Robert Fico, predseda strany SMER – Sociálna demokracia
Po septembrovej parlamentnej kríze sa Robert Fico stal predsedom strany s najsilnejším klubom v parlamente. Prieskumy verejnej mienky mu dávajú vysokú podporu. Napriek tomu je politická budúcnosť jeho strany plná otáznikov. Bude zostavovať budúcu vládu? Kto môže byť jeho koaličným partnerom? Nehrozí SMER-u rozpad, ak by sa ocitol na ďalšie štyri roky v opozícii? Prieskumy verejnej mienky dávajú strane SMER podporu asi 34 percent, mnohí komentátori súčasne konštatujú, že je to jeho strop. V minulosti sme však počuli úvahy o „strope“ už aj pri nižších číslach. Je to tentokrát naozaj maximum, ktoré vaša strana môže dosiahnuť? – Veľmi by som privítal, keby sa slovenská politická scéna štandardizovala ako v Českej republike alebo iných krajinách, kde proti sebe stojí ľavica a pravica a niekde v strede oscilujú dve-tri malé politické subjekty. Na Slovensku je osem alebo deväť relevantných politických subjektov, čo je daň za proporcionálny volebný systém. Ku konkrétnym percentám sa nechcem vyjadrovať. No ak pri takom veľkom množstve politických strán zastúpených v parlamente púta SMER takú veľkú pozornosť verejnosti, považujem to za veľký úspech. Ukazuje sa, že integrácia SMER-u so stranami od stredu doľava bola výrazným podnetom pre rast preferencií. Hovoriť o akýchkoľvek stropoch pri proporcionálnom systéme je však veľmi komplikované. Predstavme si, že by mal SMER na svojej strane televíziu Markíza, predstavme si, že by bol jedinou stranou voči nejakej pravicovej strane… Vtedy by to opäť vyzeralo inak. Môžem povedať len toľko, že dnešná situácia je daňou za proporcionálny systém. Pomohol by Slovensku iný volebný systém? Návrhy na jeho zmenu na zmiešaný sa už kedysi objavili. Vyjdete s nimi aj vy? Nájdete podporu u iných strán? – Nebojíme sa zmeny volebného systému. Dokonca sa domnievame, že kombinovaný systém, keď polovica poslancov by bola volená v jednomandátových obvodoch, by bol veľmi prospešný. Najmä preto, že by vytváral nielen priamejší kontakt medzi poslancom a voličom v jeho obvode, ale aj väčšiu kontrolu. No vieme si predstaviť aj zavedenie mechanizmu, pomocou ktorého by tak, ako ho zvolili, vedeli poslanca aj „dať dole“. Použijem tento výraz. A to za predpokladu, že by sa správal absolútne v rozpore s tým, prečo ho zvolili. Vplyv politických strán, ktorý je dnes na Slovensku veľmi silný, sa nedá úplne a okamžite vymazať, prejavil by sa však v tej druhej polovici mandátov rozdeľovaných na základe proporcionálneho systému. Zatiaľ sa však pohybujeme v inej situácii. Vládnuť teda pravdepodobne nebudete môcť bez koaličného partnera. O tom, kto by to mal a kto nemal byť, sa systematicky odmietate vyjadrovať, napriek tomu mi nedá neopýtať sa jednu otázku. Európske strany sociálnodemokratického prúdu, ku ktorému sa zaraďujete aj vy, sa predsa len riadia určitými princípmi pri výbere partnerov. Francúzski socialisti sa nespolčia s Le Penom, českí sociálni demokrati donedávna apriórne odmietali komunistov. Pravidlá sú teda v každej krajine špecifické. Existujú pre vás, na Slovensku, nejaké pravidlá pre povolebnú spoluprácu alebo ste otvorení úplne všetkému a každému? – Jedno pravidlo je, že máme záujem, aby sa napĺňala ústava. Tá hovorí, že Slovensko síce je trhové hospodárstvo, no má byť sociálne a ekologicky orientované. Ak sa budeme baviť s politickými stranami o zostavovaní vlády, hlavným kritériom je, aby boli ochotné napĺňať tento rozmer ústavy. SMER – sociálna demokracia je v určitej špecifickej situácii. Nemá na slovenskej politickej scéne programovo blízkeho partnera, ako má SDKÚ v prípade KDH. Je preto vysoký predpoklad, že koalícia po voľbách bude zložená zo strán súčasnej koalície i opozície. Považujeme