Pri rôznych a čoraz častejších úvahách o deficitoch nášho demokratického systému (to asi o niečom svedčí, však?) som sa ešte nestretol s kritikou legislatív o tzv. ombudsmanoch – údajných verejných ochrancoch práv či už u nás alebo v Českej republike. V obidvoch legislatívach a aj vo výkonoch tejto funkcie v ČR aj v SR, ktorá mala pôvodne pomáhať prenasledovaným a tým, ktorí sa nikde nemohli dovolať svojich práv, sú pritom veľmi závažné negatívne javy.
Ja osobne som sa stretol s vtedy u nás s absolútne neznámym pojmom ombudsman už niekedy v roku 1974, keď som ako čerstvý absolvent univerzity v bibliografickom oddelení Slovenskej pedagogickej knižnice na Klariskej ulici (teraz objekt patrí Univerzitnej knižnici), excerpoval rôzne zahraničné časopisy. V ktoromsi periodiku som narazil na článok o študentskom ombudsmanovi kdesi vo Švédsku a mal som z neho urobiť stručnú anotáciu. Samotný pojem ombudsman som vtedy nenašiel v žiadnom slovníku, ani výkladovom, ani prekladovom, tak som si musel vypomôcť iba intuíciou a vyjsť z obsahu článku, ktorý nebol celkom jednoznačný… Google ešte vtedy nebol na svete ☹ tak som nemal žiadnu pomoc, iba logickú úvahu. Po neľahkej práci s prekladom anglického textu som vo svojom stručnom výťahu napokon dospel k záveru, že ide o akúsi občiansku kontrolnú funkciu, ktorá by mala zasahovať vtedy, keď všetko iné zlyhá – štátne aj verejno-správne a samosprávne úrady, justícia, polícia atď. Či to bolo úplne presné, dnes si už netrúfam odhadnúť, lebo tú anotáciu nemám k dispozícii, ale možno som sa k podstate toho, čo mal robiť ombudsman aspoň priblížil.
Na túto svoju kalváriu čerstvého absolventa univerzity takmer bez praxe a vtedy aj bez možnosti zistiť v cudzine, čo to ten ombudsman vlastne je, som si spomenul po prevrate v roku 1989, keď sa táto dovtedy neznáma funkcia zriadila aj u nás. Pritom už samotná existencia ombudsmana naznačuje, akoby sa od počiatku predpokladalo, že to, čo má v normálnom štáte fungovať samo sebou a prirodzene, nefunguje a preto treba ešte akýsi „nadorgán“, ktorý by mal dozerať na to, aby sa nikomu neubližovalo, hoci by to mala byť samozrejmá funkcia každého moderného štátu.
Keď si v príslušných pomôckach, ktoré sú dnes k dispozícii, nájdete výklad slova ombudsman, všade je to vysvetľované, ako „verejný ochranca práv“, podľa Ústavy Slovenskej republiky, článok 151a, ods. 1 „Verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.“
Podobne je to definované aj v legislatíve Českej republiky: „Chrání osoby před jednáním úřadů a dalších institucí, pokud je toto jednání v rozporu s právem, neodpovídá principům demokratického právního státu a dobré správy nebo jsou úřady nečinné. Provádí také preventivní systematické návštěvy míst, kde mohou být lidé omezováni na svobodě, a usiluje o respektování jejich základních práv. Ochránce rovněž přispívá k prosazování práva na rovné zacházení a ochraně před diskriminací.“
Funkciu a činnosť ombudsmana, samozrejme, ako v ČR tak aj v SR upravujú príslušné zákony – na Slovensku – zákon č. 564/2001 Z. z., Zákon o verejnom ochrancovi práv (v znení č. 411/2002 Z. z., 551/2003 Z. z., 215/2004 Z. z., 523/2004 Z. z., 618/2004 Z. z., 122/2006 Z. z., 400/2009 Z. z., 220/2011 Z. z., 392/2012 Z. z., 462/2013 Z. z., 362/2014 Z. z., 176/2015 Z. z., 338/2015 Z. z., 125/2016 Z. z., 340/2016 Z. z., 55/2017 Z. z., 334/2017 Z. z.). Ako vidieť, bolo to už toľkokrát menené a dopĺňané, že so možno v tom nevyzná už ani ten samotný ombudsman. Podobná situácia je zrejme aj v českej legislatíve.
