Už vopred sa ospravedlňujem všetkým slovenčinárom a jazykovedcom. Naozaj nerád píšem o tom, čo dopodrobna nepoznám a v čom nie som, ako sa hovorí, celkom doma. K tomuto komentovaniu ma vyprovokovalo len to, že som práve od príslušných slovenčinárskych kolegov nenašiel nič, čo by sa k tejto téme vzťahovalo a bolo by v súlade s týmto mojím názorom. Ale možno oni aj reagovali, len mne to akosi uniklo v tej dnešnej záplave kníh, časopisov, článkov, blogov atď., atď.
Už dlhší čas mi pijú krv „nové slová“, ktoré vraj obohacujú náš slovenský jazyk. Naša spisovná slovenčina je síce relatívne „mladý“, iba stopäťdesiat- až stosedemdesiatročný nástroj na to, aby sme písali, pokiaľ možno, jednotne v krásnej, vedeckej a aj publicistickej literatúre aspoň ako-tak jednotne.
Ilustračné foto: Emil Polák
Celé generácie slovenských vzdelancov – ešte pred Štúrom, ale hlavne po štúrovskej kodifikácii slovenského jazyka (nie strednej slovenčiny, ako sa to stále traduje a aj na školách učí, ale jazyka, ktorý používali zemania v oblasti Liptovského Sv. Mikuláša, ako to výrazne doložil profesor Ľ. Ďurovič) sa snažili o to, aby národ dostal nástroj na vzdelávanie, kultúru a aj politický život – v literatúre hneď a v politike možno niekedy v nedohľadnej budúcnosti.
Tá budúcnosť je teraz našou súčasnosťou. Ale ako je to s tou našou slovenčinou? Psychológovia už dávnejšie prišli s teóriami (vychádzajú len zo zachovanej literatúry a ďalších písomných dokumentov), že človek, jeho psychika, mentálna výbava ani chovanie sa ani po stáročiach nezmenili. Nemienim s tým polemizovať, nie som psychológ, ale ako publicista a historik predsa by som sa rád k čomu-tomu na toto konto vyjadril.
Mali sme v minulosti vynikajúceho humoristu Jána Chalupku, ale neviem, nakoľko jeho osoba, dielo a odkaz dnes niečo hovoria mladej generácii a aj publicistom a mladým novinárom. Kedysi boli pojmom – synonymom ak nie hlúposti, tak aspoň obmedzenosti alebo „momentálnej“ oneskorenosti – slová Kocúrkovo, Tesnošil, alebo slovné spojenie či postoj „len aby sme v hanbe nezostali“. Tú našu komunitu – aspoň jej časť, ktorá sa považovala za podľa dnešných hľadísk za spoločenskú smotánku – spred dvesto rokov vyznačovala snaha maskovať svoju nevzdelanosť aspoň tým, že do svojej slovenčiny sem-tam vsúvali citáty alebo slová z maďarčiny, nemčiny a aj latinčiny… Vzdelaní síce Tesnošilovci neboli, ale aspoň svojimi cudzojazyčnými vsuvkami do svojej, inak biednej slovenčiny vzbudzovali okolo seba aspoň dojem vzdelania.
V súčasnosti zažívame – dvesto rokov po Kocúrkove J. Chalupku – niečo podobné. Znovu sa slovenčina prekladá a „obohacuje“ zbytočnými cudzími slovami, výrazmi a spojeniami, len aby sme boli svetoví. Ako keby používatelia týchto jazykových prostriedkov ani nevedeli nič o slovenčine a chceli podobne, ako tí Tešnošilovci byť „in“ o dvesto rokov neskôr.
Len malá ukážka niekoľkých príkladov často používaných výrazov dokumentujúcich neúctu k nášmu jazyku v súčasnosti:
Brífing – my už máme predsa dávno tlačovú besedu.
Lobista – jednoduchšie a pravdivejšie – podvodník, vydriduch, podplácač, zlodej spolupracujúci s politikmi.
Market – je iba jednoducho obchod. Minimarket – malý obchod a Supermaket veľký obchod, ale všetky s podradným a nekvalitným tovarom, ktorý by sme kedysi nekupovali ani v bazároch.
Outlet – tam, kde sa predávajú výrobky možno jedného výrobcu, ale na Slovensku kadejaké…
Pilotný projekt – úvodný projekt. Kde by sa vzalo toľko pilotov, ktorí by sa do takých projektov zaangažovali a vystúpili z kokpitov svojich lietadiel? Jeden hlupák to zle preloží a celá plejáda neuvažujúcich ľudí zapojených do projektov to bezmyšlienkovo iba opakuje…
Pub – na Slovensku jednoducho iba krčma. Tí cudzí návštevníci, ktorí sa sem chodia odpoly zadarmo ožierať majú predsa svoje puby doma.
A o často používanom happeningu, obľúbenom slove Václava Havla, radšej už aj pomlčím, lebo to už je v súčasnosti azda až nad mieru tolerancie hádam každého človeka. Len si tie happeningy (často za účasti učiteľmi nadirigovaných žiakov zo základných alebo stredných škôl) na „obranu ústavnosti“ a podobné akcie, pozrite. Atď, atď.
Máme na Slovensku nejaký jazykový zákon. Bolo by možné zistiť, kto jeho dodržiavanie kontroluje, kto jeho porušenie sankcionuje? Aj to je úcta k štúrovcom a ich kodifikačnému dielu, ktoré je dnes naším komunikačným nástrojom napriek angličtine. (Čo sa s ňou stane po brexite?) Je niečo/niekto na slovenskom ministerstve kultúry, kto sa k tomu môže vyjadriť? Alebo má ministerstvo naozaj iné a vážnejšie úlohy ako otázku slovenského jazyka a dodržiavanie zákona o nej?
No, ale kto by sa v čase problémov s mafiou, daňovými únikmi, vraždami atď. na Slovensku zaoberal nejakými slovíčkami, však?
Ale, napokon, nie je všetko také zlé, ako som to vyššie napísal. Veď keď pôjdete od Dunajskej ulice na Laurinskú v Bratislave, uvidíte tam veľký nápis so slovami City a Gate. (Je to zase jasný dôkaz, že tí čo majú peniaze a ovplyvňujú to, čo sa kam napíše, nemajú jasný rozum.)
My Slováci máme predsa vždy k našim Slovenkám, ktoré si to zaslúžia, hlboké city, no a gate boli vždy súčasťou oblečenia väčšiny našich roľníckych predkov…
