Keď chceme hlbšie analyzovať agresivitu, agresívne správanie, šikanovanie, tyranizovanie, nevyhneme sa otázke, čo vedie ľudskú bytosť k tomu, aby kruto ubližovala iným ľuďom. Hľadaním odpovede sa musíme dotknúť skrytej tváre človeka, jeho temných stránok. Porozumieť ľudskej agresivite však znamená nielen dozvedieť sa o človeku čoho všetkého je schopný, ale dať mu aj šancu rozpoznať, čoho sa musí vyvarovať, aby v sebe skrotil deštruktívnu agresivitu. Naučiť ho, ako s agresivitou zaobchádzať, aby neškodila ani jemu, ani jeho okoliu, naučiť ho sebavyjadreniu, ventilovaniu a uvoľňovaniu napätia sociálne prijateľným spôsobom. Na prvom mieste rodina Odborníci upozorňujú, varujú, apelujú na verejnosť, že nedostatok rodičovského dohľadu, lásky a emocionálnej zaangažovanosti vo vzťahoch, nedostatočná starostlivosť o deti, otcovská karencia a tvrdé tresty, násilie v rodine, materstvo v tínedžerskom veku, alkoholizmus jedného alebo aj oboch rodičov, kriminálna kariéra rodičov a súrodencov, stres a nezvládanie problémov v rodine, neúplná alebo dysfunkčnú rodina s absenciou rodičovského vzoru, chudoba, prípadne materiálne ťažkosti rodiny sú jednými z mnohých príčin spolupôsobiacich pri vzniku delikventného správania detí a mladistvých. Napriek tomu, že na vznik delikvencie majú vplyv aj škola a jej zvládanie, vrstovnícke skupiny a rovesníci, trávenie voľného času, masovokomunikačné prostriedky, demografické faktory či celková kultúrno-politická klíma, výskumy čoraz častejšie poukazujú na to, že spoločným menovateľom kriminality mladistvých sú problémy v rodine. A za dominantný kriminogénny činiteľ sa považuje práve dysfunkčná rodina. Problém sú mediálne vzory Dieťa sa v rodine naučí posudzovať, či je svet skôr dobrý, alebo zlý, má šancu získať potrebný pocit základnej dôvery. Rodina je zjednodušeným modelom sveta, v ktorom získava prvé skúsenosti a overuje si reakcie okolia na svoje správanie. Rodičia fungujú ako modely, ktoré možno napodobniť či sa s nimi identifikovať a dieťa si cez nich môže osvojiť rad pozitívnych i negatívnych vlastností a spôsobov správania. Dlhodobo neurovnané, problémové a stresujúce rodinné prostredie vytvára rizikový terén na vznik porúch správania, drogové závislosti, delikvenciu, kriminalitu. Mladý jedinec sa v ťaživej životnej situácii, z ktorej nenachádza východisko, často identifikuje s neadekvátnymi vzormi. Okrem problémových osôb z bežného života sú to aj mnohé „mediálne osobnosti“, ktorých sústavnou prezentáciou masírujú mladých médiá – najmä televízia. Prakticky denne sa z obrazoviek valí násilie, brutalita, zabíjanie a deštrukcia, nezmyselné science-fiction filmy s vykonštruovanými monštrami. Tak sa jedincom s nízkym sebahodnotením ponúka identifikácia s niektorým z „hrdinov“, čo môže viesť k snahe priblížiť sa k svojmu idolu činom, tiež hodným povšimnutia. Pre potenciálnych asociálov, deviantov je expozícia agresivity v médiách inšpiráciou, spúšťacím námetom. K násiliu sme tolerantnejší všetci Zvyšovanie tolerancie voči násiliu však vyvoláva brutalita prezentovaná v médiách aj v normálne socializovanom jedincovi. Hovorí sa dokonca o mládeži, ktorá nemá nijaké výčitky svedomia pri vlastnej brutalite a násilie postupne začína považovať za samozrejmosť. Kriminalisti, ktorí počas vyšetrovania zisťovali u páchateľov, aký film pozerali v dňoch pred deliktom upozorňujú, že deviantná pornografia a agresívna obrazová stimulácia sa u niektorých osôb môžu stať spúšťadlom závažnej sexuálnej trestnej činnosti. Sú presvedčení, že takýto druh „umenia“ nielen závažne poškodzuje mladých ľudí v štádiu psychického dozrievania, ale evokuje latentnú agresivitu aj u dospelých. Dôkazom môže byť životný príbeh šestnásťročného