Novinár, ktorý zlikvidoval amerického prezidenta (1)

Robert Upshur „Bob“ Woodward sa narodil 26. marca 1943 v Geneve v štáte Illinois, USA. Vyrastal vo Wheatone spolu s bratom, sestrou a troma nevlastnými sestrami. Jeho rodičia sa rozviedli a Bobov otec – Alfred E. Woodward – sa znovu oženil so ženou, ktorá už mala tri deti. Bobov otec, ktorý bol právnik a neskôr sudca, dúfal, že Bob pôjde v jeho šľapajach. Jeho matka bola ženou v domácnosti. Bob Woodward študoval na Yaleskej univerzite históriu a anglickú literatúru. Tu pracoval pre Banner, najstaršiu univerzitnú ročenku v štáte. V roku 1965, pár týždňov po dosiahnutí bakalárskeho stupňa, vstúpil do armády, kde ako dôstojník pre komunikáciu pracoval štyri roky. Keď Woodward opustil armádu, Amerika sa zaplietla s Vietnamom. V roku 1970 ho prijali na štúdium práva na Harvard. Z armády do novín Namiesto toho sa však dal na novinársku dráhu. Presvedčil Washington Post, aby mu dali dva týždne neplatenej skúšobnej doby, ale ani jeden z článkov, ktoré napísal, nebol vytlačený. Redaktori usúdili, že nie je pripravený na významný veľkomestský denník a vybavili mu prácu jedného zo štyroch reportérov v malom predmestskom týždenníku – The Montgomery County Sentinel v Marylande. Rýchlo ho unavila rutina ponúkaných úloh a začal pátrať po správach sám. Čoskoro sa stal vedúcim reportérom týchto novín a v septembri roku 1971 mu Washington Post dal druhú šancu. Bol pridelený k policajnej hliadke od 7:00 večer do 3:00 ráno, ale neobmedzoval svoju prácu na stanovené hodiny. Každý deň obchádzal vládne kancelárie v meste a naliehal na „sluhov verejnosti“ pre každý kúsok informácie, ktorá sa mu zdala užitočná. Za menej než rok sa objavil jeho článok na titulnej strane. 17. júna 1972, po deviatich mesiacoch práce vo Washington Post, Woodwarda a jeho skúsenejšieho kolegu Carla Bernsteina poverili odhalením zvláštnej vlámačky, ktorá sa stala v kancelárskom a hotelovom komplexe Watergate. V noci zo 17. na 18. júna 1972 sa skupina zamaskovaných mužov s gumenými rukavicami vlámala do kancelárií opozičnej politickej strany, získala materiály na volebnú kampaň a odovzdala ich objednávateľovi. Maskovaných mužov však vďaka pracovníkovi bezpečnostnej služby Frankovi Willisovi prichytili. „Inštalatéri“, ako ich neskôr nazvali, chceli fotografovať dokumenty a opraviť odpočúvacie zariadenie, ktoré tam tajne umiestnili už v máji. Nixona predsa len zvolili Piati muži – Bernard Barker, Virgilio González, Eugenio Martínez, James W. McCord Jr. a Frank Sturgis – boli zatknutí za vlámanie do Národného výboru demokratov. Ako prvý o vlámaní informoval The Washington Post. Hoci Woodward a Bernstein boli schopní prepojiť túto lúpež s pracovníkmi v Nixonovom Bielom dome a s prezidentovou kampaňou za znovuzvolenie, spočiatku neboli schopní dokázať priamu angažovanosť prezidenta alebo jeho kolektívu ani na lúpeži ani na jej následnej kamufláži. Nixona napokon vo voľbách znovuzvolili s veľkým náskokom. Bob Woodward je jeden z najznámejších novinárov v USA predovšetkým vďaka tomu, že spolu s kolegom Carlom Bernsteinom odkryli škandál Watergate. Nixon mal za sebou prvé volebné obdobie a chystal sa v