Málokedy sa stáva, aby predstaviteľ vlády bezprostredne zodpovedný za riadenie procesu privatizácie vyslovil zásadnú nespokojnosť s jeho výsledkami. Ministerka pre správu a privatizáciu národného majetku SR Mária Machová to nedávno, navyše pred poslucháčmi Technickej univerzity v Košiciach urobila. Mala prečo.
V procese privatizácie rozhoduje vláda ako celok a v zákonných normách, ktoré určujú jeho rámec, rozhoduje parlament. Ten si vyhradzuje najvýznamnejšie rozhodnutia v procese samotnej realizácie privatizácie. Hrozí, že tak ako predchodca Márie Machovej v ministerskom kresle, Peter Bisák, a s ním aj celá jeho strana (ZRS), tak aj ona a s ňou celá SOP ponesie dôsledky zásadnej nespokojnosti s procesom privatizácie. Vývoj volebných preferencií SOP a bezprostrednej zodpovednosti za uskutočňovanie privatizácie tomu čoraz výraznejšie nasvedčujú.
Nepripravené podniky Problematický je však smer kritiky ministerky Machovej ako predsa len ľavicovej, resp. ľavo-stredovej političky. Kritizuje predovšetkým, že proces privatizácie na Slovensku nabral predpokladané tempo, a preto sú získané podiely z odpredaných podnikov slabým prínosom pre našu ekonomiku.
Privatizácia v západnej Európe, ktorú uskutočňujú sociálno-demokratické, resp. socialistické vlády však prebieha oveľa pomalšie, doslova podnik po podniku, ba dokonca v prípade jednotlivých podnikov po častiach. To dáva možnosť pripraviť ju veľmi dôkladne a získať pre ňu rozhodujúce vrstvy obyvateľstva. Pritom sa uskutočňuje v čase, keď podniky dozreli a pre ich privatizáciu sa vytvoril dostatočný kúpyschopný dopyt v najširších vrstvách.
Takáto urýchlená privatizácia sa v podstate nemohla skončiť inak, ako sa končí, navyše, ak sa uskutočňuje v čase hlbokej podkapitalizácie ekonomiky. Má zastaranú technologickú základňu, charakterizuje ju potreba celkovej reštrukturalizácie a takmer úplného nedostatku slovenského kúpyschopného dopytu po privatizovaných podnikoch. Končí sa teda výpredajom slovenskej ekonomiky zahraničnému kapitálu. Domáci podnikavci vrátane podnikavých topmanažmentov sa javia len ako sprostredkovatelia, resp. dočasní nájomcovia privatizovaných podnikov. Česť výnimkám.
Banky a ich noví vlastníci V tejto súvislosti je príznačné, že aj Márii Machovej chýbajú len dostatočné prínosy pre štátny rozpočet a vôbec Fond národného majetku SR. Nevšíma si nízku efektívnosť a kolapsy privatizovaných podnikov. Nevidíme u nej konkrétnejšiu kritiku spotrebného využitia zdrojov FNH z privatizácie, s ktorou čudne kontrastuje deklarácia: „Privatizácia všade v zahraničí prináša reálny kapitál a aj u nás získané finančné zdroje sa musia umiestniť v podnikovej sfére“. Skôr iróniou pritom je, že prehliada obrovské a neodôvodnené náklady tejto privatizácie, keď napríklad .pri inej príležitosti (išlo o 500 miliónov korún, ktoré si vyžiadala Deutsche Bank za svoju činnosť poradcu pri privatizácii Slovenských telekomunikácií) vyhlásila, že táto suma zodpovedá nákladom Deutsche Bank vynaloženým na túto činnosť. Samozrejme – bez ich bližšieho zdôvodnenia.
Najzávažnejšia je však jej kritika zaostávania privatizácie bánk. Zdôrazňuje: „Za zásadnú chybu považujem, že najskôr sme začali s predajom priemyselných podnikov. Bankovníctvo a peňažníctvo zostali nakoniec. Mali sme si zobrať príklad z roku 1948, keď sa pri zoštátnení ako prvé dostali pod kontrolu finančné ústavy“.
V kritike zaostávania privatizácie bánk nie je sama. V Českej republike kritizoval odklad privatizácie bánk – konkrétne vo svojom vystúpení v Bratislave v septembri 1999 – Zdenek Tůma, vtedy viceguvernér a neskôr českým prezidentom za kontroverzných okolností menovaný guvernér ČNB. Paradoxné je, že odklad privatizácie bánk nastal v ČR počas vlády Václava Klausa, hoci ten je známy ako ortodoxný prívrženec liberalizmu. Rovnako je o ňom známe, že v praktickej hospodárskej politike sa naopak usiluje posilniť úlohu štátu v ekonomike v záujme urýchlenia jej transformácie. Opäť paradox: k urýchlenej realizácii privatizácie dochádza pod tlakom krízovej situácie v bankovníctve v čase vládnutia sociálnodemokratickej vlády Miloša Zemana. Aj Klaus aj Zeman však odmietajú Tůmu ako stúpenca nezávislosti centrálnej banky, za ktorým popri prezidentovi Havlovi stojí len štvorkoalícia ako vyhranená pravica. V celom svete patrí požiadavka prednostnej a urýchlenej privatizácie bánk k požiadavkám pravice, zatiaľ čo ľavica a stred ju prinajmenšom čo najdlhšie odkladajú, aby si štát zachoval kontrolu nad ekonomikou. To platí napr. aj o Nemecku, Francúzsku a ďalších stredoľavicovo orientovaných krajinách. Viacmenej tú istú požiadavku prezentovala ešte v nedávnej minulosti na Slovensku okrem iných politických síl aj SDĽ.
Ak ministerka Machová teraz kritizuje odklad privatizácie finančných ústavov, zaraďuje sa k pravici, hoci pod tlakom krízovej situácie bánk. Je otázne, či urýchlená privatizácia bánk je riešením. Krízová situácia Investičnej a poštovej banky v ČR sa napríklad len prehĺbila vďaka jej urýchlenej privatizácii japonskou Nomurou. Aby sa zabránilo kolapsu veľkej časti českej ekonomiky, muselo dôjsť k jej novému zoštátneniu a otázny je aj jej ďalší vývoj po novej privatizácii. Po znovuzoštátnení niektorých privatizovaných bánk sa z tých istých dôvodov znova volá i v Poľsku.
