Keď sa po svete rozšírila správa, že jeden z členov jednotky, ktorá zlikvidovala Usámu bin Ládina v pakistanskom Abbottabáde, napísal knihu, americké ministerstvo obrany okamžite a nahlas protestovalo, lebo vraj môžu vyjsť najavo citlivé utajované skutočnosti, čím ohrozí národnú bezpečnosť. Autorovi knihy dokonca pohrozili súdom a väzením.
Bol to naozaj skvelý komerčný ťah. Nič tak nezvýši záujem o knihu (a popularitu jej hrdinov), ako prísľub, že čitateľ sa môže dočítať niečo, čo nesmie vedieť. Následky nenechali na seba dlho čakať. Vydavateľ knihy okamžite zvýšil náklad a urýchlil jej zverejnenie o týždeň. Kniha No Easy Day (Neľahký deň), ktorej autor sa skryl za pseudonym Mark Owen, vyšla už štvrtého septembra 2012 a nie k výročiu útoku na dvojičky v New Yorku, ako sa pôvodne plánovalo. Počas niekoľkých týždňov sa vo svete predalo milión výtlačkov a dlhý čas sa tieto pamäti držali na čelnom mieste ankety denníka The New York Times ako najpredávanejšia kniha.
V apríli 2013 vyšla táto kniha aj v slovenčine, takže teraz už aj my môžeme povedať, že obavy Pentagonu boli neodôvodnené. Ako napísal v úvode samotný autor, „ak hľadáte utajované skutočnosti, táto kniha nie je pre vás“. Rukopis sa totiž pred tlačou dostal do rúk bývalému právnikovi amerických špeciálnych operácií, a ten sa postaral o to, aby mohlo velenie armády pokojne spávať. Všetok materiál obsiahnutý v knihe pochádza podľa autora z odtajnených publikácií a prameňov. Napriek tomu treba povedať, že niečo predsa vyšlo najavo. Trvalo iba pár dní a svet sa dozvedel, že za pseudonymom Mark Owen sa skrýva Matt Bissonnette, bývalý príslušník dobre utajenej Špeciálnej jednotky rýchleho nasadenia námorníctva USA (DEVGRU), ktorá vzišla z predtým už o niečo známejšej skupiny SEAL Team Six. Matt, syn misionára pôsobiaceho v malom mestečku kdesi vo vnútrozemí štátu Aljaška, svoju identitu neskôr potvrdil aj na obrazovke televíznej spoločnosti CBC a priznal, že už od detstva sníval stať sa príslušníkom tejto špeciálnej jednotky.
O to prekvapujúcejšie je, že krátko po skončení svojej v poradí trinástej misie v boji s teroristami sa rozhodol prerušiť svoj detský sen a dal zbohom armáde a jej špeciálnemu a dobre utajovanému oddielu. „Nastal čas, aby sa prioritou stal môj vlastný život,“ tvrdí autor bez ďalších podrobností. Ešte prekvapujúcejší je fakt, že odišiel predčasne, takže nemá nárok ani na plnú vojenskú penziu a zdravotné poistenie. Lenže o svoju budúcnosť sa nemusí obávať. Ľudia jeho typu sa veľmi často stávajú dobre platenými poradcami rozličných súkromných zbrojárskych firiem a napísanie knihy v spolupráci s novinárom Kevinom Maurerom je nepochybne len prvý krok v novej Bissonnettovej kariére. V čase poslednej misie mal iba 36 rokov, takže má pred sebou ešte najmenej tridsať rokov kariéry v inom a navyše dobre platenom a bezpečnejšom odbore.
Napokon, môžeme si dať otázku, či je náhoda, že autor sa rozhodol v knihe podrobne opísať výstroj a výzbroj špeciálnych jednotiek, v niektorých prípadoch uvádza aj názov dodávateľských firiem a pri opise sofistikovaných okuliarov na nočné videnie prezrádza dokonca aj ich závratnú cenu – 65 tisíc dolárov. Väčšina misií sa uskutočnila počas bezmesačnej noci, čím prepadový oddiel vybavený rozličnými zariadeniami na nočné videnie získal veľkú výhodu pred tými, ktorí sa v tme nemohli orientovať.
