Ak sa u nás v uplynulých dňoch písalo viacej o Číne, tak významnou mierou sa o to pričinila Slovenská informačná služba (SIS) svojou správou o činnosti za rok 2020. Prispela k tomu pasáž o hybridných hrozbách pre Slovensko. Noviny sa toho ochotne chytili. Slovo „hrozby“ je vždy vďačné a vystraší každého.
Pozrime sa teda na tú hybridnú hrozbu zo strany Číny, ako ju zaznamenala naša Siska: „Čína v slovenskom mediálnom priestore pokračovala v úsilí zameranom na ovplyvňovanie verejnej mienky, šírenie propagandy a budovanie pozitívneho obrazu o Číne.“ Ďalej sa uvádza, a to bez akýchkoľvek podrobností, že „šírenie dezinformácií v slovenskom online priestore sa v roku 2020 zintenzívnilo, a to v dôsledku pandémie“.
Mohli by sme povedať, že toto všetko sú len nič nehovoriace táraninky, ale za tým všetkým nasleduje veta: „Rozhodujúcu úlohu pri vytváraní a šírení dezinformačných a polarizačných obsahov zohrávali slovenskí aktéri.“
To je veta, ktorá navádza každého, aby si spomenul, či v spomínanom roku nepovedal nebodaj niečo pozitívne o Číne a o jej boji s pandémiou. Hrozivý je najmä výraz „polarizačný obsah“. Neviem si ho vysvetliť inak, iba že ide o každý argument, ktorý je v protiklade s oficiálne šírenou doktrínou o Číne. Zároveň to vyvoláva otázku, či ešte žijeme v spoločnosti, kde sa umožňuje pluralita názorov.
Šanghaj. Foto: Autor
Ak sa pozrieme na stránky novín a časopisov, tak možno konštatovať, že aká-taká pluralita ešte existuje. Oveľa vážnejšie je posudzovať tón niektorých statí, ba až vedeckých prác prichádzajúcich z dobre saturovaných inštitúcií, ktoré sa tvária ako vedecké. Donedávna som si myslel, že CEIAS, teda Stredoeurópsky inštitút pre ázijské štúdie, je takouto inštitúciou. Dovtedy, kým som nenarazil na pamflet s názvom „Ako slovenské médiá uverejnili čínsku propagandu“. Podnetom na napísanie bol počin týždenníka Trend, ktorý si dovolil uverejniť článok čínskeho veľvyslanca Lin Lina. Údajne šlo o platený inzerát, ale podľa autora Mateja Šimalčíka, ani to sa vraj nesmie. Napriek faktu, že uverejňovanie takýchto článkov, ba celých príloh, je vo svete bežnou praxou a samotné Slovensko tak urobilo v minulosti mnohokrát. Čína uverejňuje platené články v takých prestížnych novinách, ako je napríklad americký Washington Post. A nikto to nezakazuje. Kritika sa ušla aj Novému slovu, lebo „bez ostychu“ publikuje články podpísané čínskym veľvyslancom.
Autor zafixoval svoje tvrdenie vetou: „Táto situácia poukazuje najmä na to, že aj Slovensko sa musí začať seriózne zaoberať rastúcim čínskym vplyvom a vhodnou odpoveďou naň.“ Treba so zapamätať najmä slovo „musí“. Doteraz som si myslel, že „musíme“ iba zomrieť. Všetko ostatné je dobrovoľné.
Kvôli objektívnosti sa patrí konštatovať, že slovenskí kritici Číny ešte nedosiahli úroveň českých kolegov. Ako príklad môžem uviesť Forum 24, ktorý sa označuje za „názorový internetový denník“. Stačí uviesť názvy niektorých statí. Titul „Jak čínská propaganda omotává západní svět svou sítí“ hodne napovedá, ale ešte výrečnejší je: „Covid-19 a zrůdný svět čínské komunistické propagandy“, ktorý kritizuje Peking za jeho „amorálne spôsoby“, ktoré stáli pri zrode expanzie neznámeho vírusu. Musíte uznať, že za taký titulok by sa nehanbilo ani Rudé právo v čase vrcholiaceho stalinizmu. S tým rozdielom, že kritika by sa v tom čase týkala „amorálnych spôsobov“ amerického imperializmu a jeho domácich prisluhovačov.
A to ešte nie je všetko. V novembri prišiel o svoj post riaditeľa Centra pre globálne štúdie Českej akadémie vied, filozof a sociálny vedec, Marek Hrubec, a to kvôli prepojeniu na inštitút China-CEE, ktorý koncentruje vo svojich radoch odborné a politické kapacity zo strednej a východnej Európy zaoberajúce sa projektom Novej hodvábnej cesty. Inštitút niektorí podozrievajú zo špionáže, čo postačuje na to, aby Marek Hrubec, autor početných odborných publikácií, prišiel o svoj post. Ako v tejto súvislosti poznamenal Daniel Veselý, „studená vojna medzi Washingtonom a Pekingom sa prejavuje v akejsi grotesknej podobe aj v českej kotline“.
Klasik by v tejto chvíli istotne vyriekol obavu, že niečo začína zapáchať v štáte dánskom. Keď zasadíme to, čo sa deje, do širšieho časového rámca, tak možno konštatovať, že sloboda bádania odchádza definitívne do minulosti. A nepochybujem, že sa to bude stupňovať. Vždy sa nájde nejaký nový urválek, ktorý ukáže prstom na každého šíriaceho nekonformné myšlienky a názory.
Vráťme sa ale k správe SIS, ktorá konštatuje, že Čína v slovenskom mediálnom priestore pokračovala v úsilí zameranom na ovplyvňovanie verejnej mienky, šírenie propagandy a budovanie pozitívneho obrazu o Číne. Nepochybujem, že autori správy SIS dobre ovládajú Viedenský dohovor o diplomatických stykoch, ale potom za zrejme niekde v procese prípravy správy objavil problém nazvaný „čítanie s porozumením“. V spomínanom dohovore sa uvádzajú „okrem iného“ nasledujúce funkcie diplomacie:
- zastupovať vysielajúci štát v štáte prijímajúcom;
- chrániť záujmy vysielajúceho štátu a jeho príslušníkov v štáte prijímajúcom v rozsahu dovolenom medzinárodným právom;
- viesť rokovania s vládou prijímajúceho štátu;
- zisťovať všetkými zákonnými prostriedkami podmienky a vývoj v prijímajúcom štáte a podávať o nich správy vláde vysielajúceho štátu;
- podporovať priateľské vzťahy medzi vysielajúcim a prijímajúcom štátom a rozvíjať ich hospodárske, kultúrne a vedecké styky.
Možno teda konštatovať, že Čína, podobne ako iné krajiny, sleduje prostredníctvom diplomacie svoje vlastné záujmy, či už v politike, hospodárstve, vede, alebo v kultúrnej oblasti. Problémom ostáva, ako si vysvetliť slová zo správy o „šírení propagandy“. Jedine ako propagandu.