mladistvého Róma, nazvime ho Roman. V roku 2005 bol odsúdený za trestný čin vraždy na osem rokov trestu odňatia slobody. Pochádza z rozvrátenej rodiny, vyrastal bez identifikačných vzorov, nie je ukotvený právne ani mravne, je to beznádejný outsider usilujúci sa v prostredí svojich vrstovníkov zaujať a vyniknúť za každú cenu – aj za cenu zločinu. Ako to vidí on Roman popisuje trestný čin takto: „Asi mesiac pred trestným činom som mal plán, že znásilním a potom zabijem miestnu poštárku. Chcel som vyskúšať, ako sa zabíja a ako byť hrdinom z akčných filmov. Za ten čas som sa neodvážil ju napadnúť, bál som sa a mal strach, že bude kričať. V ten deň som sa asi o 8. hodine s kuchynským nožom ukryl v chate, kde som pri čakaní na poštárku onanoval. Keď poštárka prešla okolo mňa, išiel som za ňou, ale zbadal som svojho kamaráta. O chvíľu k nemu prišla jeho babka a ja som sa rozhodol, že zabijem ju. Je hluchonemá a vedel som, že nebude kričať. Chytil som ju zozadu okolo krku a hodil do potoka. Vytiahla z vrecka 70 korún a dávala mi ich, chcela niečo povedať, no nemohla. Peniaze som nezobral a potom som ju pichol nožom do úst a asi štyri až päťkrát bodol do krku. Vyzliekol som jej kamaše a chcel som ju znásilniť, ale nebol som úspešný. Onanoval som nad ňou, vzal som peniaze a išiel domov.“ Čo hovorí anamnéza Mladistvý má troch mladších súrodencov, vyrastal v disharmonickom a citovo nesaturovanom prostredí. Obaja rodičia striedali partnerov. Otec pil a deti boli svedkami konfliktov, slovných aj fyzických útokov otca voči matke. Pre zanedbávanie výchovy rodičmi súrodencov umiestnili do výchovných ústavov. Keď mal Roman deväť rokov, rodičia sa rozišli. Otec žije v Prahe. V posledných rokoch ho syn videl trikrát. Matka odišla do Bratislavy, dlho o nej nemal informácie, nečakane ho však navštívila vo väzbe. Keď ho opustili rodičia, žil v maringotke u 76-ročnej babky-vdovy, ktorá má povesť pracovitej a pobožnej ženy. Vychovala dvanásť detí; všetci synovia nadmerne užívajú alkoholické nápoje. Roman prišiel na svet operačným pôrodom s krátkodobým kriesením, raný psychomotorický vývin, začiatky chôdze a reči boli oneskorené. V detstve neprekonal závažnejšie somatické ochorenia, pri páde zo strechy utrpel úraz hlavy spojený s krátkodobým bezvedomím, nebol dlhodobo hospitalizovaný, nemal záchvatové stavy ani kŕče. Predškolská výchova – doma v málo podnetnom, primitívnom prostredí. Počas základnej školy raz opakoval ročník. Zníženú známku zo správania nemal, ale často vyrušoval, bil sa. V poslednom ročníku si pred triedou odhaľoval prirodzenie, čo vyvolávalo zábavu a úspech u niektorých spolužiakov. Prichytili ho aj na WC počas onanovania. Medzi vrstovníkov nezapadol, vždy bol osamelý, trúfal si len na mladších kamarátov. Dievčatá sa mu vysmievali, dosiaľ sa žiadnej ani nedotkol, hoci sa mu páčili. Zdá sa mu, že je len terčom posmechu a ponižovania. Za školu hral futbal, rád plával, zbieral gaštany, kamienky. Pravidelne miništroval v kostole. V mladšom školskom veku ho pohlavne zneužívali starší bratanci, neskôr sám pohlavne zneužíval mladších chlapcov. Nefajčí, poprel skúsenosti s drogami, psychiatricky sa neliečil, jeden až dvakrát mesačne vypije pivo, alkohol mu nechutí. Centrom jeho záľub bolo sledovanie televízie a videa. Už od šiestich rokov tajne pozeral horory, akčné filmy a porno, ktoré vlastnil jeho otec. Teraz má on sám asi 50 videokaziet. Najradšej má horor o študentoch, ktorých zabíja kuchynským nožom maskovaný policajt. Kazety pozerá aj celú noc a onanuje pri tom. Fascinujú ho príšery a zabijaci, obdivuje ich nebojácnosť. Sám chcel preto vyskúšať, aké to je byť „zabijakom“, páčilo sa mu, akú moc majú ľudia, ktorí zabíjajú