Judith Lewis Herman (1942) je profesorkou psychiatrie na Lekárskej fakulte Harvardovej univerzity a riaditeľkou programu v Cambridgskej nemocnici, ktorý poskytuje pomoc obetiam násilia. Touto oblasťou sa teoreticky i prakticky zaoberá už od sedemdesiatych rokov. Okrem iného vydala roku 1981 prácu o otcovskom inceste. V knihe Trauma a uzdravenie píše o tom, čo majú spoločné ženy, ktoré prežili znásilnenie, týranie v detstve, či týranie partnermi vo svojich domovoch, deti, ktoré prežili zneužitie či incest v rodine a vojnoví veteráni, politickí väzni, tí, čo prežili koncentračné tábory, zajatie a väznenie. Majú spoločnú psychickú traumu, ktorá ich sprevádza životom a prežívaním, konaním i chcením, vzťahmi s ľuďmi, okolím, najbližšími príbuznými i láskami. Autorka odpovedá na mnohé otázky. Napríklad prečo si tieto javy nevšímame, nechceme o nich vedieť a nepomáhame. Prečo nerozumieme alebo nechceme rozumieť nešťastiu druhých. Každodenná prax, z ktorej vznikla táto kniha, sa začala pred dvadsiatimi rokmi, keď v americkom štáte Massachusetts vzniklo Spoločenstvo pre psychické zdravie žien v Somerville. Toto zariadenie je dodnes autorkiným intelektuálnym domovom, miestom, na ktorého pôde sa dajú pomenúvať a uvádzať do platnosti myšlienky žien. Kniha je tak ovocím dvadsaťročného výskumu a klinickej práce s obeťami sexuálneho násilia a násilia v súkromných vzťahoch. Odráža aj obrovský materiál skúsenosti s mnohými traumatizovanými ľuďmi, najmä s vojnovými veteránmi a obeťami politického teroru. Autorka jednak odkrýva historické korene nezáujmu o zisťovanie sexuálnych zneužití a traum psychicky chorých pacientov, odsúdených na výsmech a pokorenie. Zároveň sa usiluje vo všetkých smeroch nastaviť zrkadlo prejavom traumy a reálnym možnostiam liečby. Kniha tak otvára možnosť pochopenia traumy náhodným pozorovateľom cudzích nešťastí, rovnako ako samoliečenia toho svojho. Z ďalšieho uhlu pohľadu pomáha aj samotnému terapeutovi ako pristupovať k človeku s traumou a ako mu znovuspomínaním na zločiny alebo ublíženie ešte viac neublížiť. Freudovo odmietnutie traumy Prvá časť knihy opisuje spôsoby, ako sa ľudia prispôsobujú traumatizujúcim udalostiam. Systematické štúdium psychickej traumy však závisí od toho, či má v konkrétnej spoločnosti politickú podporu. Autorka píše, že výskum vojnovej traumy je možný len v takom kontexte, ktorý spochybňuje podriadenosť žien a detí. Výskum traumy sa tak objavil koncom 19. storočia vo Francúzsku ako štúdium hystérie, druhý raz to bola vojnová neuróza po prvej svetovej vojne a po vojne vo Vietname, skúmaná v Anglicku a USA. Poslednou a najsúčasnejšou traumou, ktorá sa dostala do verejnej pozornosti, je trauma zo sexuálneho násilia a násilia v rodine. Sigmund Freud roku 1896 v správe k osemnástim kazuistikám, vydanej pod titulom Etiológia hystérie, vyslovil tézu, že základom každého prípadu hystérie je jeden alebo viac prípadov predčasnej sexuálnej skúsenosti v rokoch najútlejšieho detstva. Hystéria však bola u žien taká bežná, že keby pripustil, že príbehy jeho pacientok sú pravdivé a jeho teória správna, musel by dospieť k záveru, že „perverzné činy voči deťom“ (Freudova formulácia) boli endemické tak v prostredí parížskeho proletariátu, ako aj medzi sporiadanými viedenskými rodinami. Táto predstava bola za hranicami uveriteľného. Freudovo odvolanie vlastných