Moskovský plán spoločnej budúcnosti

Dva mesiace po tom, ako Gruzínsko vstúpilo do vojny s Ruskom kvôli Južnému Osetsku, prímerie vyjednané Európskou úniou trvá. No hrozba pre európsku bezpečnosť ostáva. Paradoxne je to Moskva, nie Washington či Brusel, kto má najlepšie nápady ako natrvalo vyriešiť dlhodobé konflikty na Kaukaze a inde v Európe. Prečo by však mal Západ s Kremľom hovoriť? Nuž, prevládajúca západná stratégia je zastaraná a chýba jej predstavivosť. USA neurobili takmer nič okrem odsudzovania ruského expanzionizmu a podpory gruzínskeho spojenca vágnym prísľubom členstva v NATO – čo mohlo iba zničiť krehké východno-západné prímerie. Reči o novej studenej vojne ukazujú, že americkí lídri žijú v minulosti, no nepoznajú vlastnú históriu. Návrh celoeurópskej konferencie Úporné diplomatické úsilie EÚ zároveň nemôže zakryť fakt, že Európania sú dobrí v krízovom manažmente, zato však nie veľmi zbehlí v geopolitike. Ruské jednotky v Gruzínsku nahradilo viac ako 300 neozbrojených pozorovateľov z EÚ. Ale členské krajiny sú v otázke Ruska zásadne rozdelené. Veľká Británia a „nová Európa“ sú proti strategickému partnerstvu, ktoré presadzuje Taliansko, Francúzsko a Nemecko. Niet divu, že sa EÚ nedokázala postaviť na čelo budovania novej celoeurópskej bezpečnostnej architektúry. A presne to má Moskva na mysli. Od prvého výletu v júni na Západ ponúka ruský prezident Dmitrij Medvedev svojim európskym (a atlantickým) partnerom rokovanie o zmluve o európskej bezpečnosti. Tá by poskytovala kolektívne bezpečnostné garancie pre všetky strany a stanovila spoločné normy bilaterálnych a multilaterálnych vzťahov. Medvedev navrhuje zvolanie celoeurópskej bezpečnostnej konferencie, na ktorej by sa zúčastnili aj iné krajiny aktívne v Európe, ale aj EÚ, NATO, Rada Európy a OBSE. Plán je nazývaný „Helsinki-2“ a je modelovaný podľa vzoru konferencie, ktorá viedla k vzniku OBSE – dva roky trvajúcich rokovaní medzi Východom a Západom v 70-tych rokoch, ktoré pomohli uvoľniť napätie a predísť jadrovej konfrontácii. Odpoveď Západu Bohužiaľ, práve Západ zavrhol spoločný geostrategický projekt. Po roku 1990 sa vzdal OBSE v prospech NATO. Neuvážené rozširovanie aliancie na východ postavilo múr medzi Rusko a zvyšok Európy a zabránilo skutočnému zmiereniu. Neskôr slepo sledovaný plán Bushovej administratívy na vybudovanie protiraketovej obrany v Poľsku a Českej republike posilnil obavy Moskvy z obkľúčenia Západom. Ak sa k tomu pripočíta nezávislosť Kosova a jednostranná odpoveď na krízu v Gruzínsku, je prirodzené, že v Moskve rástlo podozrenie, že Západ nemá o alianciu s ňou záujem. Pre tandem Putin-Medvedev to bol dodatočný dôvod vytvorenia multilaterálnych zväzkov s autokratmi v Strednej Ázii a s Čínou na posilnenie bilaterálnych vzťahov s režimom v Sýrii a Iráne. Výsledkom je vytváranie novej konfrontácie medzi Východom a Západom. Rusko sa obísť nedá Ak sa chceme vyhnúť eskalovaniu konfrontácie, niet inej šance ako zapojiť Rusko do spolupráce. Ako sa však vyhnúť pasci objatia veľkého medveďa? Je jasné, že Moskva presadzuje kolektívny rámec, aby mohla vetovať rozširovanie NATO, zablokovať protiraketový štít a nanútiť neutralitu Ukrajine, Moldavsku a Gruzínsku. Možno. No v reálpolitike má každá krajina svoje „červené línie“ a v multilaterálnej štruktúre by Moskva nemohla diktovať podmienky jednostranne. Okrem toho, spoločný bezpečnostný dáždnik neponúka žiadna z existujúcich organizácií. NATO rozdeľuje. OBSE je rozdelené. A Rada Európy je slabá. Nová inštitúcia môže ťažko niečo poškodiť. Výmenou za akceptovanie rovnakého práva rozhodovať o spoločnom projekte môže Západ tlačiť na Rusko v otázke trvalého politického urovnania európskych teritoriálnych konfliktov. Pri Severoameričanoch uviaznutých v minulosti a Európanoch zaskočených prítomnosťou neprekvapuje, že Západ ignoruje Medvedevovu ideu spoločnej budúcnosti. Ale ak je v hre európska bezpečnosť, ako dlho môžeme ignorovať návrhy Kremľa? Článok bol uverejnený v denníku The Guardian Redakčne upravené Medzititulky Slovo