Milovník audiálnej drámy jubiloval

Aj keď sa v tlači objavila správa, že Slovenský rozhlas vlastní reality show, v tomto príspevku sa budem venovať menej atraktívnej téme (z hľadiska dnešnej hierarchie hodnôt až konzervatívnej) a už teraz tŕpnem, či to vôbec bude niekoho zaujímať. Na Slovensku sa totiž do smotánky či medzi celebrity neprepracujú zväčša osobnosti, ktoré majú za sebou kus práce, ale … A tak som začala pátrať, či si niektoré médium všimlo, že rozhlasový režisér Vladimír Rusko st. v týchto dňoch oslávil okrúhle sedemdesiatiny. Podarilo sa mi zistiť, že „rodná“ dramaturgia Slovenského rozhlasu (ďalej SRo) odvysielala ním upravenú i režírovanú hru Romaina Rollanda Hra nielen o láske a smrti, literárna redakcia SRo rozhovor s režisérom a v Nitre Klub Janka Jesenského (gestorka Eva Ruthová) zorganizoval spomienkový večer za jeho účasti. Dvojtýždenník Teleplus, ktorý sa čiastočne venuje rozhlasovým programom, zatiaľ neuviedol žiadne informácie v tomto smere. Vladimír Rusko je možno posledným pozostalým generácie, ktorej záležalo na profesionálnej realizácii umeleckého diela a ktorá dbala na jazykovú kultúru. Vďaka naznačenej záujmovej zameranosti sa jeho sféra pôsobnosti rozšírila od réžie rozhlasových žánrov na umelecký prednes a javiskovú reč, s čím súvisí jeho pedagogická, odborná a vedecká práca, zakotvená napríklad v publikáciách Javisková reč a umelecký prednes (1964), Technika prednesu (1966), Réžia umeleckého prednesu I, II (1966) atď. Obdivný vzťah k poézii a jej interpretácii pretrváva u Ruska dodnes. Spolu s herečkou Adelou Gáborovou každoročne organizujú v rámci festivalu Divadelná Nitra vystúpenia najlepších slovenských a českých recitátorov, kde tento nadšenec dokáže zanieteným vystúpením strhnúť aj mladé publikum. Apropo: Vladimír Rusko je laureátom celoštátnej prehliadky umeleckého prednesu v roku 1979. Študenti ho poznajú aj ako pedagóga na VŠMU. V slovenskom rozhlase pôsobí ako režisér od roku 1960. Neuspokojil sa iba s réžiou rozhlasových hier, opier, dramatizácií a rozličných literárnych útvarov, ale sám písal literárne a umelecko-dokumentárne pásma, dramatizácie a úpravy divadelných hier. Jeho režijné úsilie sa sústreďovalo na herecké výkony, na dokonalú súhru jazyka s ostatnými rozhlasovými výrazovými prostriedkami. Rusko si pre svoju režijnú tvorbu vyberal zväčša autorov, ktorých myšlienkový odkaz bol nesporný a vyžadoval si profesionálny režijný prístup. Ako rozhlasový režisér sa nebál technických noviniek a od založenia Experimentálneho štúdia SRo s ním sústavne spolupracuje, je pokladaný za priekopníka rozhlasovej stereo a kvadrorealizácie. Vladimír Rusko pôsobil i v zahraničí, odkiaľ si prinášal ceny aj ocenenia, napr. 1. cenu za réžiu na Festivale OIRT v Helsinkách. Propagoval svetovú i slovenskú klasiku rovnako ako diela súčasných autorov. Práve nimi zožal najväčší úspech na domácom festivale rozhlasových hier v Piešťanoch. Za hru Jána Uličianskeho Tik-Tak získal Hlavnú cenu za réžiu a mal veľký podiel na tom, že menovaná rozprávková hra zvíťazila. Vo vymenúvaní režijných kreácií Vladimíra Ruska by bolo možné ešte dlho pokračovať. Neurobím to, aj keď si myslím, že kvalita a rozsah jeho práce by sa mali dotknúť tých zábudlivých a ľahostajných, ktorí mu nevenovali patričnú pozornosť a úctu. Bol by to dôkaz našej občianskej zrelosti a uvedomenia si špecifického prejavu národnej identity. Autorka je riaditeľka Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie pri UFK v Nitre