za netaktické vyhlasovať pred voľbami, koho SMER bude či nebude vylučovať. Preto sme prijali zásadu, že nebudeme dávať nijaké vyhlásenia týkajúce sa povolebnej spolupráce. Podčiarkujem však, a budem to opakovať stále, že máme záujem o vládu, ktorá bude medzinárodne rešpektovaná. To dáva SMER-u hranice na hľadanie konkrétnych partnerov. No aby som aspoň trochu vyhovel zvedavosti novinárov, tak ešte pridám pár slov. Neviem si ako osoba predstaviť, že by som urobil to, čo Pavol Rusko. Vylúčil niektoré osoby zo spolupráce a o pár hodín bol pripravený držať sa s nimi za ruky a hovoriť o spolupráci. Sú preto niektoré typy politikov, ako je pán Zajac či pán Kaník, pri ktorých si ja ako osoba neviem predstaviť, že by som s nimi sedel v jednom kabinete. To sa pravdepodobne opäť týka politiky, ktorú presadzujú. Takže sa opäť dostávame k programu. Z toho, čo ste povedali, vyplýva, že chcete do vládnej koalície vstupovať ako dominantná strana, ktorá vie a môže určovať program vlády. Nebojíte sa, že vás bude môcť prípadný menší koaličný partner, na ktorom bude závisieť vaše vládne prežitie, programovo vydierať a nakoniec skončíte ako kedysi SDĽ, či skôr ČSSD pred nástupom Paroubka, a nenaplníte svoje sľuby? – Keď sa na to pozeráme spätne, SDĽ urobila vstupom do vládnej koalície v roku 1998 hrubú chybu. Nastúpila do štvorkoalície a nastúpila so slabým výsledkom, ktorý ju neoprávňoval k tomu, aby mohla diktovať vládny program. Ak nám voliči dajú mandát na vytvorenie vlády v roku 2006, bude to vláda, ktorá bude mať stredo-ľavé prvky. Inak to nemá význam. Nepôjdeme do vlády preto, aby sme plnili program niekoho iného. Ak by aj existovala možnosť vládnej spolupráce s niektorou zo strán vládnej koalície, SMER musí svojej dominantné postavenie pretaviť do vládneho programu, ktorý bude mať stredo-ľavé prvky. Hrubú chybu SDĽ, SOP či SDSS nemôžeme zopakovať. A čo ak nebudete môcť vstúpiť do vlády? Ostanete v opozícii? Pomerne často sa objavujú úvahy, že SMER-u hrozí v takom prípade rozpad. Jednotlivci a skupiny, nech už je to z akýchkoľvek dôvodov, ho opustia a budú hľadať naplnenie svojich ambícií iným spôsobom… – Postavme otázku inak – prečo nedošlo k rozpadu SMER-u po roku 2002? Vtedy boli očakávania ešte väčšie než v roku 2006. Dnes sme omnoho triezvejší, pokiaľ ide o víťazstvo vo voľbách. Odchod strany do opozície je niekedy pre stranu dobrý. A my dnes chápeme ďalšie opozičné pôsobenie ako jeden z variantov, ktorý prichádza do úvahy. Verte nám, nie sme stranou, ktorá neuvažuje o inom ako o vstupe do vládnej koalície – hoci je to pre nás priorita. Uvedomujeme si, že pravicová politika je zlá, na to existuje mnoho dôkazov, a musíme ju zmeniť. SMER to dokáže, len ak bude robiť dôslednú sociálnodemokratickú politiku vo vláde. No ak voliči rozhodnú inak, nepôjdeme sa vešať. Budeme sa rozhodovať, čo ďalej. Budeme musieť vyvodiť osobné dôsledky z porážky, pretože ak SMER nebude zostavovať vládu, bude to porážka. V takom prípade budeme musieť rozhodnúť, ako pôsobiť ďalej, ale nemyslím si, že by sa mala strana rozpadnúť.Tie osobné rozhodnutia a vyvodenia dôsledkov by sa týkali aj vás? – Určite áno. Ak má strana SMER robiť sociálnodemokratickú politiku, či už vo vláde alebo opozícii, musí sa vedieť spoľahnúť hlavne na vlastných poslancov. Aj v tomto parlamente máte poslanca, ktorý niekedy hlasuje s vládnou koalíciou. Chcete prijať nejaké inštitucionálne záruky, aby sa to už nemohlo stať? Alebo sa spoľahnete na starostlivejší výber kandidátov pred parlamentnými voľbami? – SMER chce byť vo vláde, ktorá je plne medzinárodne rešpektovaná a uznávaná. Preto je ťažké predstaviť si inštitucionálne riešenie, ktoré by nešlo proti európskej demokratickej tradícii. Najčistejšou cestou, ako tomu zabrániť, je