Druhé kolo prezidentských volieb prešlo bez škandálov a dalo odpoveď, ktorú očakávala väčšina expertov. Voliči sa rozhodovali medzi dvoma komunistami. Prezidentom sa nakoniec stal kandidát, ktorý bol na víťazstvo vopred „odsúdený“, a ktorý okrem iného slabo hovorí po ukrajinsky.
Tak ako v prezidentských voľbách v roku 1994, tak aj v roku 1999 sa po dvojkolovom súboji prezidentom Ukrajiny stal Leonid Danilovič Kučma. Svojho súpera porazil pomerom 56,3% : 37,7%. Druhého kola sa volieb zúčastnilo až 27,2 milióna voličov, t.j. 73,8% (o 3,6% vyššia účasť než v prvom kole). V minulých prezidentských a parlamentných voľbách sa Ukrajina rozdelila na dva veľké volebné obvody, a tak tomu bolo aj teraz. Západná Ukrajina, vrátane Kyjeva a Sevastopoľa volila Kučmu, zatiaľ čo východná volila Simonenka. Kučma vyhral v 16-tich a prehral v 11-tich regiónoch. Okrem toho sa naplnila jedna z volebných zákonitostí Ukrajiny: kto najsilnejšie osloví východné a južné regióny, ten je víťazom.
Spiaca medzikampaň Porovnávajúc rozdiely v jednotlivých kolách kampane, je potrebné upozorniť na jeden moment: po prvom kole akoby sa po prezidentskej kampani v médiách zľahla zem. Ak elektronické médiá pred prvým kolom nepoznali mieru v prokučmovskej orientácii, v medziobdobí mlčali. V tomto období už totiž nemohli ignorovať protikandidáta, tak radšej kampaň minimalizovali. Aj negatívna prezentácia P. Simonenka, rodáka z baníckeho Donbasu, by mohla zvyšovať jeho popularitu. To nikto, ani v Moskve, ani v okolí L. Kučmu nechcel. Kučmov protihráč totiž počas kampane sľuboval, že ak sa stane prezidentom, zvýši priemyselnú výrobu na úroveň roku 1990, v roku 2000 zlikviduje zadlženie vo výplate miezd, sociálnych dávok a dôchodkov. Ďalej mal v programe obnoviť bezplatné školstvo a uzákoniť ruštinu ako druhý úradný jazyk, zákaz predaja pôdy, oslobodenie agrokomplexu na určitý čas od platenia daní a zastavenie privatizácie. Samozrejme, že to bol populizmus spojený s naozajstnými chorobami dnešnej Ukrajiny. Pojmy ako „likvidácia tieňovej ekonomiky alebo zastavenie systému dolarizácie spoločnosti“, to boli limity, ktoré jasne signalizovali, že takýto kandidát jednoducho nemôže svojím prípadným úspechom ohroziť export chicagskej školy na Ukrajinu.
