Reč je o podnikateľoch, ktorí na Slovensku vytvorili za 30 rokov systém, v ktorom kedysi štátne, teda všeľudové vlastníctvo, prešlo rôznymi spôsobmi do vlastníctva jednotlivcov a skupín. Ich sebavedomie a správanie narastalo úmerne s rastom ich kapitálu a vplyvu, ktorý sa snažia uplatňovať vo svojom okolí. Samozrejme, z dôvodov ďalšieho posilňovania ich kapitálu, ale niektorí aj z dôvodu vlastnej prestíže.
„Koronakríza“ dáva možnosť občanovi poznať „dôvernejšie“ či „úprimnejšie“ pravú tvár niektorých z kategórie podnikateľov. Tí, ktorí dianie okolo seba sledujú pozornejšie, mohli postrehnúť hneď so začiatkom krízových opatrení, že podnikatelia budú robiť všetko pre to, aby neprišli „zbytočne“ ani o cent navyše. Sami, ale aj cestou svojich zástupcov v politike okamžite začali nastoľovať otázku, ako musí štát podporiť podnikateľov ako zamestnávateľov. Osobne i prostredníctvom médií, ktoré sú vlastne tiež v ich vlastníctve, stavali občanov pred hotovú vec: že opatrenia prijaté vládou prekazili ich ďalšie podnikanie, a preto je vláda povinná refundovať im vzniknuté straty. Teda aby neprišli o zisk. Bolo by zaujímavé vedieť, či aspoň v hĺbke svojho myslenia pripustili možnosť, že ak by sa opatrenia neprijali, choroba či dokonca strata života by sa mohla týkať i ich samotných alebo ich blízkych. Čo by im bolo v takom prípade prednejšie, zisk, alebo život a zdravie? Koho by vinili za takéto dôsledky?
Je pozoruhodné, že pri „rozkladaní“, likvidácii ekonomiky štátu a „rozdávaní“ štátneho majetku si „budúci podnikatelia“ trúfali privatizovať veľké i malé štátne podniky s tvrdošijným a opakovaným zdôrazňovaním, že „štát je zlý hospodár“. Tridsať rokov od zmeny ekonomického systému, ku ktorému aj oni prispeli významným pričinením, sa ukazuje, že už krátko po vzniku mimoriadnej či trocha kritickejšej situácie, ONI očakávajú pomoc od štátu. Nie pomoc obyčajnú, ale výraznú ekonomickú podporu, či injekciu.
To znamená, že „keď kvitnú ruže“, teda situácia je viac-menej normálna, podnikatelia očakávajú a žiadajú, aby im štát zasahoval do činnosti čo najmenej. A aby oni, ako podnikatelia, mali voči štátu čo najmenej povinností, hlavne finančných. Ak však príde nejaký problém, tak takmer okamžite sa obracajú na štát a natŕčajú ruky, aby štát pomáhal. Pritom sa oháňajú hlavne záujmom zamestnancov a záujmom štátu. Veď oni dávajú ľuďom prácu, oni ich zamestnávajú. Svoje „úspory“ a kapitál vytvorený zo ziskov z podnikania a „zdierania“ zamestnancov si ponechávajú pre svoje potreby. Akoby za riziko ich podnikania, ktoré vzali na seba, teraz mal zodpovedať štát. Tomu sa aj vyhrážajú, že budú prepúšťať…
Pánom podnikateľom treba pripomenúť: prácu na Slovensku i v celom Československu, mali všetci občania aj vtedy, keď oni – podnikatelia tu ešte neboli. Reálne, tak ako bolo v Ústave deklarované právo na prácu. Štát len spravoval majetok, ktorý patril všetkým občanom. Občania a zamestnanci v prvom rade mali výhodu z jeho vlastníctva. Pre nich sa, zo ziskov štátu, stavali byty, školy, škôlky, nemocnice, cesty, železnice a celá materiálna základňa, ktorú využívali s rovnakým právom. Manažment podnikov nevyvážal a neukladal si financie do zahraničných bánk, nekupoval si doma i v cudzine nehnuteľnosti, neskupoval lesy, poľovnícke revíry, polia, nestaval golfové ani iné ihriska pre pár vyvolených. Pre prípad vzniku krízových situácií, nevynímajúc epidémie, štát vytváral rezervy tak, aby jeho občania boli zabezpečení napríklad aj v prípade vzniku živelných pohrôm, katastrof, epidémii i vojny. Teda kríz.
Toto konštatovanie neznamená nostalgiu za minulosťou, ani snahu o jej idealizovanie. Znamená len to, že ak sa podnikateľom „nevyplatí“ podnikať a cítia sa bezmocní pri vzniku sebamenšieho problému, nech ponechajú podnikanie štátu. Štát ako skutočný zástupca občanov by sa dokázal postarať o rozvoj národného hospodárstva a o dobré podmienky pre život svojich občanov v súčasnosti i v budúcnosti. Praktické skúsenosti z minulosti tu sú a dajú sa využiť. Teraz navyše už v dokonalejšej forme a pri využívaní pokročilejších technológii.
