov vstupu sme na Slovensku dosiahli vďaka rozsiahlej informačnej kampani za veľa desiatok miliónov korún zo štátneho rozpočtu. Žiaľ, časť z nich bola použitá nie na informovanie o tom, čo NATO je a čím môže byť pre Slovensko prospešné, ale na propagandistickú akciu demonštrujúcu úspechy SDKÚ na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave a s veľkou pravdepodobnosťou aj na recepciu pre vyvolených v Redute. Stalo sa a má to určite aj svoje dôsledky. Kto tvrdí, že nie, nech prezradí koľko, finančných prostriedkov má Slovenská republika v tomto roku k dispozícii zo spoločných peňazí aliancie na prácu s verejnou mienkou. Je veľmi pravdepodobné, že nič, čoho dôkazom sú nulové aktivity v tejto oblasti. Alebo sa vyvolení môžu tešiť na nejakú novú bohatú recepciu? Úspech alebo prehra Kocka je nakoniec guľatá aj pre ľudí, ktorí sú priamo platení za informovanie verejnosti o tom, čo sa deje v našej armáde. Stačí si na internete nájsť obsah posledného čísla rezortného mesačníka. V jednom z článkov je takmer za úspech označené pozvanie ďalších troch dôstojníkov do štábu koaličných síl v Bagdade. Pekná odmena v čase, keď sme už dávno mali byť z Iraku doma. A ešte niečo navyše. Medzi partnermi v Severoatlantickej aliancii je totiž normálne, že každý štát vysiela do zahraničnej bojovej misie vojakov v súlade so svojimi bezpečnostnými záujmami. Ak teda do velenia operácie Iracká sloboda pošleme ďalších troch dôstojníkov, je to výsostne naša záležitosť. Samozrejme, prekonzultovaná s americkou stranou. Ak to tak nie je, majú pravdu tí, ktorí hovoria o našom vtiahnutí do vojny v Iraku. Aj v tomto prípade ide teda o úsilie urobiť z kravy býka. Veď tak je to aj s tou kockou. Ak je za rohom, môžeme sa pokojne tváriť, že je guľatá.
