Najmenej zaujímavá juhoamerická krajina (II)

Prvé hlavné mesto Venezuely, Santa Ana de Coro, dnes jednoducho Coro, bolo založené roku 1527, len 35 rokov po Kolumbovom príchode na Antily. Je to teda jedno z najstarších európskych miest na kontinente, a napriek všetkému, čo som tu o katastrofálnom stave venezuelských pamiatok napísal, treba povedať, že má pomerne zachovalé historické centrum. Vďačí za to paradoxne tomu, že kedysi stratilo dôležitosť a postupne spustlo. Vyhlo sa tým veľkým asanáciám a prestavbám modernej doby, a keď si Venezuelčania konečne uvedomili, že pamiatky treba chrániť, bolo jedným z mála miest, kde im na ochranu ešte niečo zostalo. Rekonštrukcia však postupuje pomaly. Len pár blokov od Plazy Bolívar sa ešte stále rozkladajú štvrte plné schátraných a polorozpadnutých historických domov. Aj samotné zrekonštruované centrum však môže byť pre návštevníka sklamaním. Venezuela bola najchudobnejšou provinciou novogranadského vicekráľovstva, a tak je miestna koloniálna architektúra pomerne skromná. Domy sú navyše smerom do ulice – až na divoké farby, ktorými sú pomaľované – vlastne jeden ako druhý. Zaujímavou časťou býva vnútorný dvor, patio, kam cudzí bohužiaľ nemajú prístup. Zvykne byť tienené tropickou vegetáciou, s fontánami, arkádami a stĺporadiami, zavesenými hamakami, nevkusnými sádrovými sochami, klietkami s tropickými vtákmi, s celou tou márquezovskou romantikou, všetko bezpečne zamknuté za hrubou kovovou mrežou. Cez víkend zbalia obyvatelia Cora piknikové koše a tranzistory, a tak ako Bratislavčania na Zlaté piesky, vyberú sa na jedinú venezuelskú púšť, ktorá im začína rovno za mestom. Má síce len niekoľko kilometrov, ale duny sú tu vysoké, tridsaťmetrové, takže ak sa vám podarí uniknúť z dosahu rumby burácajúcej z bufetu pri hlavnom vchode, môžete sa oddať predstave, že ste v skutočnej divokej púšti, stovky kilometrov od najbližšieho obývaného miesta. Púštnu idylku trochu kazí mládež, praktikujúca miestny adrenalínový šport – saltá dolu strmými, záveternými stranami dún. *** Venezuelské bankomaty dávajú klientovi na každé rozhodnutie a stlačenie tlačidla asi dve sekundy, inak výber stornujú. Pre cudzinca, ktorý nestíha čítať obrazovky plné španielskeho textu, to z nich robí prakticky nedobytné pokladne. Okolitý dav nikdy nepočul o udžiavaní diskrétneho odstupu, alebo o tom, že človeku netreba trhať kartu z ruky a pozerať mu cez plece pri vyťukávaní PINu, ale ani ich výdatné kibicovanie nám nijako nepomôže. Peniaze musíme získať inak. Zlatníctvo sme našli v jednom mizerne zrekonštruovanom koloniálnom dome. Keď sa vnútri presvedčili, že sme len neškodní turisti, pustili nás ďalej, za hrubú kovovú mrežu, do miestnosti vybavenej niekoľkými kusmi ošumelého starožitného nábytku. Za masívnym písacím stolom z tmavého dreva sedel tučný holohlavý beloch. V kreslách okolo nízkeho stolíka uprostred miestnosti posedávali tri mulatky vo farebných šatách. Úlohou jednej z nich bolo evidentne ponúkať návštevám cukríky z veľkej sklenenej dózy na stole, čo aj urobila a ďalej už nepovedala ani slovo. Vysvetlili sme, že chceme vymeniť doláre za bolívary. Beloch zachoval nepreniknuteľný výraz. Na papierik napísal kurz, podal ho žene po svojej ľavici, tá ho zas podala nám. Súhlasili sme. Zlatníkova pobočnica vypočítala na kalkulačke celkovú sumu a podala kalkulačku zlatníkovi. Zlatník to prepočítal ešte raz, podal kalkulačku asistentke, tá ju ukázala nám. Opäť sme prikývli. Asistentka tlmočila zlatníkovi, že teda áno, že súhlasíme. Zlatník otvoril zásuvku, vybral z nej hrubý zväzok bankoviek. Obidvoma rukami ho rázne položil na stôl. Chvíľu sa na ne pozeral, meditoval nevnímajúc okolie. Potom bez slova podal bolívary spolupracovníčke na odpočítanie. Keď mu ich vrátila, prepočítal ich sám, vrátil jej ich späť, ona ich zas podala nám. Doláre putovali rovnako komplikovaným spôsobom opačným smerom. Odchádzali sme ako novopečení milionári, so zväzkami