a ako sa ich ostatní boja. Choval asi desať psov, týral ich a zabíjal mačetou, pričom pociťoval vzrušenie. Zabíjal tiež mačky, hady a žaby. Babka ho nútila chodiť do kostola, vieru však chápal formálne. Hanbil sa zdôveriť kňazovi a vlastne ani nechápal, že koná niečo nevhodné a nemravné. Čo hovoria odborníci Znalec z odboru klinická psychológia detí a dospelých konštatoval, že počas psychologického vyšetrenia sa Roman správal sociálne konformne, vypovedal úprimne, bez tenzie a bez pocitu, že vykonal niečo zakázané. Ale aj keď verbálne deklaroval ľútosť nad tým, čo sa stalo a tvrdil, že sa modlí aj za svoju obeť, zostával pritom väčšinou pokojný, bez zmeny v hlase, s kamennou tvárou – bez zjavného emočného pohnutia. Jeho osobnosť je vo vývine, s priemernou intelektovou a mnestickou výbavou, plochou emocionalitou, nízkou emočnou zrelosťou, poruchami afektivity, submisívnosťou, frustrovanosťou, laxnosťou, nedostatkom spoločensky zameraného sebaovládania, agresivitou (ktorá má však skôr skrytý charakter). Osobnosť je neistá, so schizoidnými tendenciami, tendenciami ku kompenzácii svojho pocitu menejcennosti, čo všetko naberá psychopatický smer. Súhlasne so znalcom predpokladáme, že spáchaný trestný čin bol pravdepodobne výsledkom nahromadeného emočného tlaku, frustrácií, hostility a agresivity u jedinca vo veku dospievania, ktorý vyrastal v disharmonickej rodine a v prostredí výrazne citovo deprivovanom, kde nemal saturované potreby citovej istoty a bezpečia, bol emočne neakceptovaný a nebolo mu umožnené získať pocit základnej dôvery v ľudí a svet. Ten, kto je bitý, bije Nedostatok lásky a celková zanedbanosť, fyzické ataky, pohlavné zneužívanie viedli k disharmonickému osobnostnému vývinu, celkovej osobnostnej neistote, bezradnosti, nedostatku empatie, poruchám sebaponímania v zmysle sebapodceňovania, strachu, nízkej sebadôvery a sebaúcty, neschopnosti nadväzovať spoľahlivé vzťahy s ľuďmi. Citové strádania a zranenia pravdepodobne stimulovali obranné mechanizmy osobnosti, čo sa prejavovalo rezignáciou na vzťahy a orientáciou na dominantný identifikačný vzor, ktorý by jeho sebavedomie podporil. Pretože u Romana absentovali identifikačné modely adekvátneho mužského správania, formoval sa chaoticky a okrem iného bez zvnútornenia základných etických a morálnych hodnôt, empatie a rešpektovania práv iných. Uzatvárajúc sa do seba nachádzal náhradkový svet v hororoch, akčných filmoch a pornofilmoch, v ktorých sa identifikoval s ich protagonistami. Tenziu a skryté agresívne tendencie realizoval usmrcovaním zvierat, sexuálnym zneužívaním mladších kamarátov a podobne. Masívne trávenie času v náhradkovom svete virtuálnej reality nevhodných a veku neprimeraných filmov viedlo k strate kontaktu s realitou a k modifikácii spôsobu myslenia – začal sa považovať za hrdinu s tendenciami maladjustačnej nápodoby. Potreboval si vážiť seba samého a niečo znamenať, túžil upútať okolie a byť považovaný za hrdinu, čo sa mu podarilo, lenže deviantným spôsobom. Šok z väzenia prekonával vierou Nástup do výkonu väzby bol pre obvineného Romana príliš neznámou, ohrozujúcou a stresujúcou situáciou, s ktorou sa len ťažko vyrovnával. Ako outsider v doterajšom živote, aj vo väzbe sa spočiatku izoloval a v cele sa nezapájal do komunikácie s ostatnými. Prezentoval sa ako introvert, samotár, submisívny a závislý, citlivý na autoritu. Nemal pocity viny z toho, čo spáchal a nevedel ešte posúdiť, či by niečo podobné neurobil znova. Istým „bodom obratu“ bolo jeho umiestnenie na celu s 23-ročným obvineným, ktorý sa pod vplyvom kňaza pôsobiaceho v jeho rómskej komunite už vyše roka snažil žiť iným iným životom nasmerovaným k duchovnejším hodnotám. Tento sa stal pre