Bielom dome zostať ďalšie štyri roky. Vojna vo Vietname ho však tlačila k múru, a preto chcel mať zrejme ešte viac istoty. Potreboval poistku. Chcel vedieť, či demokrati náhodou nepripravujú na jesenné voľby niečo mimoriadne. A to niečo mohlo byť kdesi v zásuvkách kancelárie v komplexe Watergate. Dodnes nie je zrejmé, kto prišiel na nápad vlámať sa k demokratom. Akcia však prebehla babrácky. Aféra Watergate Do prípadu sa zahryzol sudca John Sirica a pravdaže aj ambiciózni reportéri Washington Post – Woodward a Bernstein. Nemali to ľahké. Časť redakcie nechcela, aby sa noviny v niečom takom „smiešnom“ rýpali. Lenže sudca Sirica naraz chytil rybu. Nie síce veľkú, ale dôležitú. Išlo o Jamesa Corda, bývalého agenta CIA a náčelníka bezpečnosti Výboru pre znovuzvolenie prezidenta Nixona. Zdalo sa, že všetko sa uhrá do stratena. A to aj napriek tomu, že po výpovedi agenta Jamesa Corda sa ukázalo, že stopa vedie až do Bieleho domu! Prezidentovi sa darilo od začínajúcej sa aféry izolovať. Lenže psychický tlak nevydržal ďalší chlapík. Alexander Butterfield bol poradcom Boba Haldemana, personálneho šéfa Bieleho domu. A ten povedal, že Nixon nariadil, aby sa všetky hovory v Bielom dome, vrátane telefonických, nahrávali. Butterfield to oznámil senátnemu vyšetrovaciemu výboru a tým zapálil na streche oheň. Vlámanie vo Watergate bolo skutočne len špičkou ľadovca. V skutočnosti išlo o sledovanie a odpočúvanie politických súperov, zoznamy nepriateľov, diskreditáciu protivníkov. Ešte viac ako samotné vlámanie Nixonovi uškodilo to, že maril vyšetrovanie, verejne klamal a zatĺkal. Veľmi rýchlo sa totiž ukázalo, že prezident má magnetofónové pásky, ktoré by mohli byť významným svedectvom v celom prípade. Odmietol ich však vydať. Odvolával sa na „privilégium nositeľa výkonnej moci“. A v televízii zvýšeným hlasom Američanom oznámil: „Nie som zločinec!“ Nechal odvolať Archibalda Foxa, zvláštneho vyšetrovateľa prípadu, ktorého do funkcie sám vymenoval. Ani nový vyšetrovateľ Leon Jaworski však nevychádzal Nixonovi v ústrety. Aj on ho predvolal pred súd. Vec sa ťahala. Až napokon v júni 1974 najvyšší súd rozhodol, že prezident musí pásky vydať. Medzitým sa viacero Nixonových spolupracovníkov dostalo za mreže. Obžaloba prezidenta Washington Post tiež pokračoval v odhaľovaní, pričom prezident Nixon presvedčil FCC (Federal Communications Commission – Federálnu komunikačnú komisiu), aby spochybnili licenciu televíznych staníc Postu. Woodward a Bernstein sa s plnou podporou šéfredaktora Bena Bradleeho naďalej venovali príbehu a kúsok po kúsku odkrývali zneužívanie sily a marenie spravodlivosti. Väčšinu toho, čo publikovali, dali na vedomie aj FBI (Federal Bureau of Investigation – Federálnemu vyšetrovaciemu úradu) a ostatným vládnym vyšetrovateľom. Vďaka Woodwardovi a Bernsteinovi Watergate zostalo „v žiari reflektorov“. Bielemu domu sťažovali situáciu. Washington Post priniesol za dva roky a dva mesiace štyristo príbehov o Watergate. Právny výbor Snemovne reprezentantov napokon vyrukoval s obžalobou prezidenta, povestným impeachmentom. Obvinili ho z porušenia troch zákonov: z bránenia priechodu spravodlivosti, podplácania svedkov a