Vlastenectvo akoby bolo v 90. rokoch na Slovensku zabudnutým slovom, resp. zakázanou témou, ktorú väčšina z nás buď nepovažovala za hodnú pozornosti, alebo jej bola dokonca predmetom posmechu a pohŕdania. Ak aj niektorí naši politici o vlastenectve občas hovorili (naposledy napríklad v súvislosti s novelizáciou zákona o vojenskej službe), bolo to zväčša len účelové využívanie tohto slova, ktoré zrejme v konečnom dôsledku len prispelo k profanácii vlastenectva v našej spoločnosti. V mladom štáte, ktorý vlastne ešte stále len buduje svoje základy, však možno takéto zanedbávanie či ignorovanie tohto fundamentu existencie a rozvoja štátnosti len ťažko pochopiť a ospravedlniť. Pritom sa možno domnievať, že doterajšou nedostatočnou pozornosťou venovanou vlastenectvu a zanedbávaním rozvíjania vlasteneckého cítenia sa dajú (aspoň čiastočne) vysvetliť aj doterajšie neveľké úspechy vo výchove obyvateľov Slovenskej republiky k občianstvu.
Podoby vlastenectva Vlastenectvo (patriotizmus) sa najčastejšie vymedzuje ako pocit príslušnosti, spolupatričnosti, lásky a oddanosti svojej vlasti, pripravenosť slúžiť jej, alebo dokonca aj obetovať sa za vlasť a pod. Vlasťou sa pritom obyčajne rozumie prírodné, politické, sociálne, kultúrne a ostatné prostredie, obyčajne vymedzené hranicami štátneho útvaru. Okrem tohto širšieho, resp. komplexného chápania existujú aj ďalšie, obvykle užšie chápania vlastenectva. Najrozšírenejším z nich je tzv. národný patriotizmus, čiže pocit spolupatričnosti, oddanosti a lásky k svojmu národu. Tento typ vlastenectva sa niekedy stotožňuje s národnou hrdosťou, národným povedomím atď.
Tieto najčastejšie sa vyskytujúce novodobé chápania vlastenectva, resp. patriotizmu (tradičný, tzv. lokálny patriotizmus je oveľa starší, existoval už v staroveku) sa začali utvárať už v prvej polovici 18. storočia, kedy najmä francúzski osvietenci (Voltaire, Rousseau a iní) sformulovali chápanie ideálu vlasti ako spoločenstva slobodných občanov rozhodujúcich o svojej krajine a o svojom štáte, a vlastenectva ako pocitu slobody, práv a šťastia, že človek patrí k takémuto spoločenstvu. Neskôr sa, najmä pod vplyvom pôsobenia nemeckých autorov (Herdera, Fichteho a ďalších) patriotizmus začal spájať s myšlienkou národa (chápaného ako etnicko-kultúrne spoločenstvo) a národnej jednoty, resp. zjednotenia, národnej politickej emancipácie, ale aj národnej výlučnosti a pod. Pritom sa – najmä v prípadoch, keď tieto prerástli do národného šovinizmu, jingoizmu, nacizmu atď. – patriotizmus často zdiskreditoval, a preto sa mu mnohí vyhýbali, alebo tento termín používali v pejoratívnom význame. Tento typ vlastenectva sa teda zdiskreditoval hlavne v prípadoch, keď bol ľuďom vštepovaný nedemokratickými politickými vodcami s cieľom manipulovať prostredníctvom neho ľudí v prospech cieľov týchto vodcov, spravidla na škodu zmanipulovaných národov. Problém sociálnej integrácie
V súčasnosti sa snažia vzbudzovať, pestovať a prehlbovať vlastenecké cítenie občanov vlastne všetky vlády, či už sú tvorené konzervatívnymi, liberálnymi, socialistickými, alebo nacionalistickými, komunistickými, islamistickými a inými politickými silami. Prostredníctvom vlasteneckého cítenia sa snažia udržiavať a prehlbovať politickú a sociálnu integrovanosť spoločností svojich štátov, zabezpečiť lojalitu občanov, získať ich pre rôzne štátne projekty, činnosti a opatrenia atď. Pritom zrejme nie je náhoda, že miera vlasteneckého cítenia obyvateľstva je priamo úmerná stupňu ekonomickej a ostatnej úspešnosti štátu a spoločnosti a že občania najvýznamnejších západných štátov sú zväčša silnými patriotmi. Hospodárska a ostatná prosperita spoločností a štátov vzniká, okrem iného, i na základe vlastenectva prejavujúceho sa v konaní ich občanov a toto vlastenectvo je spätne posilňované ich hrdosťou na dosiahnuté výsledky, prosperitu a medzinárodné postavenie svojho štátu.