Romana, ktorý naliehavo potreboval identifikačný vzor, prirodzenou autoritou. Starší obvinený s ním komunikoval, ponúkal mu oporu, prejavoval porozumenie, poskytol mu citovú saturáciu, pravdaže spôsobom jemu vlastným, laickým a zjednodušujúcim, ale účinným. Spolu sa pravidelne každý deň modlili, čítali z Písma a inej religióznej literatúry a rozprávali sa o Bohu a viere. Napokon pod jeho vplyvom Roman požiadal o poskytnutie psychologickej služby a umožnenie návštevy ústavného kaplána, ktorých potom v pravidelných intervaloch navštevoval. Obrátenie? Po príchode do výkonu trestu odňatia slobody pre mladistvých mal Roman adjustačné problémy. Na odporúčanie psychológa, pedagóga a sociálnej pracovníčky ho zaradili do diferenciačnej podskupiny s menej priaznivou resocializačnou prognózou. Tu sa stretol s chlapcami s výraznými poruchami správania, sociálne a emocionálne narušenými, so skúsenosťami s návykovými látkami… Romanovo správanie však pedagogickí pracovníci hodnotili pozitívne. Príkazy personálu plnil okamžite a bez odvrávania, často využíval duchovné a psychologické služby. Ostatní odsúdení však od neho bočili. Počas rozhovoru s psychológom vyšlo najavo, že je terčom fyzických útokov iného odsúdeného, preto ho premiestnili inam. Tam úspešne absolvoval rekvalifikačný kurz Ľudové šperkárstvo a pletenie z drôtu. Disciplinárne ho odmenili za aktivitu a za úspešnú reprezentáciu výchovného kolektívu na Zimných hrách odsúdených. Zapájal sa do programu Fašiangy. Bol manuálne zručný, preto ho zaradili do Kurzu komunikačných zručností. Tam prekonával bariéry v komunikácii a vyjadrovaní svojich pocitov a názorov. Bol vďačný za každý prejav záujmu o svoju osobu. Jeho správanie hodnotil kladne aj ústavný kaplán. Roman veľa čítal a navštevoval duchovné aktivity. Príbuzní ho nenavštevovali a ani o návštevy nežiadal. Počas veľkonočných sviatkov sa aktívne zapájal do kultúrneho programu. Úspešne ukončil aj počítačový kurz a aktívne spolupracoval pri príprave Letných hier mladistvých, za čo bol disciplinárne odmenený. „Druhý väzenský život“ Aký je teda vplyv výkonu trestu na mladého človeka, ktorý stratil slobodu v období dospievania? V období, keď sa zakladá pocit autorstva vlastného života a prehlbuje sa pocit vlastnej hodnoty a jedinečnosti? V období hľadania odpovedí na kľúčové otázky dospievania typu kto som, kam patrím, k čomu smerujem, čo považujem vo svojom živote za dôležité, v čom vidím jeho zmysel, čím sa riadim, ako som so svojím životom spokojný? Po právoplatnom odsúdení prichádzajú mladiství do výkonu trestu odňatia slobody s rôznou etiológiou porúch, v rôznych štádiách narušenia emocionálneho a sociálneho vývinu, s poruchami správania, s poruchami morálneho vedomia a cítenia, zo základných a špeciálnych základných škôl, stredných škôl, z diagnostických centier, z detských psychiatrických liečební, reedukačných domovov, detských domovov… A prichádzajú do inštitúcie, ku ktorej majú väčšinou emocionálne silne negatívny vzťah. Často majú pocity krivdy, hnevu, majú strach, pociťujú hnev voči personálu, ba majú negatívny vzťah k dospelému svetu všeobecne. Musia sa oboznámiť a zžiť s pravidlami prostredia, v ktorom sú nútení nedobrovoľne žiť. Nie sú to však len pravidlá, ktoré určuje zákon či Poriadok pre výkon trestu odňatia slobody, ale aj tie, ktoré si určujú oni sami, ktoré reprezentujú ich „druhý väzenský život“, čiže pravidlá väzenskej subkultúry. Trvalá záťaž Mladiství, ktorí sú od januára 2008 vo výkone trestu, boli odsúdení hlavne za majetkovú trestnú činnosť (63,79 %), no i za lúpežné prepadnutie (36,21 %), výtržníctvo (15,52 %), poškodzovanie cudzej veci (10,34 %), znásilnenie (8,62 %), ublíženie na zdraví (8,62 %), vydieranie (5,17 %), vraždu (3.45 %) apod. Po príchode do výkonu trestu odňatia slobody vznikajú pre nich trvalé záťažové situácie. Je to najmä záťaž vyvolaná: – stratou slobody, frustráciou mnohých dôležitých sociálnych potrieb dospievajúcich (partia, zábava, stretávanie s priateľkou, móda, túžba odlišovať sa od ostatných …), – pobytom v skupinách spoluodsúdených, vzájomnými vzťahmi, konfliktami (rasová neznášanlivosť: „Róm verzus Neróm, závisť: „bohatí – chudobní“ rodičia, „drahý – lacný balík“, mazáctvo, národnostné rozbroje: „Slováci verzus Maďari“, „východniari verzus západniari“ príslušnosť k hnutiu punk, skinheads, neonacizmus …), – rodinnými pomermi (problémy s otcom, matkou, družkou, nedostávanie pošty, balíkov, nezáujem blízkych navštíviť mladistvého vo väzení…), – zlou, pesimistickou perspektívou do budúcnosti (rodičia sociálne odkázaní, absencia vzdelania a profesionálnych zručností mladistvého, minimálna možnosť zamestnať sa po skončení trestu, bieda, hlad …), – odmietaním, hnevom, únikovými tendenciami pred návratom do reedukačného domova po skončení výkonu trestu, – zmenami zdravotného stavu (neurotická symptomatika, depresívne rozlady, abstinenčné problémy pri dlhodobom zneužívaní návykových látok, zdravotné problémy ako následok devastácie organizmu drogou …), – búrlivými hormonálnymi zmenami v organizme dospievajúcich a abstinenciou heterosexuálnych stykov a pod. Zvládnuť stres je ťažké Na mladistvých vo výkone trestu odňatia slobody pôsobí toľko rozličných, najmä nepriaznivých faktorov či okolností, že ich schopnosť vysporiadať sa s nimi je často vážne ohrozená. Prežívajú stres s celou paletou príznakov somatických (chronická žalúdočná nevoľnosť, bolesti hlavy, kožné vyrážky, bolesti chrbtice, nespavosť, obhrýzanie nechtov…). Príznaky stresu sa u nich objavujú v nálade, často pozorujeme úzkosť, depresie, pocity frustrácie, hnevu, nenávisti, podráždenosti, netrpezlivosti, nespokojnosti, bezmocnosti, beznádeje, bezradnosti… Časté sú prejavy agresivity, emocionálne výbuchy, bitky, samovražedné pokusy… V uzavretom priestore ústavu tiež ľahko vzniká tzv. ponorková choroba. Stereotypné prostredie, z ktorého sa nedá uniknúť zvyšuje únavu a znižuje toleranciu voči stresu. Dôležitým mechanizmom pri zvládaní stresu je štýl zvládania. Výraznejšie emocionálne a sociálne narušení odsúdení reagujú v stresujúcej situácii zvyčajne hystericky (neprimerane afektívne kričia, nariekajú, búchajú si hlavu o stenu, rozbíjajú inventár, režú sa žiletkou, pokúšať sa o samovraždu, o útek…). Odsúdení s ťažším stupňom porúch morálneho vedomia a cítenia majú tendenciu ventilovať vnútorné napätie agresivitou voči slabším, bezbrannejším, rozumovo zaostalejším a často to robia kruto a rafinovane. Majú deformované svedomie, zníženú mieru zodpovednosti za svoje činy, chýba im pocit viny a nepriaznivú mienku iných o sebe ignorujú. Už v detstve boli ťažko vychovávateľní, klamali, kradli, utekali z domova, túlali sa, boli suroví k mladším a slabším deťom, týrali zvieratá, a pod. Neskoršie sa organizovali, viedli tlupy asociálov, pili, drogovali, stávali sa delikventmi, kriminálnymi recidivistami. Väzenie – „škola kriminality“ Odsúdený, ktorý bol pred výkonom trestu odňatia slobody vodcom aktívnej neonacistickej skupiny pôsobiacej na celom území Slovenska, má adjustačné problémy, bojí sa pomsty Rómov, narkomanov a dílerov, ktorí boli objektom jeho intolerancie, násilného správania. Počas vstupnej psychologickej intervencie to verbalizoval vyjadreniami – tu sa to nebude dať prežiť – to pôjdem medzi tie opice? – to bude čistá samovražda. Uvedomoval si vysokú pravdepodobnosť vzniku vzájomných konfliktov, odplaty, pomsty, šikanovania, najmä zo strany