zmiešaný volebný systém s možnosťou občanov stiahnuť poslancov s priamym mandátom. O tom som už hovoril. Druhý spôsob je starostlivá kontrola pri tvorbe kandidátky. SMER to, s výnimkou Bohuša Hanzela, spĺňa. No aj ten hlasuje o zásadných obsahových veciach s nami. Mal iný názor na procedurálne otázky. Dôležitou vecou je, aby stranu spájali spoločné hodnoty. Vtedy strana môže prežiť aj najťažšie obdobia, poslanci sú jednotní. Potrebná je kvalitná programová príprava a disciplína. V súčasnom parlamente to však tak nevyzerá. Sám ste niekoľkokrát vyhlásil, že poslanci sú kupovaní. Je možné vytvoriť pravidlá, ktoré by také niečo zabrzdili? Napríklad stransparentnenie financií politických strán a ich kontrola, kontrola majetkových pomerov nielen poslancov, ale aj ich rodinných príslušníkov a podobne. Budete niečo také navrhovať? – Jedna vec je dodržiavanie zákona. To je formálna stránka. Potom je tu obsahová stránka. Máme zákon o konflikte záujmov? Máme. Máme zákony hovoriace o financovaní politických strán? Áno. Možno ešte treba urobiť krok dopredu a umožniť Najvyššiemu kontrolnému úradu kontrolovať, ako strany nakladajú s financiami. Ide predsa o peniaze zo štátneho rozpočtu. S tým nemáme nijaký problém. Pokiaľ však ide o klasické prípady klientelizmu, tie sú dnes úplne bežné. Dzurindova vláda z nich urobila politickú kultúru. Už to nie je otázka ojedinelých prípadov. Je to systém, ktorý sa začal budovať po roku 1990, najhrubšie metódy boli vyčerpané do roku 1998, a od tohto roku ide o veľmi sofistikované klientelistické praktiky, ktoré sú však skutočne viditeľné. Na mnohé z nich sme upozorňovali. Napríklad na prípad manželky pána Novotného a prenájmu Železničnej nemocnice v Košiciach. Veľmi otvorene som v parlamente hovoril o spoločnosti Sibamac, stavebnej firme, v ktorej pôsobila manželka bývalého guvernéra Národnej banky, pričom táto firma stavala pobočky NBS. Už nepoznáme otvorenejšie prípady. Nehovoríme, že ide o trestný čin, ale je to jasný klientelizmus. Mali sme aj iné prípady, ktoré ukazujú, že tieto praktiky sú dnes na Slovensku na vrchole svojej slávy a ťažko sa postihujú. Horšie je, že strany ako SMK a KDH, ktoré neustále hovoria o zásadách a princípoch, to rešpektujú. Ak to myslia s etikou a politickou kultúrou vážne, mali dávno buchnúť po stole a povedať, že nechcú byť súčasťou vlády, ktorá stojí na dohodách s pánom Krajčim, Elsnerom a ďalšími v rade. Okrem toho, ani KDH ani SMK neprekáža to, že ide o poslancov zo strany, na ktorej si urobili politickú kariéru. V roku 1998 to nebol súboj o to, kto ponúka lepší sociálno-ekonomický program. Išlo o súboj medzi „demokratmi“ a „antidemokratmi“. A zrazu tie isté strany dnes ignorujú podstatu súboja z roku 1998. Nie je to tak trochu v tom, že politická scéna Slovenska je trochu inde než v roku 1998? Mečiar už predsa len „nie je to, čo býval“, jeho strana nepôsobí ani nechce pôsobiť na politickej scéne ako kedysi. Chce byť štandardnou konzervatívnou ľudovou stranou, malo by byť teda prirodzené, že spolupracuje s dnešnou vládou… – Áno, HZDS sa tlačí doprava. To je jeho legitímne právo. Nesúhlasím však celkom s hodnotením, že politická scéna je už trochu ďalej. Všimnime si, že aj dnes ide SDKÚ predovšetkým cestou hľadania nepriateľa. SDKÚ nie je schopné ísť do programovej konfrontácie, pretože ich ekonomické a sociálne pokusy Európa odmieta. Dokonca mnohí hovoria o sociálnej genocíde ľudí ako výsledku politiky dnešnej pravicovej vlády. Tím v SDKÚ sa preto rozhodol ísť cestou maľovania nového nepriateľa, a tým má byť SMER – sociálna demokracia. U pána Dzurindu teda nedošlo k principiálnej zmene v chápaní politiky. My chceme ísť do programovej konfrontácie a dúfam, že sa nám to podarí. Tam sa ukáže, kto má