Pred štyrmi rokmi som na stránkach Pravdy ako svoje zbožné želanie zverejnil svoju povolebnú víziu. Žiaľ, moje nádeje sa rozbili o koaličné bralie.
Moja vízia ostala platná. Za štyri roky sa ani lístok na strome koaličnej vlády nepohol.
Dnes sú rovnaké otázky aktuálne. V slovenskom marazme treba v prvom rade hľadať jeho korene. Márny bude boj proti korupcii neporiadkom, kým sa neodstránia hlbšie korene slovenských nešvárov. Aj preto čitateľovi predkladám moje úvahy spred štyroch rokov, pretože sú podľa mňa stále aktuálne.
Bude politická odvaha?
(apríl 2016)
Systémové zmeny vplývajúce na chod štátu, a to väčšinou účelové a poväčšine diskutabilné, ktoré urobila vláda Vladimíra Mečiara, pretrvávajú dvadsať rokov. Za toto obdobie sa nenašla vláda, ktorá by mala politickú odvahu ich zmeniť a tým i posunúť správu vecí verejných o stupeň vyššie. Väčšina krokov vlád za ostatné 4 volebné obdobia sa programovo vyhýbala zásadným zmenám, ktoré by mohli uškodiť ich možným preferenciám u voličov.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Systémové zmeny, ak k tomu nie je nutná ústavná zmena, treba urobiť. Keď bude k nim politická vôľa, urobiť ich do 3 mesiacov po voľbách. Nie je však jasné, či na tieto zmeny je nová vláda pripravená. Na druhej strane je tu zásadná šanca pre pravo-ľavú koalíciu takéto zmeny, ak to myslí vážne s riadením štátu, urobiť.
Za úlohu prvoradého významu treba považovať zmenu volebného zákona. Jasne na to ukázali i ostatné voľby, kde raketovo nastúpili neštandardné strany, a to nielen bez programu, ale i s personálnou väzbou na jediného lídra celoslovensky známeho. Nie je vôbec jasné, prečo sa zmene minimálne v počte volebných krajov vyhýbajú i tzv. štandardné strany, nakoľko z hľadiska volebných „strát a nálezov“ by všetky mali rovnakú štartovaciu pozíciu. Jediný dôvod je, že stranícke centrály by stratili bezprostredný a často pochybný vplyv na personálnu politiku v regiónoch.
Pominúc súčasné delenie Slovenska na samosprávne kraje, delenie na okresy, kde jeden má ani nie 15 tisíc obyvateľov a druhý do 200 tisíc, je anachronizmom a pozostatkom práve síce z hľadiska politickej podpory, šikovného ťahu vlády Vladimíra Mečiara, ale z hľadiska reálií jasne iracionálneho delenia. Skúsenosti z okresov, ktoré nezasiahla táto „reforma“ (tzv. veľké okresy, ktoré ostali v rozsahu pred rokom 1989) ukazujú, že tento model bol vyhovujúci a občanom zásadne v dobe internetu a automobilov neprekáža ich rozľahlosť.
Chýba ťah na zlepšenie fungovania verejnej správy. Žiadalo by sa alternatívne buď vytvorenie samostatného ministerstva pre verejnú správu alebo vytvorenie funkcie podpredsedu vlády pre túto oblasť, čo by chcelo zmenu kompetenčného zákona. Súčasný stav personálneho obsadenia verejnej správy je úbohý.
Podľa hodnotenia OECD z hľadiska využívania strategických prístupov v riadení ľudských zdrojov patrí Slovensko na posledné miesto medzi členskými štátmi tejto organizácie. Okrem iných je problémom vysoká fluktuácia zamestnancov v štátnej správe a to pri každej zmene vlády. Na výchovu veci znalého štátneho úradníka treba minimálne 8 rokov, a to musí sedieť vedľa machra, ktorý vie pre nováčika vylúsknuť z lesa zákonov a predpisov práve to, čo je pre jeho prácu skutočne potrebné. Nehovoriac o systéme výchovy pracovníkov na úradoch, ktorý je neefektívny a čo rezort iný a inej kvality. Za posledných dvadsať rokov sa však spravidla u nás menili úradníci, a to často až po úroveň “upratovačky“, každé štyri roky, nečudo preto, aká je väčšinou ich kvalita, Žiaľ, už teraz po okresoch zasadajú koaličné štvorky, ktoré opäť pripravujú „čistky“. A to bez ohľadu na to, ako sa kto v praxi prejavil.
Slovensko je jedna s posledných krajín v Európe, ktorá nemá zákon o štátnej službe a z toho vyplývajúcej „definitíve“. Prijatie takéhoto zákona, ktorý mimochodom zrušila jedna z Dzurindových vlád, je z hľadiska skvalitňovania chodu štátu asi úlohou číslo tri a je dobre, že sa k nej vláda už teraz hlási.
Načim by bolo i obnoviť krajské úrady (možno ako 3 oblastné). Chýbajú nielen ako druhostupňový správny orgán, ale nemá kto odborne riadiť, školiť a usmerňovať prvostupňové rozhodovanie – ministerstvá sú ďaleko, systém odbornej prípravy zamestnancov od základného stupňa až po ministerstvá je nefunkčný. Odborná úroveň štátnej správy je nízka.
Pozornosť by si zasluhoval i zákon o obecnom zriadení vrátane prehodnotenia tzv. „originálnych“ právomoci obcí. Zákon prijatý v poprevratovej eufórii má veľa praxou prekonaných anachronizmov. Za všetky len jeden príklad. Za vzdelávanie musí byť v prvom rade zodpovedný štát, a nie obec, ako to dnes, i keď nepriamo, vyplýva zo zriaďovateľských právomocí obcí. Možno by sa tým vyriešili i suchoty základných škôl…
Nehovoriac o potrebe hľadania mechanizmu vedúceho k integrácii viac ako 2 000 obcí, čo je Európsky samosprávny unikát.
Iste, z hľadiska bezprostredného dopadu na občana je dôležité, či budú dane o nejaké percento nižšie alebo či sa zruší podnikateľská daňová licencia. Z pohľadu riadenia štátu však ide o marginálne kroky…
P.S. Spolky, čertove volky.
V ktoromsi európskom štáte (žeby v kolíske demokracie Grécku?) víťaz volieb dostane ako bonus určité množstvo parlamentných mandátov. Víťazná strana sa tak vyhne krkolomným koalíciám a môže presadiť svoje volebné sľuby. Pri našom rozdrobenom politickom systéme by sa mi takýto model celkom pozdával…