tvrdení ukončilo štúdium psychickej traumy. Keby sa bol ďalej pevne držal svojej teórie, znamenalo by to, že by si bol musel uvedomiť a pripustiť obrovský sexuálny útlak žien a detí. Vojna a trauma Skutočnosť psychickej traumy bola verejnosti znovu nanútená prostredníctvom katastrofy prvej svetovej vojny. V podmienkach, keď boli vojaci trvalo vystavení hrôzam zákopových bojov, sa muži začali v šokujúcich počtoch nervovo rútiť. Začali sa správať hystericky – nekontrolovateľne kričali a plakali, stuhli a nevládali sa pohnúť, prestali rozprávať, nereagovali, strácali pamäť a schopnosť cítiť. Hysterické príznaky sa neraz liečili elektrickými šokmi, pacientov obviňovali z lenivosti a zbabelosti. Niektorí vojenskí hodnostári zastávali názor, že si títo muži vôbec nezaslúžia, aby boli považovaní za pacientov, a mali by byť postavení pred vojenský súd alebo postupne prepustení z armády a nemá sa im poskytovať nijaká lekárska pomoc. Pokrokové lekárske autority naopak tvrdili, že vojnová neuróza je psychickým stavom, ktorý sa môže objaviť aj u vojakov vysokých morálnych kvalít. Roku 1919 dvaja americkí psychiatri, J. W. Appel a G. W. Beebe, dospeli k záveru, že 200 až 240 dní vo vojnovom konflikte stačí, aby sa zrútili aj tí najodolnejší vojaci. Úrad pre veteránov vo svojej výskumnej správe zaznamenal spomienky vojakov z Vietnamu. Táto správa vykreslila syndróm posttraumatickej stresovej poruchy a dokázala bezprostredný vzťah tejto poruchy so skúsenosťou priameho boja u tých, čo ňou trpia. Roku 1980 sa typický syndróm psychickej traumy po prvý raz stal skutočnou lekárskou diagnózou. Americká psychiatrická asociácia zaradila do svojej oficiálnej príručky duševných porúch kategóriu s názvom „posttraumatická stresová porucha“. A tak bol syndróm psychickej traumy, ktorý sa objavoval periodicky v priebehu celého storočia, napokon formálne zaradený do diagnostického kánonu psychiatrie. Americká psychiatrická asociácia opísala traumatické udalosti ako „udalosti, ktoré sú mimo rámca bežnej ľudskej skúsenosti“. Žiaľ, táto definícia sa ukázala ako neprimeraná. Znásilnenia, týranie a iné formy sexuálneho násilia a násilia v súkromných vzťahoch sú takou bežnou súčasťou života mnohých žien, že ich sotva možno opísať ako udalosti vymykajúce sa z rámca „bežnej skúsenosti“. Traumatické udalosti nie sú mimoriadne preto, že sa vyskytujú zriedkavo, ale preto, lebo presahujú bežnú ľudskú schopnosť prispôsobovať sa životu. Konfrontujú ľudskú bytosť s absolútnou bezmocnosťou a hrôzou a vyvolávajú u človeka rovnakú odozvu ako katastrofa. Spôsobujú hlboké a trvalé zmeny vo fyziologickej vzrušivosti, emóciách, poznávacích a pamäťových schopnostiach človeka. J. L. Herman však upozorňuje, že dokonca ani diagnóza posttraumatickej stresovej poruchy nie je dostatočne presná. Súčasné kritériá na túto poruchu sú odvodené najmä od skúseností ľudí, ktorí prežili veľmi presne vymedzenú traumatickú udalosť (prírodnú katastrofu, znásilnenie). U tých, ktorí prežili opakovanú a chronickú traumu, býva obraz symptómov oveľa zložitejší; autorka preto navrhuje zmeniť názov pre takúto traumu na „komplexnú posttraumatickú poruchu“. Znovuvytvorenie Ja Druhá časť knihy posyktuje prehľad procesu uzdravovania a ponúka nový konceptuálny rámec pre psychoterapeutickú prácu s traumatizovanými ľuďmi. Kým v prvom štádiu uzdravovania je