Rómov. Mladiství odsúdení s poruchami správania a dospelí s poruchou osobnosti majú v prostredí výkonu trestu široké možnosti „realizácie“. Je to prostredie, ktoré okrem iného skrýva výrazné nebezpečenstvo osvojovania negatívnych rol, hodnôt a postojov jeho dominantnejších a asociálnejších členov. Uväznenie má celý rad dobre známych nepriaznivých účinkov, z ktorých na prvom mieste je jav nazývaný prizonizácia. Tento psychologický a socializačný efekt výkonu trestu odňatia slobody charakterizuje adjustácia na fungovanie ústavného zariadenia a osvojovanie väzenskej (ústavnej) kultúry. Prizonizácia pritom so sebou nesie stratu vlastnej iniciatívy, preferovanie „cesty najmenšieho odporu“ adaptáciou na umelé prostredie ústavu. A onou povestnou „školou kriminality“ je práve postupné prijímanie hodnôt príznačných pre väzenskú subkultúru. Kriminálne správanie je vo výkone trestu odňatia slobody časté. Je to prostredie, kde sa využíva priama agresia, zneužíva sa sila, postavenie, moc a fyzické násilie proti slabším, závislejším. Táto sila býva spojená s vyhrážkami ďalších, ešte krutejších sankcií pri prípadnom vyzradení. Práve preto môže šikanovanie a vydieranie zostať pomerne dlho utajené a v postihnutých vyvoláva a stupňuje pocity strachu, bezmocnosti. Navyše osobnostne výraznejšie narušení jedinci strhávajú na svoju stranu ďalšie podobné typy, a spolu potom utvoria násilnícky klan. Jeho členovia rýchlo zistia, aké výhody plynú z ich mocenského postavenia a usilujú sa udržať si ho. Strach a utrpenie druhých, slabších, v nich vyvoláva zábavu a vzrušenie. Tajná reč Za signál adjustácie v rámci kriminálnej socializácie považujeme špeciálnu argotickú lexiku – tajnú reč mladistvých, v ktorej sa pertraktujú jednotlivé prvky väzenského života. Mladiství v snahe utajiť obsah komunikácie pred „bonzákmi“ alebo pred personálom, majú bohatý repertoár pomenovaní súvisiacich s nedovolenou činnosťou. Napríklad kôň znamená poslať vykšeftovaný tovar pomocou špagáta z poschodia na poschodie. Koník – tovar nestál za nič, šarkan – podávanie správ vertikálnym smerom, kerky – tetovanie, tero, téter, zvárač – ten, kto tetuje, klepky, tabletkica, lentilky, párno, duhan, šuľanka, – nedovolené lieky, pervitín, tabak, cigareta, privítanie – bitka na úvod, po príchode do výkonu trestu odňatia slobody, bicykel – počas spánku dať odsúdenému medzi prsty na nohách papier a ten zapáliť, ručná sprcha – vyliať z vedra vodu na odsúdeného, áro, arak, ara, benko POZOR!, trúbka, hadica, lesba, bukmen, Angelika, termostat, saxafonista – homosexuál alebo mladistvý, ktorý dobrovoľne, no i nedobrovoľne – pod nátlakom vykonáva homosexuálne praktiky, žán – odsúdený, ktorý musí robiť to, čo mu prikážu, magor, ringľa, degeš, vyšľahaná trubka, trubka lešenárska – nádavka pre mladistvého, ktorého podceňujú, tunel – krivé obvinenie, podraz, intriga, bonzák, natierač, konfident, škrabák, skobák, spevák, zlatý slávik, žena, bajkar – udavač, šplhač za výhodami, ktoré sú protihodnotou za udávanie, donášanie, teplý bonz – čerstvé udanie, máme nočnú, Las Vegas – vystrájanie počas noci a podobne. (Pokračovanie aj s dokončením Romanovho príbehu v nasledujúcom čísle) Plk. PhDr. Mária Kreslová je generálna riaditeľka Zboru väzenskej a justičnej stráže SR Mjr. PhDr. Jaroslava Bullová je klinická psychologička Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Sučanoch Odznelo v septembri 2008 v Klube Femina na verejnej diskusii spisovateľov, výtvarníkov a novinárov na tému Fenomén násilia v súčasnom umení a jeho mladí konzumenti Redakčná úprava a medzititulky Slovo
Súvisiace texty: Násilie v priamom prenose (O spoločnosti)
Otváranie sveta (S hosťkou)
Čas proti násiliu (O spoločnosti)
