Nacisti a boj za slobodu Pobaltia

Estónska vláda pred dvoma mesiacmi rozhodla, že dá 375-tisíc estónskych korún (čo je necelý milión slovenských) Múzeu boja za slobodu v dedinke Lagedi. Za normálnych okolností by nešlo o nič zvláštne, ale okolnosti normálne nie sú. Pred múzeom je totiž pamätník v podobe vojaka v nacistickej uniforme s emblémom 20. estónskej dobrovoľníckej divízie SS. Tento pamätník už niekoľko rokov putuje po celom Estónsku a z jeho opätovného odhaľovania sa vždy stanú neonacistické zrazy. Keď ho za prítomností oficiálnych estónskych predstaviteľov odhaľovali v roku 2004 v dedine Lukhula, neonacisti niesli portréty vojnových zločincov a nahlas vyzývali na likvidáciu Židov. Otvorenej estónskej vojenskej spolupráci predchádzala od jari 1941 príprava estónskych dobrovoľníkov v stredisku Abwehru vo Fínsku, ktorých potom po prepadnutí Sovietskeho zväzu nasadili do tyla Červenej armády. Od leta 1941 vznikali dobrovoľnícke oddiely pomocnej polície a jednotky pre boj s partizánmi, ktoré nacisti využili aj v Rusku a na Ukrajine. Samotné estónske jednotky Waffen SS boli z dobrovoľníkov formované od roku 1942. Je zaujímavé, že po drvivých porážkach na východnom fronte sa zvyšky ich príslušníkov ocitli v roku 1945 v Čechách. Čiastočne ich zajali vojaci Červenej armády pri Mělníku a ostatní sa prebili „aspoň“ do amerického zajatia. Pod cárskou nadvládou Celkovo v rôznych formáciách bojovalo na strane Nemecka v druhej svetovej vojne asi 90-tisíc Estóncov. Mnohí Estónci dnes túto účasť vysvetľujú ako boj za národnú slobodu proti stalinskému Sovietskemu zväzu. Toto vysvetlenie síce nemožno automaticky odmietnuť, pretože má objektívne historické korene a príčiny. Lenže na druhej strane sa veľmi skoro, aspoň pre niektorých Estóncov, zmenil „boj za slobodu“ napríklad aj na aktívnu účasť na vyvražďovaní Židov. V januári 1942 sa estónski predstavitelia chválili, že ich krajina je „Judenfrei“. Estónci dokonca na svojom území zlikvidovali aj tisíce Židov z iných európskych štátov. Medzi nimi boli aj občania Česko-Slovenska. V septembri 1942 totiž dorazil do Kalevi-Liiva neďaleko Tallinu transport českých Židov z Terezína, v ktorom bolo asi 800 Židov. O šiestich stovkách z nich rozhodli, že nie sú schopní pracovať a tak ich nahnali do piesčitej kotliny a tam ich postrieľali. Tejto vražednej akcii velili príslušníci estónskej bezpečnostnej polície A. Laak a R. Gerrets. Treba však uznať, že hodnotenie účasti Estóncov v druhej svetovej vojne si zaslúži celistvejší pohľad, hoci uvádzané fakty sú nesporné a vypovedajú o mnohom. Aby sme mohli pochopiť, čo sa vtedy vlastne stalo a najmä prečo, treba sa vrátiť do histórie ešte ďalej. Územie dnešných pobaltských republík ovládlo cárske Rusko postupne v priebehu 18. storočia. Rozhodujúci krok vykonalo porážkou Švédska v tzv. „severnej vojne“ v roku 1721. Vtedy sa mu podarilo ovládnuť Estónsko a časť Lotyšska. Pre obyvateľov pokrokových pobaltských krajín napojených na moderné európske civilizačné prúdy bolo zaradenie ich území pod zaostalú cársku ríšu návratom naspäť. Výsledkom bolo vzďaľovanie dovtedy blízkeho vývoja v Pobaltí a v škandinávskych krajinách. Zatiaľ čo tie sa modernizovali, v