hlavnou úlohou zaistiť pre človeka, ktorý zažil traumu, bezpečie, v nasledujúcom období je najdôležitejšou úlohou spomínať a smútiť. Osoba, ktorá prežila traumu, vyrozpráva svoj príbeh. Ponorenie sa do trúchlenia vyvoláva záplavy sĺz, ale po mnohých opakovaniach nastane moment, keď rozprávanie príbehu traumy nevzbudzuje také intenzívne pocity. Príbeh sa stal spomienkou a ako ostatné spomienky začína blednúť. Človeku, ktorý to celé prežil, sa to zrazu javí tak, že táto trauma asi nie je tou najdôležitejšou, ba dokonca ani tou najzaujímavejšou súčasťou jeho životného príbehu. Nadíde čas, keď už nebude v jeho živote zaujímať hlavné miesto. Keď sa postup vyrozprávania blíži k záveru, traumatická udalosť už patrí do minulosti. V treťom období je hlavné opäť nadviazať spojenie s bežným životom. Človek je konfrontovaný s úlohou prebudovať svoj život v súčasnosti a venovať sa vlastným ašpiráciám do budúcnosti. Keď sa osoba, ktorá prežila traumu, vysporiada so svojou traumatickou minulosťou, vyvstáva pred ňou otázka, čo robiť so svojou budúcnosťou. Oplakala svoje staré Ja, ktoré trauma zničila, a teraz si musí nájsť vieru, ktorá vydrží. Jej úlohou teraz je, aby sa stala tým, kým chce byť. Človek, ktorý prežil traumu a zakončil proces svojho uzdravovania, sa stavia k životu s niektorými ilúziami, ale často aj s vďačnosťou. Jeho pohľad na život môže byť tragický, ale práve preto sa naučil oceniť smiech. Má veľmi jasnú predstavu o tom, čo je dôležité a čo nie. Keďže už mal možnosť stretnúť sa so zlom, vie, ako sa pripútať k tomu, čo je dobré. Keďže sa už stretol so strachom zo smrti, vie, ako si vážiť a oslavovať život. Hľadisko feminizmu Čítanie tejto knihy si vyžaduje veľa odvahy. Uvedomenie si zničujúceho dopadu zneužití na deti, traum a bezsenných nocí vojakov z vojen, hoci by boli neviemako spravodlivé (môžu však byť vôbec nejaké vojny spravodlivé a potrebné?), traumatizovania z politického väzenia, týrania a mučenia, nie je vôbec optimistické. Ani osudy žien trpiacich fyzickým a psychickým násilím v osídlach domácností neprinášajú najlepšiu náladu. J. L. Herman však ponúka východisko. Naznačuje možnosť vyliečenia, nadobudnutia svojho Ja, realistických a vrúcnych vzťahov s inými ľuďmi a znovunadobudnutia duševnej rovnováhy. Podrobný opis štádií uzdravovania tak dáva nádej mnohým ľuďom, ktorí netušili, že ešte vôbec nejaká nádej na šťastie existuje. Spoločné poznatky a príbehy ilustrujúce zložité priebehy ľudských osudov tak umožňujú detailne pochopiť traumu a vziať si ponaučenie, takú cennú a neobyčajnú skúsenosť zo skúsenosti iných. Autorka očakáva, že jej kniha vyvolá kontroverzné reakcie – po prvé preto, že je napísaná z feministického pohľadu a na druhom mieste spochybňuje zaužívané diagnostické postupy. Po tretie však najmä preto, lebo rozpráva o hrozných veciach, ktoré nikto v skutočnosti nechce počúvať. Táto kniha však vychádza v čase, keď už vďaka ženskému hnutiu možno verejne diskutovať o bežne sa vyskytujúcich hrozných činoch v oblasti sexuálneho a súkromného života a keď je vďaka hnutiu za ľudské práva možná verejná diskusia o každodenných hrozných udalostiach z politického života. (Judith Lewis Herman: Trauma a uzdravenie. Násilie a jeho následky – od týrania v súkromí po politický teror. Knižná edícia časopisu Aspekt, Bratislava 2001. Preklad Jana Juráňová a Ľubica Hábová.)
