Ak sa pozrieme na zloženie členskej základne SDĽ, so znepokojením zistíme, ako dramaticky v strane dominuje veková skupina nad 60 rokov. Mládež je zastúpená výrazne menej. Funkcie v strane dnes obsadzuje generácia okolo 45-55 rokov (tiež relatívne dobre zastúpená), čo je primerané.
Znepokojivým faktorom je, že túto generáciu už v najbližšom desaťročí nebude mať kto nahradiť. Najväčším problémom pre stranu v oblasti vekového zloženia členstva je totiž absencia staršej mládeže a mladšej strednej generácie ľudí okolo tridsať a od tridsať do štyridsať rokov. Z jej radov by sa mali vyberať odborníci a budúci vodcovia. A môže sa stať, že nebude z koho, či presnejšie, výber bude veľmi obmedzený. Paradoxom je, že terajší starší členovia SDĽ často nedokážu do strany prilákať ani svoje deti a vnukov.
Starí verzus mladí Do istej miery je situácia daná aj začarovaným kruhom. Akonáhle má SDĽ imidž „strany starcov“, mladí ľudia od nej bočia. Áno, existuje MDĽ, ktorá je dnes úzko prepojená so SDĽ, avšak nie všetci členovia MDĽ majú záujem politicky pracovať, respektíve majú menej ako 18 rokov. Od samotnej MDĽ sa niekedy očakáva priveľa a na to nestačia jej finančné a personálne možnosti. Možno sa stretnúť aj s extrémom, že problematika mládeže sa mechanicky zužuje výlučne na otázku vzťahov s miestnou organizáciou MDĽ a obchádzajú sa ostaní mladí členovia priamo v štruktúrach SDĽ. Rovnakou chybou je, že veľmi často jednotlivé riadiace orgány strany redukujú ústretovosť voči mladým členom len na to, že sa vždy „na ukážku“ formálne vytiahne jeden „za mladých“, ktorý má svojou prítomnosťou demonštrovať ochotu tzv. starých členov akceptovať mládež. Pritom nie je jasné, čo má z toho väčšina ostatných „mladých“. Musíme hneď povedať, že mládež, ktorá dnes vstupuje do politickej strany, má enormný záujem odborne a politicky pracovať. Nemá z členstva žiadne priame výhody a obetuje tejto činnosti čas na úkor – povedzme to rovno – zarábania peňazí a etablovania sa vo svojom odbore.
SDĽ nemôže byť pre mládež príliš atraktívna, pokiaľ zo zostávajúcej časti jej starších členov nevyprchá vnútorný odpor voči Nežnej revolúcii z roku 1989. Stále v mnohých prežíva sentiment za predrevolučnými časmi a čo je ešte horšie, „ľavicovosť“ v ich ponímaní znamená maximálne možné priblíženie k pomerom spred novembra 1989 – k byrokratickému paternalistickému systému. Či sú schopní len akejsi „trucľavicovosti“, klbčenia sa so „smrteľnými nepriateľmi“ z KDH bez uvedomenia si skutočného nebezpečenstva, ktoré na všetky demokratické sily číha z nového nástupu HZDS a nových populistov. Moderná ľavicovosť sa má dokazovať schopnosťou nachádzať pragmatické riešenia výhodné pre väčšinu spoločnosti – nie vernosť ideologickým frázam.
Ideály Novembra Možno mnohí doteraz vnímajú revolúciu ako osobnú krivdu a nechápu, že len pád absurdnej komunistickej diktatúry mohol otvoriť dvere možnosti realizovať modernú ľavicovú demokratickú politiku. (Veľká časť dnešných členov SDĽ bola členmi predrevolučnej komunistickej strany, no len mizivá časť z polmiliónovej základne KSS prešla do dnešnej SDĽ.) Pritom pre slovenskú mládež je Novembrová revolúcia kľúčovou udalosťou. Navyše sa do veľkej miery vníma aj ako generačný konflikt, ktorý skončil víťazstvom študentov a mládeže. Väčšina mladých členov SDĽ v primeranom veku sa novembrových udalostí aktívne zúčastnila. A pre nich, rovnako ako pre väčšinu vzdelaných ľudí medzi 28-40 rokom života zostáva November významným odkazom. Vôbec ho nesmieme interpretovať ako nejaký zápas medzi pravicou a ľavicou, v ktorom pravica zvíťazila a nastolila kapitalizmus. Študentské hnutie malo široké spektrum a v ňom aj veľmi výraznú ľavicovú zložku a je chybou, že v čase osláv desiateho výročia Nežnej revolúcie SDĽ až na pár výnimiek hrala úlohu mŕtveho chrobáka. Slovenská ľavica mala totiž ideálnu možnosť vytiahnuť na svetlo práve myšlienky a sľuby zamerania, ktoré odozneli pred desiatimi rokmi na námestiach a v médiach a porovnať ich s nasledovným vývojom. Spätne môžeme otvorene povedať, že predstavy väčšiny vtedajších revolucionárov sa viac blížili sociálno-demokratickej alebo sociálno-liberálnej vízii než nejakému radikálnemu monetaristickému modelu alebo myšlienke masovej privatizácie.
Robotnícka sila je minulosťou Úvahy o tom, že konzervatívnym silám v SDĽ sa po prekonaní istého obdobia podarí „dočerpať“ členskú základňu po vynechaní niekoľkých ročníkov tou časťou dospievajúcej mládeže, ktorá už nie je poznačená Novembrom, sú scestné. Práve naopak, pokiaľ terajší mladí ľudia okolo tridsať rokov majú o Novembri realistickú, a tým pádom aj kritickú predstavu, lebo sa ho sami zúčastnili, dnešní pätnásť – dvadsať roční vnímajú November ako mýtus. Podaný im už bol v zidealizovanej podobe istého hrdinského klišé, v ktorom statoční demokratickí študenti zvíťazili nad zlými boľševikmi. Rovnako nezmyselná je predstava, že by SDĽ mohla byť nejakou robotníckou stranou a vplyv nepríjemných študentov a mladých intelektuálov by bolo možné potlačiť pomocou „mladých robotníkov“. Klasická robotnícka trieda je v celej Európe jednoducho na ústupe. Kto si to neuvedomuje, žije niekde okolo roku 1910. Príslušnosť k tejto triede už nie je určená rigídnym, takmer dedičným sociálnym rozvrstvením, ale v spoločnosti s viac-menej voľným prístupom ku vzdelaniu je determinovaná skôr menšou schopnosťou získať vyššie vzdelanie. Slovenskí robotníci (vrátane mladých) sa o politiku príliš nestarajú. Väčšina nových mladých členov SDĽ pochádza a bude pochádzať z prostredia študentov a mladej inteligencie. V mnohých veciach budú mať bližšie k svojim rovesníkom, ktorí sú pravicovo orientovaní a vstupujú povedzme do DS alebo KDH, než k tým ľuďom zo SDĽ, ktorých získala po bývalej KSS a ktorí sa dodnes nedokázali zbaviť negatívneho komunistického dedičstva.
Autor (1972) je predseda Klubu ľavicovej mládeže
