Neskrotné farby

Čo je to farba? Otázka, ktorá stojí v názve novej knihy Andreja Démutha. Po skúmaní existenciálnych rozpoložení človeka, ktoré ho učia mnoho o ňom samom (Homo – anima cognoscens alebo o pozadí nášho poznávania, IRIS 2003), dostáva sa čitateľom do rúk téma akoby z iného súdka. Farba. V podtitule knihy čítame, že ide o historicko-psychologicko-filozofickú expozíciu problematiky vnímania farieb. Teda expozícia. Ako silno v nás toto slovo môže evokovať prácu fotografa – človeka, ktorého sa až príliš dotýka svet farieb a svetla. A čo viac, expozícia nás pobáda vyriecť iné blízke slovo – kompozícia. V Démuthovom prípade je táto kompozícia záležitosťou troch oblastí bádania: historický pohľad, psychologické predpoklady vnímania farieb a filozofická reč o nich. Jednoducho: interdisciplinárna analýza. Nestane sa však takto reč o farbách priveľmi rozdrobenou, fragmentárnou, nejednotnou? Z takejto otázky dýcha strach, ktorý nám práve v knihe o farbách pomáha prekonať motto od Vergília: „Color est pluribus unis.“ (Farba je jednota mnohostí.) Čo je to teda farba? Andrej Démuth je filozof, ktorý sa neuspokojí s laxnou definíciou, alebo povedané presnejšie a prísnejšie: on sa neuspokojí s akoukoľvek definíciou, keďže definovať čosi, značí – podľa jeho vlastných slov – získať nad tým moc, mať to pevne v rukách, manipulovať tým. To nie je relativizmus, to je cesta filozofa, ktorý si uvedomuje svoje obmedzenia, hranice. Jestvuje mnoho fenoménov, ktoré takto môžeme skúmať a na ktoré sa môžeme pýtať a nad ktorými môžeme stále znova žasnúť. Kým totiž jestvuje údiv, jestvuje aj radosť z poznávania. Ak by sme o farbách vedeli absolútne všetko, nefascinovali by nás. A tým, že sa o nich čo-to dozvieme, otvára sa nám pole nových a nových otázok, problémov, záhad. Nech robíme, čo robíme, farbu stále nevieme definovať v absolútnom vymedzení. Máme s tým problémy už v bežnej reči, majú s tým problém filozofi (je farba skôr v objekte alebo v subjekte?), spytujú sa na to psychológovia (čím to je, že na nás niektoré farby vplývajú tak, iné onak?). A aby Démuth ešte silnejšie poukázal na nesamozrejmý základ otázky, mení pôvodné čo na ako, pýta sa napríklad: Ako vzniká fenomén farby? Alebo: Vnímame všetci farby rovnako? Pričom kvantifikátor „všetci“ neoznačuje nevyhnutne len ľudských jedincov (čo taká korytnačka?). No a tu už začíname tušiť, že budeme mať nemalé problémy s tým, aby sme k celému veľkému fenoménu farby a optiky aspoň ako-tak „pričuchli“. Autor najskôr predstaví čitateľovi dve základné teórie farieb: tzv. trichromatickú teóriu (I. Newton, T. Young, H. von Helmholz, J. Dalton) a potom tzv. oponentne procesuálnu teóriu (J. W. Goethe, A. Schopenhauer, E. Hering). Ako to už pri teóriách býva, sú vždy skôr pohľadmi z nejakej perspektívy a neostáva im iné, ako byť otvorené novým skúmaniam, ktoré ich môžu naďalej potvrdzovať, alebo ich jednoducho budú popierať. Démuth neváha tieto problémy predostrieť pred čitateľa. Veď, nech vie, že to nie je len tak. Je farba len záležitosť vlnovej dĺžky, alebo ide o akúsi optickú ilúziu? Ide len o objektívne lomenie svetla na hranole a jeho následné rozloženie do tzv. spektrálnych farieb, alebo sa celý proces odohráva v mozgu pozorovateľa? Miešajú sa farby vo veciach, alebo ich mieša subjekt, napr. človek? A ak ich mieša, tak ktoré farby sú preň primárne? A čo s farboslepými; čo s ľuďmi, ktorí vidia svet čierno-bielo? Popri celej tejto spleti otázok prichádzajú na scénu „otcovia“ fotografie: Clerk Maxvell a Edwin Land. Problém sa stáva čoraz zložitejším a širším. Démuth však ide ďalej: Ladd-Franklinovej teória farebného vnímania, tzv. Retinex Theory, či Two-Stage Colour Theory, atď. A aby sa to čitateľovi nezdalo primálo, rozširuje autor svoje skúmania aj o také pohľady, akými sú jazyk a kultúra, ktoré výrazne determinujú našu klasifikáciu farieb. Celá kniha je viac ako len nejaká systematizácia či suma poznatkov o farbách, je doslova sproblematizovaním fenoménu farieb, ostáva pri svojom názve i podtitule: expozícia problematiky. Pokojne by sme mohli farby nahradiť vôňami, tvarmi, chuťami alebo akýmkoľvek iným problémom; pri zachovaní takejto metodológie skúmania by sme dospeli k tomu istému koncu: vieme o tom už veľa a pritom ostáva vždy akési rezíduum, o ktorého veľkosti, šírke či bohatosti teraz nevieme nič konkrétne. Je toho ešte veľa, čo možno o farbách vedieť, alebo už stačí vyriešiť len zopár „malých“ problémov? Na túto otázku nejestvuje jednoznačná odpoveď. V každom prípade však po prečítaní knihy Čo je to farba? bude čitateľ o farbe vedieť viac, viac ako predtým. A zrejme v tom spočíva aj zmysel písania kníh. Knihu Andreja Démutha vrelo odporúčam všetkým, ktorí dnes ešte vôbec chcú vedieť viac. Autor je doktorant na Katedre filozofie v Trnave (Andrej Démuth: Čo je to farba? alebo historicko-psychologicko-filozofická expozícia problematiky vnímania farieb. IRIS, Bratislava 2005)