Pobaltí ešte prežívalo nevoľníctvo. Od polovice 19. storočia prežívali aj územia obývané pobaltskými národmi procesy národného obrodenia podobné tým, ktoré sme približne v tom čase (so začiatkom o niečo skôr) zažívali aj na Slovensku. Cárska vláda sa usilovala o intenzívnu rusofikáciu miestneho obyvateľstva, podobne ako u nás uhorská o pomaďarčenie všetkých nemaďarských uhorských národov. „Podozrivé“ politické aktivity pritom systematicky trestala represívnymi akciami a opatreniami. V priebehu 19. storočia sa uskutočnilo niekoľko krvavo potlačených protiruských (proticárskych) povstaní. Národnooslobodenecké hnutie sa výrazne prejavilo počas ruskej revolúcie v roku 1905. Napríklad v Estónsku vtedy založili Národnú liberálnu stranu, ktorá od Ruska požadovala udelenie autonómnych práv. Po februárovej revolúcii v roku 1917 tzv. Dočasná vláda autonómiu Estónsku naozaj udelila. „Obľúbené“ diktatúry Zrútenie sa Ruska počas boľševickej revolúcie využili všetky tri pobaltské národy k tomu, aby vyhlásili vlastnú štátnu samostatnosť. Získanú slobodu si však museli tvrdo brániť v bojoch tak s nemeckou, ako aj s Červenou armádou. Sovietska vláda sa na základe mierovej dohody z roku 1920 navždy vzdala území pobaltských krajín. Spoločnosť národov oficiálne uznala nezávislosť pobaltských republík 22. septembra 1922. Sovietsky zväz sa však v skutočnosti úsilia o znovuzískanie pobaltských republík nevzdal, čo platilo najneskôr od doby, keď Vladimír Uľjanov-Lenin už ležal pripútaný na lôžku. ZSSR uskutočňoval intenzívnu špionáž a pripravoval prosovietske sprisahania. Politická situácia v Pobaltí sa vyznačovala veľkou nestabilitou a postupne tam boli vytvorené autoritárske pravicové režimy, ktoré inklinovali k fašistickému talianskemu typu vlády. Napriek tomuto faktu spomína mnoho obyvateľov z Pobaltia na medzivojnové dvadsaťročné obdobie ako na zlatú éru svojej histórie podobne, ako napríklad mnoho Čechov – na rozdiel do mnohých Slovákov – spomína na obdobie prvej republiky. Politických práv bolo síce v Pobaltí výrazne menej než v prvej ČSR – boli tam napríklad zakázané politické strany a politickí odporcovia sedeli vo väzniciach, ale väčšina obyčajných ľudí radšej porovnávali svoje životné podmienky s podmienkami v Sovietskom zväze. O miere represívnej sily obidvoch režimov svedčí napríklad fakt, že diktatúra Kărlisa Ulmanisa (1934 – 1940) nevyniesla v Lotyšsku jediný trest smrti za protištátnu činnosť, zatiaľ čo v tej istej dobe nechal Stalin vyvraždiť guľkami popravčích čiat alebo v táboroch Gulagu tretinu z dvestotisícovej lotyšskej menšiny v Sovietskom zväze. Celé medzivojnové obdobie je v pobaltských štátoch hlboko ovplyvnené obavami zo straty ťažko získanej národnej a štátnej samostatnosti. V druhej polovici 30. rokov sa k nebezpečenstvu zo strany Sovietskeho zväzu pridalo i riziko vyplývajúce z narastajúcej moci Hitlerovho Nemecka. V auguste 1938 podpísal Sovietsky zväz s Nemeckom zmluvu o neútočení (tzv. pakt Molotov – Ribbentrop). Ten znamenal pre obyvateľov Pobaltia v podstate to isté, čo pre nás výsledky mníchovskej „mierovej“ konferencie. Wermacht ako osloboditeľ Tajný dodatok k tejto zmluve rozdelil sféry vplyvu oboch