zagumičkovaných bankoviek v rukách. Nečakal som, že nám zlatník nakoniec predsa len niečo povie, ale zmýlil som sa. „Veľa šťastia,“ povedal s dokonale neutrálnou intonáciou a nemenným výrazom v tvári. Pri odchode z Cora vysvitlo, že na ulici, kadiaľ mali údajne chodiť autobusy, neexistujú žiadne zastávky. Opreli sme sa teda o stenu, zapálili si a počkali, čo sa bude diať. O pár minút už prichádzal autobus mestskej hromadnej dopravy s organizátorom visiacim z predných dvier. Organizátor – okrem šoféra druhá nevyhnutná postava každého autobusu – má mimo vyberania cestovného za úlohu sledovať okolie, vytipovávať ľudí, ktorí vyzerajú, že by sa chceli zviezť a ťahať ich dovnútra. Na medzimestských linkách pobieha počas zastávok po nástupištiach a vykrikuje meno cieľovej stanice, napríklad: „Karaka, karaka, karakááá!“ Hľadá tiež zblúdilých cestujúcich – keď človek nevie nájsť svoj autobus, nemusí sa stresovať. Organizátor si ho nájde a zavedie ho na správne miesto. Organizátor ďalej určuje, kde bude kto sedieť. Z nejakého dôvodu ľudí vzájomne presádza a niekedy niekoho premiestni aj do iného autobusu. Konečne dáva pozor, či niekto z cestujúcich nekričí, netlieska, alebo jednoducho netrieska do steny autobusu na znamenie, že chce vystúpiť. Za jazdy naskakujú ambulantní predavači všetkého, čo človek pri ceste potrebuje, plus ďalší s vecami, ktoré človek počas cesty rozhodne nepotrebuje, často dokonca aj s takými, ktoré nepotrebuje vo vôbec žiadnej životnej situácii. Predavač obíde všetkých cestujúcich, každému položí na kolená na ukážku jeden kus ponúkaného tovaru, potom sa vráti dopredu, postaví sa do doprostred uličky a podá zasvätený výklad. Ľudia si počas výkladu tovar obzerajú, skusmo ho očuchávajú a ohmatávajú. Predavač potom znovu obchádza autobus, zberá späť nechcený tovar a vyberá peniaze od tých, čo sa rozhodli kúpiť. Obchodníci s medikamentmi si pri výklade pomáhajú veľkými farebnými obrázkami s telesnými orgánmi a zväčšeninami parazitov, ktoré dramaticky ukazujú celému osadenstvu autobusu. Iní prešpikovávajú výklad vtipmi a obracajú sa do publika s kontrolnými otázkami. Cestujúci s elánom reagujú. „Kto z vás tu trpí na zápchu ?“ kričí konferenciérka. „My!!!“ nadšene kričí zozadu celá trojgeneračná venezuelská rodinka. Výsledkom tejto na prvý pohľad úplne chaotickej organizácie je najdokonalejší dopravný systém, aký som kedy videl. Človek sa tu bez zbytočného čakania, zachádzok, bez nutnosti študovať cestovné poriadky, ktoré tu aj tak nikde nie sú, a dokonca aj bez akejkoľvek výraznej snahy zo svojej strany, dostane priamo a rýchlo z bodu A do bodu B. Cestu mu spríjemňuje hlasná reprodukovaná rumba z dvoch obrovských komb v prednej časti autobusu. Aj úplne vzadu je výborne počúvateľná a to v neočakávane vysokej kvalite. *** Hoci miestnej hudbe hovorím – a budem ďalej hovoriť – rumba, ide skôr o zmes karibských štýlov, odvodených vospolok od rumby a mamba, vrátane salsy a merengue. Populárny je tiež reggaeton, čo je pôvodne portorická variácia na hiphop, vo Venezuele však zmutovaná skôr do dancehallovej formy. Príslušný tanec, „perreo“, čiže „na psíka“, v posledných rokov prenikol z Karibiku aj na juhoamerický kontinent a začal tam vyvolávať protesty zo strany katolíckej cirkvi. Inak sa mu hovorí aj „sex v šatách“. Za tradičnú venezuelskú hudbu je však považované nekaribské llanero, hudba z rozľahlých plání na juhozápade krajiny. Miestni obyvatelia – llaneros – sú lokálnou obdobou argentínskych gauchov alebo amerických kovbojov, takže prekvapí, keď sa dozvieme, že tradičným hudobným nástrojom, hrou na ktorý si krátia dlhé večery, je tu stará dobrá salónna harfa. V miestnej muzike ju okrem spevu doprevádza ešte cuatro (štvorstrunná gitara, na ktorú hrá aj prezident Chávez) a rumbagule. Hudba je to epická, trochu nudná, duchom, hoci nie hudobnými postupmi, pripomína country. *** V Maracaibe, druhom najväčšom meste krajiny, nie je vidieť toľko chudoby