Celá slovenská spoločnosť je už viac ako rok paralyzovaná vraždou novinára a jeho partnerky. Ale nielen slovenská, ale aj česká a túto odpornú vraždu, o ktorej sa nám pred niekoľkými desaťročiami v Československu nemohlo ani snívať, sledujú podrobne médiá aj v Taliansku (prečo asi práve tam ?), ale aj v ďalších krajinách. Nesledujem podrobne práve tento zločin, ktorý sa možno už blíži k objasneniu, ale zaujímajú ma hlavne postoje novinárov a médií. Aj obeť mafiánov (vraj podnikateľov) a možno aj mafiánsko-politickej verchušky, ktorá si celé roky myslela, že má Slovensko a slovenských občanov v hrsti (samozrejme, aj s nehoráznym rozkrádaním, ktoré sa začalo už v roku 1990 a pokračuje dodnes s podporou tzv. dotácií z Bruselu, na ktoré dosiahnu iba tí praví „vyvolení“) , by snáď mala kdekoho varovať aj z oblasti podnikateľov, alebo tzv. podnikateľov. Niektorí z nich sa namiesto toho, aby ich novinári označili celkom jednoznačne ako „podplácateľov, podvodníkov, mafiánov“ a ja neviem ešte ako, sa z nedostatku odvahy (?) alebo pre príjem rôznych hmotných stimulov od nich (?) označujú len za akýchsi „lobistov“.
Dnešní pisatelia, ktorí sa živia v denníkoch, týždenníkoch, farebných magazínoch, ale aj redaktori v rozhlasoch a televíziách (až na malé výnimky), si ani neuvedomujú, že z tónu a obsahu toho, čo napísali, alebo povedali (alebo čo nepovedali a čo nenapísali), si premýšľajúci čitateľ, poslucháč alebo divák dokáže po niekoľkých vetách už urobiť svoj názor. Hoci by mali len informovať a byť nezávislí, nedodržiavajú to (až na niekoľko ozajstných profesionálov) a píšu nie v záujme pravdy a objektívnej informovanosti, ale v záujme svojich chlebodarcov. S dôkazmi takéhoto prístupu sa stretávame takmer každodenne. Raz čítame, ako hlava štátu označí Turecko za „ostrov stability“, Ukrajinu podporí vo všetkom (a zabudne poukázať na fašizoidné prvky v tomto nestabilnom regióne a vraždy banderovcov aj na Slovensku – napríklad v Blatnici), varuje pred „agresivitou“ Ruska a navyše nás ešte straší tým, že si vraj ide založiť svoju vlastnú politickú stranu. A radí sa k tomu so svojimi všelijakými poradcami a aj s neúspešnou bývalou premiérkou a ešte menej úspešnou pedagogičkou. Nuž prajem mu úspech pri založení vlastnej politickej strany. Veď to bude takmer kabaret, sledovať to, že aké bude mať konečne politické vízie, ktoré v Prezidentskom paláci nemal a bude to veľmi zábavné, ak by vystupoval na nejakých tlačových besedách a mal odpovedať bez prípravy na otázky novinárov… prázdny hrniec, nevydá žiadne múdrosti a možno ani žiadnu ozvenu.
V súčasnosti sa mnohí mediálni experti, výskumníci verejnej mienky, politickí analytici priamo rozplývajú tým, aby zaznel ich hlas v súvislosti s druhým kolom prezidentských volieb. Zdalo by sa totiž, že ide o veľa, ale vlastne nejde o rozhodujúcu vec, že či bude prezidentom mužský kandidát, alebo nástupca súčasnej hlavy štátu v sukniach. Slovenský prezident nemá až takú právomoc, aby niečo vo vnútornej a našťastie ani v zahraničnej politike Slovenska zásadne zmenil. Žiaľ, má však možnosť strápniť a zosmiešniť slovenský národ, lebo veď prečo nepestovať medzištátnu turistiku zadarmo – pardon, na útraty slovenských občanov? Stačí spomenúť len to, ako odchádzajúci prezident opakovane zdevalvoval štátne vyznamenania, ako si aj iba pri niekoľkoslovných vyjadreniach vyťahuje z vnútorného vrecka saka lístok so slovami, ktoré má povedať atď. Osobne som bol svedkom v Prahe, keď si z takéhoto lístka v pražskom Rudolfíne prečítal: „Ďakujem vám za pozvanie…“ Jeho český partner tam bez papiera a zmysluplne rečnil pätnásť minút. Na Slovensku a aj v Čechách sa už legendárnymi smiešnosťami stalo jeho vtedajšie vyjadrenie pre Českú televíziu, že československí legionári bojovali za mnohokulturalizmus a rasovú rovnoprávnosť… Svätá prostota – ale za nehorázne peniaze z našich daní!