Aký druh vlastenectva potrebujeme Ani my by sme teda nemali vlastenectvo považovať za niečo historicky prežité a prekonané, alebo za niečo nemoderné a hodné nanajvýš posmešného úsmevu. Ukazuje sa, že aj napriek prebiehajúcim procesom integrácie štátov západnej Európy Francúzi, Nemci, Angličania či Švajčiari neprestali byť vlastencami, hrdými na svoje štáty, resp. národy, a aj v zjednotenej Európe si svoj patriotizmus zrejme uchovajú. Ak chceme v budúcnosti aj v tejto oblasti ísť podobnou cestou, mali by sme si urýchlene zistiť, ako je to v súčasnosti s vlastenectvom obyvateľov Slovenska, ujasniť si aký druh vlastenectva občanov chceme a nájsť optimálny spôsob jeho podpory a prehlbovania. Najskôr by sme zrejme mali získať odpovede na otázky, ako chápu naši občania vlastenectvo, aký druh vlastenectva je pre nich typický, aké intenzívne je ich vlastenecké cítenie a ako sa prejavuje v ich konaní, čo ich vlastenectvo posilňuje a čo oslabuje atď.
Výskumy národnej identity Niektoré zaujímavé zistenia, využiteľné ako základné informácie súvisiace s vlastenectvom občanov SR, priniesol medzinárodný výskum národnej identity uskutočnený v rokoch 1995 – 1996 v Rakúsku, Česku, Maďarsku a na Slovensku (národná identita sa totiž obyčajne považuje buď za súčasť, alebo za predpoklad vlastenectva). Tento reprezentatívny výskum uskutočnený v treťom roku existencie nášho štátu napríklad zistil, že naši občania sa výraznejšie identifikovali so svojím bezprostredným okolím (s miestom bydliska), ako so svojím štátom, pričom viac ako pätina respondentov vyjadrila ochotu vysťahovať sa v záujme zlepšenia svojich pracovných a životných podmienok zo SR (dve tretiny oslovených takúto možnosť odmietli). Občania SR boli podľa zistení tohto výskumu v roku 1996 hrdí najmä na dejiny, na slovenskú literatúru a umenie a na výsledky našich športovcov. V oveľa menšej miere boli hrdí na naše ekonomické výsledky, na náš systém sociálneho zabezpečenia, na fungovanie demokracie na Slovensku a na politický vplyv SR vo svete.
Takéto a ďalšie podobné informácie by mohli byť pre naše riadiace orgány nepochybne potrebné a užitočné – napríklad pri navrhovaní, presadzovaní, ale hlavne pri vysvetľovaní a zdôvodňovaní mnohých, najmä nepopulárnych opatrení, zákonov ap. Neviem, či na základe nedostatku týchto informácií, alebo na základe obáv z nedostatočne rozvinutého vlastenectva naši politici pri svojej činnosti zväčša so žiadnym druhom patriotizmu občanov SR nerátajú, a teda ani neapelujú na ich vlastenecké cítenie. Myslím, že je to rovnakým nedostatkom nášho politického i ostatného života po vzniku Slovenskej republiky ako skutočnosť, že naši občania zatiaľ nežiadajú od svojich politikov, aby boli predovšetkým vlastencami, a to nielen slovami, ale aj skutkami.
Autor (1955) je docent sociológie, pôsobí na FFUK Bratislava