ako v Caracase, ale je tu o to väčší pouličný chaos. Účinok špiny je ešte násobený miestnym podnebím. Mesto je zovreté medzi more a najväčšie jazero kontinentu, a tak sa niet čo diviť tunajším štyridsaťstupňovým horúčavám a stopercentnej vlhkosti vzduchu. Guajirské indiánky, príslušníčky odbojného národa, ktorý za kolonizácie menil perly za zbrane a kynožil Španielov ako sa len dalo, prichádzajú vo svojich tradičných voľných šatách a obchodujú tu s malými froté uteráčikmi na zotieranie vlhkosti z tela. Na uteráčikoch sú zobrazení všadeprítomní venezuelskí kultúrni hrdinovia : Vtáčik Tweety, Tasmánsky Diabol a Medvedík Pú. Maracaibo nie je turisticky príliš zaujímavé, ale keď ste už raz tam a všetka tá špina vám začne liezť na nervy, môžete navštíviť Jediné Čisté Námestie vo Venezuele. Námestie sa získalo zbúraním historického centra a poriadok sa na ňom neudržuje tak, že by tam napríklad umiestnili odpadkové koše – tie tam samozrejme nie sú –, ale prostredníctvom policajných jednotiek, ktoré nikomu nedovolia, aby si tam zapálil, alebo nebodaj vstúpil na námestie s umelohmotným pohárikom v ruke. Policajti zdvorilo počkajú, kým človek dopije a odhodí pohárik na zem, až potom ho pustia ďalej. Uprostred námestia stojí obrovská, dvadsaťmetrová socha panenky Márie, obklopená anjelmi, prorokmi, mučeníkmi, arkádami, vodotryskami atď. Je to pôsobivé, je to však len slabý odvar z toho, čo môžete vidieť v Andách. Venezuelci tam majú najväčšiu panenku Máriu na svete. Je to päťdesiatmetrová, tisícdvesto ton vážiaca godzila so zabudovanými výťahmi, rozhľadňou v očiach a monštróznou betónovou kačicou v ruke. *** Vyberáme sa radšej na výlet do lagúny Sinamaica, vodného sídla národa Aňu. Vraví sa, že tu niekde krajina získala svoje meno : námorníci ju vďaka tunajším domom na koloch začali nazývať Venezuela, čiže Malé Benátky. Príslušníci národa Aňu sa pohádajú o to, kto z nich nás zoberie do lagúny. Hádku vyhrá opitý ujo, ktorý nás na svojom člne dopraví prenocovať do pekne udržiavaného palafita pokrytého trstinovými rohožami. Na druhý deň, keď nás berie na prehliadku lagúny, už nie je opitý, ale stále nevyzerá dobre. Každú chvíľu prerušuje exkurziu a pristáva pri nejakom kolovom dome, aby si vypýtal pohár vody. Rodinka, u ktorej spíme, nás pohostí pečenými banánmi so syrom a kokosovým mliekom. Eva sa ich pýta na priateľského vodného cicavca manatí, čiže ochechulu alebo morskú kravu, ktorú chce nevyhnutne vidieť. „Manatí tu žije,“ dozvedáme sa : „ale nemá rád elektriku a tak sa radšej drží bokom.“ V izbe je video. Zaujíma nás, aké filmy pozerajú indiáni, a tak kontrolujeme založenú kazetu. Film sa volá Comando Suicidal. V noci nám pod posteľou žblnkoce voda. *** Ďeň predtým, kým čakáme na loďku, stojíme pri priľahlej prašnej ceste, indiáni fajčia naše cigarety a spoločne pozorujeme premávku. „Banány,“ ukazujú nám na prechádzajúci nákladiak s banánmi. „Vojaci,“ ukazujú na iný nákladiak smerujúci niekam na severozápad : „Kolumbia. Peligroso. Bum-bum-bum.“ Vraví sa, že kolumbijské gerily prechádzajú cez hranicu až na venezuelskú stranu. Je to však neoverená informácia. Isté ale je, že necelé dva mesiace pred našim príchodom, po paravojenskom masakre guajirov – vrátane žien a detí – v Bahía Portete na kolumbijskej strane hranice, ich veľké množstvo utieklo práve sem, ku svojim súkmeňovcom na Guajirský polostrov, kde majú venezuelskou ústavou zaručené právo na druhé občianstvo. Žijú tu v provizórnych podmienkach a modlia sa ku panne Márii Chiquinquirskej, aby sa mohli vrátiť domov. Paravojenskí velitelia považujú za svoju ochrankyňu zas pannu Máriu Fátimskú, takže uvidíme, ktorá z nich vyjde z tohto súboja ako víťaz. *** Nabudúce budeme konfrontovaní s najväčším zdrojom ozónu na planéte, prenikneme do tajov miestnej religiozity, čakajú nás Andy a dozvieme sa niečo o dobrodružstvách plukovníka Cháveza na ceste za sociálnou spravodlivosťou. Autor je cestovateľ a programátor