V tejto súvislosti ako celkom obyčajného človeka, občana Slovenskej republiky, mi napadajú len dve otázky. Kto vyberá a kto schvaľuje ombudsmanov? Sú to príslušné parlamenty. Aké je funkčné obdobie ombudsmanov? Asi až od nevidím do nevidím alebo až donekonečna. Pápeži vo funkcii – iba ak len neodstúpia – zomierajú. A asi to bude tak aj s ombudsmanmi. Prečo nie je stanovené nejaké ich funkčné obdobie? A prečo ich – napríklad v ČR – hoci sú volení, nemožno odvolať? Kto kontroluje činnosť a aj nečinnosť ombudsmana? Alebo je ombudsman nadčlovekom – neomylným, najmúdrejším, nepodplatiteľným?
Takéto otázky si občan, ak sa o veci verejné zaujíma, kladie v niektorých súvislostiach. V ČR sa ombudsmanka strápnila vo veci študentky a jej šatky na hlave, zúčastnila sa štvanice na riaditeľku príslušnej školy, hoci právo bolo na strane riaditeľky. Tá si však napriek ombudsmanke musela prejsť dlhoročnou kalváriou prenasledovania vrátane aj opakovaných finančných a ešte neviem akých kontrol na škole, kým jej súdy dali v konečnom dôsledku za pravdu. Len ako bonbónik sa spomína, že príslušná študentka/neštudentka, ktorá v ČR žije už celé roky na náklady spoločnosti na celkom slušnej úrovni, hoci je bez príslušných dokladov, ešte žaluje Českú republiku o náhradu škody a finančné odškodnenie (!) a česká ombudsmanka je na jej strane… Prípad je veľmi známy a kto chce podrobnosti, môže si ich nájsť na zverejnených správach a aj úradných dokumentoch.
Zo slovenských vecí nebudem podobný do oči bijúci prípad uvádzať, hoci aj tých je plno. Položím len jednu otázku, ktorú poznám zo svojho prostredia veľmi dôverne. Ako je možné, že ombudsman/ombudsmanka neprotestovali a zrejme to ani nemienia urobiť vo veci porušovania základných ľudských práv pokiaľ ide o trvalý pobyt občana? Ako je možné, že v záujme rôznych pseudopodnikateľov s nehnuteľnosťami (byty, rodinné domy atď.) je teraz taká legislatíva, ktorá umožňuje zrušiť trvalý pobyt v rôznych prípadoch (najčastejšie po rozvodoch manželstva, ale aj v iných) bez vedomia človeka, ktorý tam ten trvalý pobyt celé roky mal a ani sa o tom nemusí dozvedieť? Ak by ombudsman bral svoju funkciu vážne a do dôsledkov, musel by sa za zrušenie takéhoto zákona, porušujúceho jedno zo základných ľudských práv, biť až do krvi. Ale to nie je atraktívne a asi by ombudsman narazil aj na realitnú loby v parlamente.
Ale ako je vlastne možné, že ombudsman je ako pápež a nemožno ho odvolať? To je v rozpore so základnou zásadou demokracie a volenej funkcie. V ČR sa už práve v súvislosti so zlyhaním ombudsmanky v spomenutej kauze zdravotníckej školy objavujú návrhy na zmenu legislatívy v záujme toho, aby bolo možné verejného ochrancu práv, ktorý svoju funkciu nepochopil a dokonca ju zneužil, aj odvolať. A v demokracii by to tak malo aj byť. Prezidenta možno v rámci procesu „impeachmentu“ odvolať, ale ombudsmana „impeachovať“ (ospravedlňujem sa za ten výraz, ale tu sa hodí) nemožno? Naši poslanci by sa okrem hádok, útokov a urážok možno mali zaoberať aj takýmito záležitosťami a napraviť to, čo ich predchodcovia nedokonalou legislatívou skazili – napríklad zákon o trvalom pobyte. Aj kvôli nemu totiž pribúdajú všade okolo nás bezdomovci…
Úvodný obrázok: ClipArt