zatajovania dôkazov. No skôr, než členovia snemovne mali o jeho odvolaní z úradu hlasovať, Nixon všetkých predbehol. Pásky vydal a v auguste 1974 úrad predčasne opustil. Ako prvý prezident v dejinách Ameriky! Nixon mal počas rokov 1973 a 1974 tri hlavné reči na tému Watergate. Prvá bola 30. apríla 1973, v ktorej oznámil odchod Deana, Haldemana a Ehrlichmana. Ďalšia reč bola prednesená 15. augusta 1973. A možno politicky najťažšia reč bola 29. apríla 1974, v ktorej Nixon vydal časť prepisov nahrávok z Bieleho domu. Prezradenie informátora Bob Woodward a Carl Bernstein získali v roku 1973 za investigatívne reportáže o afére Watergate Pulitzerovu cenu za službu verejnosti. Neskôr napísali o afére knihu s názvom All the President`s Men (Všetci prezidentovi muži). Kniha sa stala bestsellerom a v roku 1976 vznikol podľa nej film. V ňom si zahrali herci Robert Redford (ako Woodward) a Dustin Hoffman (ako Bernstein). Vďaka filmu sa z reportérov razom stali celebrity a podnietili vlnu záujmu o investigatívnu žurnalistiku. V roku 1976 vznikla ďalšia kniha o Nixonovom odstúpení – The Final Days (Posledné dni). Aféra Watergate priniesla masmédiám novú éru – väčšiu agresivitu v reportážach týkajúcich sa aktivít vysokopostavených politikov. Nová generácia reportérov dúfa, že z nich bude ďalší Woodward a Bernstein, ktorý odhalí nový škandál a napíše novú investigatívnu reportáž, ktorá sa zapíše do dejín. S touto aférou sa však viaže ešte jeden príbeh – informátor známy ako „Deep Throat“ (Woodward a Bernstein ho pomenovali podľa názvu známeho pornografického filmu z roku 1972) bol ešte donedávna neznámy. Obaja novinári povedali, že budú chrániť jeho totožnosť až do jeho smrti. Za tridsaťtri rokov padli v rôznych špekuláciách viaceré mená, no až tento rok priniesol magazín Vanity Fair odhalenie skutočného zdroja – Marka Felta. Felt je bývalý zástupca riaditeľa FBI a sám sa priznal, že bol zdrojom denníka Washington Post. Denník to potvrdil na svojej webovej stránke. Felt bol v čase škandálu druhým najvyšším predstaviteľom FBI a dúfal, že sa po smrti J. Edgara Hoovera stane šéfom organizácie, Nixon ho však obišiel, uviedli noviny. To mohol byť jeho motív. „Druhý najvyšší predstaviteľ FBI, to bol veľmi dobrý zdroj,“ citoval Washington Post vtedajšieho šéfredaktora novín Bena Bradleeho. Bradlee povedal, že vedel o tom, odkiaľ je ich zdroj prezývaný „Deep Throat“, keď vyšli s prvými článkami o afére Watergate, a že sa dozvedel jeho meno zopár týždňov po tom, ako prezident Nixon v auguste 1974 rezignoval. V súčasnosti 91-ročný Felt sa nedávno priznal svojej rodine, že bol informátorom, a členovia jeho rodiny ho presvedčili, že konal čestne, keď machinácie republikánov prezradil. Úloha médií v afére Watergate Pred tridsiatimi rokmi, 9. augusta 1974, Washington Post prišiel s najväčším titulkom na prednej strane v histórií: Nixon rezignuje! Týmto dátumom sa skončil prezidentský úrad Nixona a začali sa tri dekády debát o tom, akú rolu zohrala žurnalistika v odhalení škandálu Watergate, ktorý vyhnal Nixona z kancelárie, a tiež ako Watergate ovplyvnil žurnalistiku. Po tridsiatich rokoch sú odpovede na takéto otázky takmer také rozdielne ako v deň Nixonovej rezignácie. Mediálny kritik Ben Bagdikian povedal: „Reportéri Washington Post Bob Woodward a Carl Bernstein vyprodukovali jediný najveľkolepejší čin serióznej žurnalistiky dvadsiateho storočia.