signatárskych štátov a podľa neho pripadlo Pobaltie Stalinovmu impériu. Už v júni 1940 obvinili Sovietsky zväz pobaltské republiky z agresie a pod touto zámienkou ich obsadil. Novovzniknuté parlamenty boli donútené oficiálne odsúhlasiť pripojenie svojich krajín k ZSSR. Oddiely NKVD vzápätí na získaných územiach rozpútali vlnu brutálneho teroru. Členov vlády, vojakov, policajtov a príslušníkov (pôvodnej) štátnej správy hromadne likvidovali a posielali do sibírskych táborov. Národná inteligencia bola zastrašovaná. Drastické skúsenosti s ročnou vládou sovietov viedli k vzniku hlbokého nepriateľstva k Sovietskemu zväzu, k hromadnej emigrácii a ilegálnemu odporu. Zatiaľ čo pred sovietskou anexiou boli v Lotyšsku a predovšetkým v Litve silné protinemecké nálady, nádeje na oslobodenie sa spod sovietskej hrôzovlády sa po anexii začali upierať práve na Nemecko. Estónski emigranti vo Fínsku už na jar 1941 ochotne vstupovali do služieb Abwehru, ktorý neďaleko Helsínk zriadil výcvikový tábor a po vyhlásení vojny posielal týchto mužov do sovietskeho tylu. Vo všetkých republikách vítala prevažná časť obyvateľov vojakov Wehrmachtu ako svojich osloboditeľov. Litovci vyhlásili obnovenie nezávislosti, vytvorili dočasnú vládu a ich povstalecká armáda vyhnala sovietske vojská z väčšiny litovského územia ešte pred príchodom nemeckých jednotiek. V Estónsku ovládli povstalci značnú časť krajiny a udržali ju pod kontrolou niekoľko týždňov až do príchodu nemeckej armády. NKVD odpovedala tým, že postrieľala politických väzňov v Rige a v Talline. O život tak prišli stovky nevinných ľudí. Po „oslobodení“ došlo zasa na krvavé zúčtovanie s domácimi stúpencami sovietskej okupácie, pri ktorom počet obetí lynčovania len v Lotyšsku prekročil desaťtisíc. Nacisti však, samozrejme, absolútne nemali v úmysle obnoviť štátnu samostatnosť pobaltských krajín a namiesto toho vytvorili tzv. komisariát Ostland. Počiatočná masová podpora Nemecka začala s predlžovaním vojny a vojnovým rekvirovaním majetku pochopiteľne klesať. Tak či onak zostala väčšina tamojšieho obyvateľstva až do konca vojny voči Nemecku podstatne miernejšia než napríklad v Bielorusku či na Ukrajine. Teror sa zameriaval predovšetkým na komunistov, ktorých väčšina obyvateľov – celkom logicky, keďže boli prosovietsky orientovaní – aj tak považovala za zradcov národa. Likvidácia Židov a partizánov Obeťami oficiálneho teroru však boli – pochopiteľne – aj Židia. Je smutnou skutočnosťou, že antisemitizmus bol v Pobaltí, podobne ako v iných častiach cárskeho Ruska, poriadne rozšírený. Pri udávaní a likvidácii židovského obyvateľstva často pomáhali miestni ľudia. Na druhej strane je pravda, že aj sovietske bezpečnostné orgány boli plné ľudí s antisemitským zmýšľaním, v dobe sovietsko-nemeckého paktu bolo bežné, že v úradovniach NKVD viseli vedľa seba portréty Stalina a Hitlera. Židia boli aj vtedy považovaní za záškodníkov, špiónov a prosovietske živly. „Odhaľovali“ ich medzi prvými a medzi prvými napĺňali krvavé kvóty NKVD pre odsun ľudí do pracovných táborov a pred hlavne popravčích čiat. Ako sme už uviedli, do služby v najrôznejších zložkách nemeckej armády, miestnej domobrany, polície a Todtovej organizácie