Ruský variant volebnej kampane, ktorý zachránil B. Jeľcina pred volebnou porážkou zo strany G. Ziuganova, sa osvedčil aj na Ukrajine. Nejde len o program kultúrnych úderiek pod heslom „Hlasuj rozumom, hlasuj za Kučmu, budeš ráno pokojne spať“, do ktorého sa zapojila väčšina ukrajinských „umelcov“, ale o konanie L. Kučmu ako prezidenta. Ten po prvom kole volieb vymenoval J. Marčuka (získal 8,13% hlasov) za tajomníka Rady bezpečnosti a obrany Ukrajiny. Jeľcin urobil to isté s A. Lebeďom, ktorému navrhol a schválil post tajomníka Rady bezpečnosti RF, a potom ho vyhodil. Marčuk vyzval svojich voličov, aby hlasovali za Kučmu. Svoju výzvu zdôvodnil tým, že sa na veci pozerá ako „…predseda vlády a tajomník Rady…“ Kučma ďalej sľúbil stabilný kurz hrivny – maximálne 4,6 UAH za 1 USD. Niečo podobné sľuboval aj B. Jeľcin a Rusko sa dočkalo finančného krachu, keď z garantovanej hladiny 6,26 RUR za l USD sa úroveň rubľa v auguste 1998 za pár hodín vyšplhala na 29,-RUR za 1 USD. Pritom Verchovna rada schválila 4. novembra 1999 návrh rozpočtu, v ktorom je fixovná inflácia 17,6% a kurz 5 UAH. Kučma v medziobdobí opakovane vyhlásil, že Ukrajina nie je pripravená na vstup do NATO. Od 1. 11. l999 sa zvýšil počet letov medzi Kyjevom a Moskvou. Realitou je, že v roku 1999 (za prvých 6 mesiacov) podľa oficiálnych údajov Ukrajiny došlo k zníženiu tvorby HDP o 2,9% a podľa odhadov zahraničných agentúr dokonca o 5,2%. Finanční experti prognózujú do konca tisícročia pád hrivny na úroveň 8-12 UAH za l USD. Hlavne že je po voľbách.
Dohoda kandidátov? P. Simonenka možno zaradiť medzi tzv. salónnych komunistov, a preto bolo jasné, že druhé kolo neprinesie ostrý súboj. Netransformoval sa na vodcu širšej ľavicovej antikučmovskej koalície. Ostáva otázne, či sa P. Simonenko o takúto zmenu pokúšal, nakoľko ani pred druhým kolom neprešiel na platformu pronárodného ľavicového oponenta L. Kučmu. Ideologické pozície pomohli aktivizovať antikomunistický elektorát na západnej Ukrajine, kde volebná účasť dosiahla 80-90%, čo pravdepodobne rozhodlo o výsledku volieb. Prezident L. Kučma voľby fakticky vyhral v momente, keď do druhého kola postúpil P. Simonenko. Ani on a ani jeho strana neboli pripravení na prevzatie moci. Jeho nepresvedčivo vedená kampaň, počas ktorej sa ani v jednom prípade nepokúsil zvrátiť situáciu, len potvrdzuje tézu, že Simonenko ani zvíťaziť nechcel. Je dokonca možné predpokladať existenciu dohody s L. Kučmom. Uvidíme neskôr, aký bude vzťah prezidenta k parlamentu, kde práve frakcia Komunistickej strany Ukrajiny je najsilnejšia.
Nemieni byť slabým prezidentom Aj keď sa situácia na Ukrajine na chvíľu stabilizuje a Kučma sa bude objektívne opierať o fiktívny mandát väčšiny, rozkmitanie stability je predo dvermi. Tá väčšina, ktorá ho volila, bude vyžadovať plnenie sľubov – tu je jeho slabosť a začiatok nestability. L. Kučma môže pokračovať v práci, ktorú začal pred piatimi rokmi, ale viac bude musieť riešiť staré, teda svoje problémy. Geopolitickým faktom je, že Ukrajina je kľúčom k ruskej bezpečnosti. Pritom ruská a ukrajinská ekonomika sú previazané. Kyjev stále viac a viac priťahuje Moskva… To je napriek naparovaniu sa ukrajinských nacionalistov realita. Napriek politickým deklaráciám je totiž Rusko jediným stabilným partnerom pre túto krajinu. Do konca roka, resp. do 19. decembra 1999, keď sa majú konať ruské parlamentné voľby, má ukrajinský prezident navštíviť Moskvu.
Ukrajinské špecifikum je aj v tom, že L. Kučma bol zvolený za prezidenta – čo je nespochybniteľný fakt – ale nebol zvolený v demokratických podmienkach a v demokratickej súťaži – čo je rovnako nespochybniteľné. V oblasti s byzantskou tradíciou však aj to patrí k zložitosti prechodného obdobia.
Autor je tajomník Zahraničného výboru NR SR