“ Mnohí považujú reportáže o afére Watergate za medzník v americkej žurnalistike. Veria, že Woodward a Bernstein sú inšpiráciou pre ďalšie generácie novinárov. Dokonca aj konzervatívni kritici akceptovali názor, že Woodward a Bernstein boli nástrojmi Nixonovho pádu. Washington Post sa rozhodol spraviť z vlámania do Watergate hlavné morálne ponaučenie, ktoré nasledovali aj ostatné médiá na východnom pobreží. Woodward však odmietol všetky názory tvrdiace, že médiá zosadili prezidenta. Povedal: „Tlač tu vždy hrá rolu, či už je pasívna alebo agresívna, no je chybou preceňovať mediálny dosah.“ Ale je to práve Woodwardova a Bernsteinova kniha Všetci prezidentovi muži a predovšetkým jej sfilmovanie, ktoré je príbehom „o dvoch mladých reportéroch, ktorí rozbili watergateskú konšpiráciu a vyriešili najväčší detektívny prípad v histórii Ameriky.“ (V tom čase mohli za tento odvážny čin stratiť prácu, reputáciu a možno aj život.) Napriek bombastickej reklame Woodward a Bernstein nenapísali komplexnú históriu Watergate, iba spomienky na svoje vlastné zážitky. „Klamom vo Všetkých prezidentových mužoch je, že film je z nášho uhlu pohľadu celý, a tak to vyzerá, akoby to bol príbeh o nás,“ priznáva Woodward. „Ale je to len jeden kúsok toho, čo sa stalo na začiatku diania.“ Nebyť médií Nixon by „prežil“ „Novinári pripravili verejnosť na Nixonove zosadenie,“ súhlasia mnohí, „ale bol to Kongres, nie média, ktorý prinútil prezidenta rezignovať.“ David Greenberg, autor knihy Nixon´s Shadow vraví: „Ak by Washington Post neudržal Watergate nažive, nie je isté, či by úrady alebo Senát udržali vyšetrovanie.“ Woodward povedal, že mu Sam Ervin, predseda Senátneho výboru Watergate, volal a kládol otázky. Vďaka príbehom, ktoré Woodward písal spolu s Bernsteinom, jeho úsilie rástlo. Aj John Sirica, predseda federálneho súdu, Woodwardovi po Nixonovej rezignácii úprimne povedal, že ho príbehy Washington Postu ovplyvnili, aby zasiahol proti konšpirácií Watergate. A ako zas aféra Watergate ovplyvnila žurnalistiku? Investigatívny reportér Polk, dnes vedúci producent v CNN, verí, že „politici sa pod vplyvom Watergate zmenili viac ako sa zmenila žurnalistika,“ a že „prínos pre politikov je väčší ako prínos pre novinárov.“ Carl Bernstein smúti, že „vplyv Watergate na žurnalistiku vyprchal príliš rýchlo“ a že „služba verejnosti investigatívnym spravodajstvom bola zakrátko nahradená túžbou po kariére, ktorá vyzdvihuje lesk nad terénny výskum a dávanie informácií do kontextu.“ Podľa Branta Houstona, vedúceho redaktora IRE (Investigative Reporters and Editors – Investigatívni reportéri a vydavatelia), „Watergate upevnila nevyhnutný význam investigatívneho spravodajstva, Všetci prezidentovi muži ho spopularizovali a priblížili ľuďom. Navyše poskytli inšpiráciu tisícom mladých ľudí, aby sa stali investigatívnymi novinármi, ktorí sa usilujú niečo zmeniť.“ (Dokončenie v ďalšom čísle) Autorka študuje žurnalistiku na FF UKF v Nitre