Nemožno pochybovať, že jedným z dôvodov, prečo sa Bissonnette rozhodol vystúpiť z prísnej anonymity a prehovoriť o misii, bola aj snaha uviesť mnohé podrobnosti na pravú mieru. Ešte predtým, ako prezident Barack Obama 1. mája 2011 informoval svet o výsledku úspešnej misie v pakistanskom meste Abbottabád, presiakli na verejnosť už prvé informácie. V nasledujúcich dňoch dosiahli rozličné reportáže takú úroveň fabulácie, že Bissonnettovi priatelia sa striedavo váľali od smiechu a následne hromžili nad predstavivosťou niektorých novinárov. Nakoniec sa aj on rozhodol konať. „Čím viac spravodajstva o výprave som videl, tým viac som túžil uviesť veci na pravú mieru,“ konštatuje autor a na inom mieste dodáva: „Od prvého mája 2011 všetci, od prezidenta Obamu až po admirála McRavena poskytovali rozhovory o operácii. Ak je môj najvyšší veliteľ ochotný hovoriť, pripadá mi prirodzené, že urobím to isté.“
Matt Bissonnett sa tak svojou knihou postaral o to, že padli mnohé mýty súvisiace s bojom proti bin Ládinovi. Všeobecne sa tvrdilo, že vodca al-Káidy sa v obave pred zabitím skrýval za sukňu jednej zo svojich manželiek a to zapríčinilo, že ju počas prestrelky ranili. Obávaný terorista v skutočnosti doplatil na svoju zvedavosť. Pootvoril dvere, aby zistil, čo sa tam deje, a to sa mu stalo osudným. Jeden zo strelcov ho trafil do tváre, aj keď mali príkaz mieriť niekde inde, aby ho potom mohli ľahšie identifikovať. Keď autor knihy vošiel do miestnosti, Usáma bin Ládin ešte žil. Ako uvádza, ďalší útočník mu potom priložil na hruď svoju zbraň a niekoľkokrát vystrelil. „Guľky sa do muža zavŕtali a pribili ho k podlahe. Znehybnel.“
Ďalším prekvapením bolo, že bin Ládin mal síce v spálni samopal a pištoľ, ale ani jedna zbraň nebola nabitá. Vyzeralo to tak, akoby nechcel zomrieť v boji. V podstate to bola jeho poprava.
V knihe prekvapí množstvo podrobností, ktoré CIA zistila o šéfovi organizácie al-Káida a o jeho sídle. Analytici vedeli, koľko osôb sa nachádza v komplexe a poznali ich podľa mien. Vedeli, z akého materiálu sú zhotovené každé dvere a vedeli dokonca aj to, či sa otvárajú von alebo dovnútra. Napokon, bezpilotné lietadlá už dlhý čas sledovali, čo sa deje za vysokým múrom a často videli vysokého muža v bielom rúchu počas jeho dlhých prechádzok po záhrade.
Aj keď sa to na vojaka príliš nepatrí, autor dáva nekryte najavo, že prezident Barack Obama nepatrí medzi jeho favoritov, čím potvrdzuje všeobecne rozšírený názor, že príslušníci americkej armády vrátane členov špeciálnych jednotiek, sa grupujú predovšetkým z príslušníkov pravice, extrémistov nevynímajúc. Na viacerých miestach knihy autor nešetrí kritickými poznámkami na adresu administratívy vo Washingtone, predovšetkým kvôli ich zdĺhavému rozhodovaniu. V prípade úspešnej misie proti Usámovi bin Ládinovi dokonca kritizuje svojho najvyššieho veliteľa za to, že ju politicky zneužil. „A práve teraz sme sa postarali tomuto človeku o znovuzrodenie,“ poznamenal počas stretnutia s prezidentom jeden z tímu a autor k tomu dodáva: „Nikto z nás nebol veľkým priaznivcom Obamu.“
Najhoršie v knihe dopadol viceprezident Joe Biden. Keď dostávali od Obamu najvyššie vyznamenanie, autor konštatuje: „Biden zo seba súkal trápne vtipy, ktoré nikto nepochopil. Vyzeral ako milý chlap, ale pripomínal pripitého strýčka na Štedrej večeri.“
Zaujímavé je, že členov misie dopravili na stretnutie s prezidentom v starom dopravnom lietadle MC-130E Combat Talon. Bolo to jedno z troch lietadiel, ktoré sa v jeseni 1980 zúčastnili na neúspešnej operácii Orlí pazúr. Jej cieľom bolo oslobodiť 52 amerických občanov zadržiavaných v Iráne. Vtedy sa operácia skončila katastrofou a prispela k porážke prezidenta Jimmyho Cartera v novembrových voľbách. Zároveň ale neúspech misie viedol paradoxne k tomu, že americké námorníctvo začalo budovať svoju vlastnú jednotku rýchleho nasadenia zameranú na oslobodzovanie rukojemníkov a na akcie na nepriateľskom území. Málo sa vie, že založením a velením jednotky SEAL Team Six, ktorá bola predchodkyňou DEVGRU, bol poverený Slovák Richard Marcinko. Teraz, po zlikvidovaní šéfa al-Káidy, lietadlo z Carterovej neúspešnej iránskej misie viezlo najnovších amerických hrdinov na stretnutie s prezidentom Obamom.
Slovenský preklad knihy vyšiel iba sedem mesiacov od prvého vydania v USA a možno povedať, že mnohé pasáže knihy tomu aj nasvedčujú. V niektorých prípadoch sa význam vety doslova stráca v jej preklade, najmä keď ide o čisto vojenské termíny alebo zaužívaný politický žargón. V tiráži som hľadal, či sa s rukopisom prekladu oboznámil aj nejaký odborný poradca. Také meno som tam nenašiel.
* * *
Mark Owen, Kevin Maurer: Neľahký deň – Pamäti príslušníka Navy Seal
Svedectvo priameho účastníka misie, na ktorej bol zabitý Usáma Bin Ládin
Ikar, 2013,256 strán