reálne navrch. Keď hovoríte o najväčších chybách tejto vlády, opakovane spomínate privatizáciu strategických podnikov. Podľa vás sa štát nemal vzdávať vplyvu v nich. Znamená to, že ak by nastúpila vami vedená vláda, znovu by zaviedla zákon o strategických podnikoch alebo by premýšľala o podobnej právnej úprave? – Nemusíme teraz hovoriť o forme, tie sú rôzne. Niektoré strategické podniky však nemôžu byť predané do rúk cudzích vlastníkov. Inou vecou je vstup investora. Štát si však vždy musí zachovať kontrolu nad ekonomickými inštitúciami, ktoré sú dôležité z hľadiska kľúčových odvetví, najmä energetiky. To je postoj, ktorý nezmeníme. Pýtame sa tiež, prečo predávať ziskové veci na úkor neziskových. To je príklad karga v železničnej doprave. Ľudia veľmi rýchlo uvidia, že na kargu niekto veľmi rýchlo zbohatne, napríklad zahraničný vlastník, a štát bude musieť dotovať osobnú železničnú dopravu, ktorá je momentálne stratová. Často sa dnes opakuje, že štát je najhorší vlastník, že manažéri v štátnych podnikoch ich nie sú schopní efektívne riadiť. Paradoxom je, že tí istí ľudia, ktorí to tvrdia, často týchto manažérov dosadili a teoreticky ich môžu kontrolovať. Budú sa vyšetrovať prípady zlého riadenia štátnych podnikov? – Nechceme nahrádzať orgány činné v trestnom konaní, no budeme mať záujem na skvalitnení orgánov činných v trestnom konaní. Ukázalo sa, že nefungujú celkom ako by mali. Použijem možno trochu nadľahčené prirovnanie. Prijali sme farmársky zákon. Ja túto právnu normu podporujem. Smutné však je, že keď niekto ukradne za vrece kukurice, posielame ho do väzenia. No človek, ktorý ukradne alebo rôznymi nekalými praktikami príde k stámiliónovému majetku, ten sa nám v Markíze v Smotánke ukazuje ako celebrita. To je tá nerovnosť, to sú obrovské rozdiely medzi ľuďmi a regiónmi. No táto vláda začína prinášať nerovnosť, aj pokiaľ ide o spravodlivosť, nerovnosť pred zákonom. Dnes predsa chudobný nie je pred zákonom rovnoprávny s bohatým. My teda nepôjdeme tým, že by sme niekoho kriminalizovali. Budeme však vytvárať orgánom v trestnom konaní podmienky na to, aby tieto veci vyšetrili. Tlačí sa mi na pery cynická pripomienka: to hovorí každá vláda, ktorá chce nastúpiť. V 1998 sa hovorilo o prešetrovaní mnohých privatizačných káuz z Mečiarovho obdobia, až tak veľa toho zas nebolo… – Ja len hovorím, že je potrebné podporiť inštitúcie, ktoré sa vyšetrovaním týchto vecí majú zaoberať. O ničom inom. Dnes je zrejmé, že privatizácia bola zdrojom obrovského obohatenia niektorých ľudí. V prvej vlne v rokoch 1992 až 1998, v druhej v 1998 až 2006. Vyšetrovanie týchto vecí majú na starosť orgány činné v trestnom konaní. Našou úlohou bude tieto obrovské sociálne rozdiely zmierniť. Sme opatrní vo svojich sľuboch. Nehovoríme o dvojnásobných platoch, ani o živote ako vo Švajčiarsku. Ale jasne hovoríme, že zisk z hospodárskeho rastu Slovenska musí byť rozdeľovaný spravodlivejšie. To je tá najvšeobecnejšia charakteristika alternatívy, ktorú vo vzťahu k pravicovej vláde ponúkame. O jej konkrétnych podobách však od vás často nepočuť. – Mňa veľmi mrzí, že v týchto otázkach médiá „plávajú po povrchu“. Nik sa nás neopýta, aká je naša alternatíva povedzme v daňovej politike. Čo je pre nás alternatíva v oblasti dôchodkov. Tieto veci máme úplne presne pomenované. Ukazuje sa, že reformy boli z pohľadu obyčajného človeka absolútnym fiaskom. Novinári napríklad vôbec nechcú písať o fakte, že priemerne zarábajúca osoba na Slovensku, teda s príjmom okolo 16-tisíc korún, stráca len na priamej dani 55 korún. K tomu si prirátajte obrovské zvýšenie výdavkov kvôli spotrebným daniam a DPH. O tom nik nechce hovoriť. Nik nechce hovoriť o tom, že ministerstvo financií reagovalo na analýzu, z ktorej vyplývalo, že