Súčasná politická nestabilita v Bolívii je časťou širšieho hnutia v Latinskej Amerike – ľudového hnutia, ktoré neodmieta len skorumpovaných politikov, ale aj neoliberálnu ekonomickú paradigmu, ktorá obohatila pár jednotlivcov na úkor väčšiny. Bolívia je najchudobnejšou krajinou v Latinskej Amerike, kde viac ako 70 % populácie žije pod oficiálnou hranicou chudoby. Na vidieku je podľa odhadov miera chudoby až 90 %, pričom tam takmer neexistuje prístup k základným službám, ako je elektrická energia či kanalizácia. Pre väčšinu farmárov v krajine bolo pestovanie koky, z ktorej sa vyrába kokaín, donedávna jediná vec, ktorá stála medzi nimi a hladovaním. To však bolo zakázané pod tlakom USA. Mestá boli ochudobnené rozsiahlym prepúšťaním, ktoré nasledovalo po privatizácii a zmechanizovaní ťažobného priemyslu. Paradoxne je Bolívia, pokiaľ ide o prírodné zdroje, súčasne jednou z najbohatších krajín v Latinskej Amerike. Zásoby zemného plynu sú po Venezuele druhé najväčšie v regióne a krajina má tiež veľké zásoby cínu, striebra a zlata. Bolívia je však, podobne ako iné krajiny bohaté na prírodné zdroje, príbehom desaťročí plienenia malou elitou prepojenou na nadnárodné ťažobné korporácie pod dohľadom amerického imperializmu. Rozdelená krajina Podobne ako vo väčšine Latinskej Ameriky má ekonomická realita svoj odraz v sociálnych, politických i rasových rozdieloch. Vládnuca elita je nevyhnutne biela, politicky pravicová a úzko zviazaná s imperializmom. Súčasne má otvorene pochybovačný postoj k demokracii, pokiaľ tá nespĺňa jej záujmy. Viac ako 60 % populácie je však „domorodého“ pôvodu, ďalších pár percent tvoria ľudia „zmiešaného“ pôvodu. Tieto skupiny predstavujú politickú bázu stále radikálnejšej ľavice, ktorá v súčasnosti žiada verejné vlastníctvo prírodných zdrojov a verejnú zodpovednosť za základné služby. Jej požiadavky idú proti základným pilierom imperialistického neoliberálneho modelu. Akcia a reakcia Pre porozumenie súčasnej krízy je potrebné uviesť niekoľko ďalších informácií. V centre diskusie v Bolívii sú dve otázky, ktoré skôr či neskôr budú mať svoj význam aj vo svete – energia a voda. Krajine bola asi od polovice 80. rokov pod dohľadom Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu nanútená drastická forma neoliberálneho modelu. Nespočívala len v klasických škrtoch v rozpočte a vysokých úrokových sadzbách, ale aj v privatizácii výroby a distribúcii energie, vody a iných verejných služieb. Výsledkom bol obrovský nárast cien. Ľudia, ktorí nemohli platiť, boli od energií jednoducho odpojení. Asi pred piatimi rokmi však sociálne hnutia, vedené napríklad lídrom indiánskeho obyvateľstva Evo Moralesom, začali opäť získavať stratené pozície. Vojna o vodu v Cochabambe v roku 2000 sa stala medzinárodne známou, keď niekoľko týždňov násilných konfliktov medzi protestujúcimi a armádou viedlo k zrušeniu kontraktu na dodávky vody s konzorciom vedeným americkou nadnárodnou firmou Betchel. Vláda však musela zaplatiť veľké kompenzácie. Vojna o vodu Práve teraz prebieha ďalšia podobná „vojna“. V meste chudobných El Alto, blízko hlavného mesta La Paz. Protesty proti privatizácii vodárenskej a kanalizačnej siete, ktoré paralyzovali mesto od konca minulého roka, viedli k zrušeniu kontraktu pre súkromné konzorcium Aguas del Illimani 13. januára 2005. To bol úder hlavne medzinárodným donorom, ktorí aktívne presadzovali kontrakt ako „výhodný pre chudobných“. Otázka však stále nie je vyriešená a konflikt sa zintenzívnil. Dôvodom je pretrvávajúci obrovský tlak Svetovej banky na bolívijskú vládu. Svetová banka je prostredníctvom svojho nástroja na poskytovanie pôžičiek súkromnému sektoru – Medzinárodnej finančnej korporácie – priamym účastníkom konzorcia, kde vlastní 8 %-ný podiel. V prípade zrušenia kontraktu bude musieť bolívijská vláda platiť obrovské kompenzácie. Svetová banka, ktorá má priamy záujem o zabezpečenie investície, bude súčasne sudcom v nasledujúcom spore – prostredníctvom Medzinárodného centra pre urovnávanie investičných sporov. Ľudia chcú alternatívu Jednou z hlavných požiadaviek súčasných sporov je znárodnenie ťažby ropy a zemného plynu. V minulosti i v súčasnosti totiž z exportu týchto surovín získavala len malá miestna elita a veľké nadnárodné spoločnosti. Tento sľub dal v „Októbrovej agende“ aj bývalý prezident Carlos Mesa, ktorý prevzal moc v roku 2003 po tom, ako ľudové povstanie zvrhlo nenávidený a vraždiaci režim Gonzala Sáncheza de Lozadu. Spomínaná agenda sľúbila aj nové Konštitučné zhromaždenie poskytujúce viac regionálnej autonómie a zastúpenie domorodého obyvateľstva. Vyvolalo to okamžitú reakciu pravice, najmä z regiónu Santa Cruz, v ktorom je masívna koncentrácia úrodnej pôdy a prírodných zdrojov v rukách úzkej skupiny ľudí. Teraz musel sám Mesa odstúpiť pod tlakom verejných protestov vyvolaných jeho neschopnosťou plniť sľuby. Dočasný prezident Enrico Rodriguez je bývalým šéfom Najvyššieho súdu. Doteraz nebol schopný chaos zastaviť. Sľúbil, že do šiestich mesiacov sa uskutočnia nové voľby. Ak budú demokratické, nevyhnutne povedú k posilneniu ľavice, v ktorej dnes pôsobí niekoľko lídrov s rýchlo rastúcou popularitou. Venezuelský prezident Hugo Chavez opísal súčasnú krízu v Bolívii ako ďalší znak toho, že „otrávená medicína“ demokracie voľného trhu nanútenej Spojenými štátmi, je v Latinskej Amerike odmietaná. No americký imperializmus, nech je akokoľvek zamestnaný dobrodružstvami v Iraku a Afganistane, pravdepodobne nenechá takéto prejavy ľudového odporu blízko vlastných hraníc bez odpovede. Budúci vývoj v tomto regióne je mimoriadne dôležité pre celý rozvojový svet. Nielen preto, že ukáže limity možnosti postaviť sa proti imperializmu, ale aj pokiaľ ide o budovanie udržateľných sociálnych a ekonomických alternatív. Článok bol uverejnený na stránke International Development Economics Associates, www.networkideas.org