V súčasnosti iba s ohromením možno sledovať vyjadrenia niektorých pisateľov do novín (nejako sa mi prieči označiť ich za novinárov – veď my sme mali v minulosti skvelých zástupcov tejto branže už v osobe Ľudovíta Štúra, Jozefa M. Hurbana, Svetozára H. Vajanského, Milana Hodžu, Ladislava Novomeského, alebo z českej strany Karla Havlíčka Borovského, Jana Nerudu, Karla Čapka atď., atď.) ak čítame, čo sú dnes niektoré redakcie schopné vôbec uverejniť. Hádam vrchol dosiahol jeden týždenník, ktorý bol pred ešte niekoľkými rokmi veľmi uznávaný a renomovaný ako vzor kvalitnej žurnalistickej práce odhaľujúcej aj mnohé aféry a kauzy – a čítaný aj na Slovensku. Ale to je už dávna minulosť, odvtedy sa najčastejšie venujú článkom o tom, ako je potrebné užívať marišku… Zrejme tento týždenník rezignoval na príjmy za jeho predaj od predplatiteľov a v stánkoch a spolieha sa už len na dotáciu od svojho majiteľa.
V jednom z posledných čísel tohto týždenného magazínu sa objavila glosa – presnejšie urážka českého prezidenta – ako si vraj Zeman osvojil ruské spôsoby. Čo tým mal autor, ktorý je všeobecne známy aj ako novinár a dramatik už pred rokom 1989 a, samozrejme, po tzv., nežnej prevrátil kabát, lebo ničím iným ako písaním propagandy sa živiť nevie, na mysli? Nuž to, že vraj český prezident v nedeľu (24. 3.) má prijať (a už ho aj prijal) jedného zo slovenských kandidátov na prezidenta. Iste by to bolo vcelku správne, že na to poukáže a že by tento „škrabák“ v prevrátenom kabáte toto kritizoval. Ale… ak by nepokračoval metódou goebbelsovskej propagandy, mal sa vo svojom materiáli zmieniť aj o tom, že protikandidátku tohto kandidáta prijal už predtým aj istý neúspešný protikandidát Zemana, ktorého české médiá (asi ironicky) titulujú ako knieža, veď šľachtické tituly zrušila už prvá Československá republika. A nielen on sa s ňou stretol, ale referoval s ňou aj ďalší neúspešný kandidát na českého prezidenta, ku ktorému ju vlastne aj prirovnávajú. Možno jej dodatočne poradil, že pri diskusiách si mala do ucha dať mikrofón, ktorý by jej bol poradil, ako odpovedať.
No, nechcel by som tej slovenskej kandidátke priať osud ani „kniežaťa“ a ani bývalého predsedu ČAV, ktorý vie perfektne odrať zajačika… Ale obdivujem jej odvahu – bez skúseností a po mnohých maléroch, ktoré postupne vychádzajú na verejnosť, neodstúpiť a snažiť sa byť „hlavou“ Slovenska, hoci sú známe jej trápne názory, ktoré väčšina voličov (mnohí si to teraz ani neuvedomujú), nezdieľa: LBGT, osvojovanie detí u nezdravých dvojíc, vítanie migrantov, opozícia proti skládke v Pezinku – veď nech sa to vozí do Senca, Malaciek, Modry, Trnavy…
Nech voľby na Slovensku už dopadnú ako chcú, mnoho novinárov u nás a aj v Čechách sa dokonale zase demaskovalo. A odhalili sa aj viacerí politici. Napríklad ten nekritický maďarský kandidát na prezidenta, ktorého isté médiá predstavujú celé roky ako etalón slušnosti. On totiž vystupoval v kampani pred prvým kolom slovenských prezidentských volieb s heslom: „Slovensko potrebuje skúseného prezidenta“ a teraz pred druhým kolom volieb vyzval svojich voličov, aby volili neskúsenú kandidátku… Proste zdá sa, že dlhodobý pobyt v politike oslabí nielen slušnosť, ale aj zdravý rozum účastníkov našej politickej scény tak, že si to ani neuvedomujú… Nuž, ale keď niekto z politiky po tridsiatich rokov už naozaj definitívne odchádza, skúša všeličo. Možno počíta s tým, že by mohol byť poradcom blonďavej prezidentky pre problematiku maďarskej menšiny, ak sa to podarí. Nedajbože… vzdychajú aj ateisti na Slovensku.
Ferdinand Vrábel