vstúpilo podľa triezvych odhadov asi 90-tisíc Estóncov. Okrem nich tak urobilo aj 50-tisíc obyvateľov Litvy a asi 160-tisíc Lotyšov. Boli medzi nimi presvedčení fašisti i vlastenci, presvedčení, že práve toto je cesta k obnove nezávislosti vlasti. Na protižidovských pogromoch a vojnových zločinoch sa však zúčastnila len menšina z nich. Obzvlášť „problematické“ bolo pôsobenie dobrovoľného policajného pluku (Lettische Freiwillige Polizeiregiment Riga), ktorý od jesene 1943 bojoval proti bieloruským partizánom. V prvých mesiacoch 1944 sa sedem lotyšských práporov zúčastnilo na akcii proti partizánom na hraniciach s Bieloruskom, kde pri akcii zničili niekoľko stoviek dedín a hromadne likvidovali civilné obyvateľstvo. Po dobytí opätovnom územia pobaltských štátov sovietskou armádou nasledovala masová pomsta zo strany sovietskych represívnych zložiek, ktoré sa veru nezdržiavali skúmaním konkrétnej viny. Obyvateľstvo bolo decimované popravami, rozsiahlymi deportáciami a tvrdou rusifikáciou zvyšných ľudí. Demografická situácia mala byť navždy zmenená hromadným presídlením ruského obyvateľstva do Pobaltia, aby sa zabránilo obnoveniu nezávislosti pobaltských krajín. Odpoveďou bol odhodlaný ozbrojený odpor tamojších obyvateľov, ktorý armáda a NKVD zlikvidovali len s najväčšími ťažkosťami terorom proti civilnému obyvateľstvu a premenou rozsiahlych území na jeden veľký koncentračný tábor. Posledné partizánske oddiely boli zlikvidované až v polovici 50. rokov, 10 rokov po vojne. Nerevidovať historickú pravdu 20. estónska dobrovoľnícka divízia SS bola vytvorená ako reakcia na bezprostrednú hrozbu, keď sa Červená armáda priblížila k estónskym hraniciam. Jej základ tvorili vojaci a dôstojníci, ktorí predtým slúžili vo fínskej armáde. Tých potom doplnili dobrovoľníci spomedzi civilných obyvateľov. Takmer okamžite ju poslali na front, kde bola po niekoľkomesačných ťažkých bojoch v auguste 1944 prakticky zlikvidovaná. Jej zvyšky boli evakuované do nemeckého Sliezska a tam ich definitívne porazili. Dnes nikto nemá právo prekrúcať dejiny a vojnové zločiny (a vojnových zločincov) treba nazývať pravým menom. Zabíjanie nevinných ľudí či likvidácia židovského obyvateľstva ostanú navždy neospravedlniteľnou súčasťou histórie pobaltských štátov, podobne, ako to platí aj o Slovensku. Rovnako ako v našom prípade však aj v prípade Pobaltia máme právo, ba i povinnosť vnímať historické udalosti v ich súvislostiach. Desaťročia po druhej svetovej vojne pre pobaltské národy priniesli ďalší teror a potláčanie oprávnených národných požiadaviek. To však, samozrejme, neznamená, že možno ospravedlniť vyčíňanie konkrétnych vojnových zločincov tvrdením, že bojovali za národnú slobodu, ako to urobil pred časom urobil estónsky minister obrany Jürgen Ligi, keď na stretnutí veteránov vyhlásil, že „musíme na štátnej úrovni jasne povedať, že váš boj v roku 1944 bol bojom za slobodu Estónska“. Zabíjanie príslušníkov iných národov totiž k slobode vlastného nevedie. Netreba ani revidovať výsledky 2. svetovej vojny. Pobaltským republikám priniesol opätovnú samostatnosť rozpad ZSSR a umožnil im vybudovať liberálne demokratické systémy. Spracované podľa článkov na www.blisty.cz