absolútna väčšina ľudí nepociťuje nijaký profit z daňovej reformy, vyhlásením, že „nesúhlasí s tým, čo si ľudia myslia o svojich príjmoch“. To je úplne mimo. Nakreslime preto na jednu stranu sociálnodemokratické pohľady na daňovú reformu, dôchodkovú reformu, a na druhú stranu pohľady pravicové. Nejde im o nič iné, ako otočiť veľké toky financií. To sú posledné veľké zdroje. Pravidelné mesačné platby do sociálnych fondov a dôchodcovských správcovských spoločností. Všetko stiahli pod kontrolu súkromných rúk. Kritizujete aj nevýhodné zmluvy, ktoré uzavreli sprivatizované, no stále čiastočne štátne spoločnosti so súkromnými firmami. Napríklad platby za rôzne konzultačné služby. Keď nastúpite do vlády, budete hľadať spôsob, ako tieto zmluvy prehodnotiť? – Buďme konkrétni – SPP. V prípade Slovenského plynárenského priemyslu je najväčšou chybou, že sa nerešpektuje obchodný zákonník. Ak štát stále disponuje 51 percentami akcií, musí disponovať aj väčšinou v rozhodujúcom orgáne, predstavenstve. Viem, že to teraz môže u predstaviteľov Gas de France či Ruhrgas spôsobiť traumu, ak si prečítajú, čo teraz poviem. Ale ak raz majú 49 percent, nemôžu kontrolovať predstavenstvo. A predať podnik s manažmentom je obídenie zákona o strategických podnikoch, podľa ktorého má mať štát 51 percent a minoritný vlastník 49. Ruhrgas a Gas de France si vyplácajú z peňazí SPP pravidelne desiatky miliónov korún za akési konzultačné služby, know-how, ktoré vraj do podniku priniesli. Potrebuje od nich SPP nejaký know-how? Práve naopak, myslím si, že sa majú čo učiť. To je typické tunelovanie podniku. Takéto zmluvy treba okamžite zastaviť, aby sa neodlievali peniaze, no predovšetkým sa musíme pozrieť na to, ako zabezpečiť vykonávanie vlastníckych práv štátu vo firme. Nebojíte sa, že tým odstrašíte potenciálnych budúcich zahraničných investorov? Alebo si myslíte, že im netreba ponúkať toľko, koľko ponúkala táto vláda? – Štyridsaťdeväťpercentný vlastník nepríde o nič. Bude mať podiel na zisku, aký prislúcha jeho percentám, bude mať možnosť vstupovať do rozhodovacieho procesu v spoločnosti. Odmietam však robiť z ľudí hlupákov. Ak má štát 51 percent, musí firmu kontrolovať. To, že to takto pán Mikloš predal, je jeho problém. A bude to ešte niekedy treba vysvetliť – ako to bolo so siedmimi miliardami kurzovej straty, s otváraním obálok, keďže bol jeden záujemca, poradca dostal obrovské peniaze za to, aby poradil, aby sa to predalo tomu jednému záujemcovi, jednoducho sú tam viaceré pochybnosti. Poďme k širšej téme. Na európskej úrovni sa objavujú niektoré návrhy pochádzajúce od sociálnodemokratických, ale aj iných strán, na harmonizáciu niektorých politík v EÚ – harmonizáciu daňovej politiky, sociálnej politiky a podobne. Podporili by ste ako premiér takéto návrhy? – Niekoľkokrát som sa vyjadril, že nie som za byrokratický bruselský štát. Nie som nadšený predstavou, že by nám nejaká skupina úradníkov mala v Bruseli rozhodovať takmer o všetkom. Na druhej strane viem, aký dôraz kladú socialistické a sociálnodemokratické strany na posilnenie európskych inštitúcií, najmä Európskeho parlamentu. V tomto sa zhodneme. No musia rozhodovať volení zástupcovia občanov a ľudia, ktorí sú tam menovaní štátmi. Nie úradníci v Bruseli a Štrasburgu. Harmonizácia je dobrá, treba však vidieť, v akej miere pomáha krajine ako Slovensko. Urobím odskok od pôvodnej otázky. Pozrime sa na náš vstup do Európskej menovej únie. Slovensko musí byť veľmi opatrné. Všetky okolité krajiny hovoria o roku vstupu opatrne – okolo roku 2010. Naša vláda z toho robí preteky, akoby potrebovala ukázať, že sme prví. Preto, vrátim sa k pôvodnej téme, harmonizácia áno, ale len ak je robená na základe rozhodnutia volených orgánov.
Zhováral sa Radovan Geist
