Ženská poézia je jedným z najvýraznejších fenoménov slovenskej poézie 90. rokov. K jej popredným predstaviteľkám patrí i poetka Dana Podracká (1954). Jej posledná básnická zbierka síce „oprašuje“ tradičný tematický repertoár, typický pre ženské písanie poézie, v ktorom neraz pociťujeme sklon ks tereotypnosti, ale prináša aj množstvo originálnych a sugestívne stvárnených tém.
Podrackej zbierka Meno (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999) na jednej strane predkladá čitateľovi klasický diapazón tém, bez ktorých by ženská poézia nebola ženskou poéziou – ide najmä o ženskou optikou vnímanú problematiku partnerských vzťahov, zápas „mužského“ a „ženského“ princípu, či až gýčovitú fascináciu tehotenstvom a atribútmi materstva – no na druhej strane zaujme originalitou básnickej obraznosti, ktorá miestami presvitá spomedzi stereotypného repertoáru „večných tém“ ženskej poézie. Porackej obraznosť a poetické vyjadrovanie je najautentickejšie práve v polohách, v ktorých poetka neupadá do sentimentálnych alebo filozofujúcich a umelo pôsobiacich intelektuálnych póz a vytvárania statických štylizovaných (až sošne pôsobiacich) obrazov zahalených do sentimentálneho oparu. Čitateľa zaujmú najmä dynamizované motívy a tendencia niektorých básnických textov k pointovanosti, v ktorých sa dostáva do popredia Podrackej zmysel pre citové spoluprežívanie a súcit s individuálnymi ľudskými osudmi a drámami.
Jedným z frekventovaných motívov básnickej zbierky je motív smrti, ktorý sa ako večné „memento mori“ voľne vznáša nad viacerými Podrackej textami. Jeho stvárnenie sa pohybuje od jednoduchého synekdochického obrazu hrobu až po bezprostredné tematizovanie smrti, či už ako prirodzeného finále ľudského života alebo ako dôsledku samovraždy. Fascinácia smrťou (alebo jej uvedomovanie si) stojí v opozícii voči motívom materstva ako symbiózy lásky a ženského utrpenia. Podrackej básnický svet sa tak ocitá medzi dvoma krajnosťami. Je limitovaný motívom začiatku a konca, medzi ktorými sa ako v labyrinte pohybujú reflexie lyrického subjektu. Básnické reflexie však nie sú vymedzené iba existenciálne, ale aj hodnotovo, ako hľadanie cesty medzi princípmi dobra a zla a temporálne – ako pohyb medzi tým čo bolo (svet spomienok) a tým čo bezprostredne je.
Uprostred týchto hraničných bodov vytvárajúcich pevné súradnice Podrackej textov nachádzame motívy lásky, utrpenia a bolesti, neraz však vnímané výsostne ženskou optikou („..je krásna, keď trpí pre teba“ s. 80). Podrackej básnický subjekt na viacerých miestach zbierky „trpí“ potrebou preko-nať bariéru medzi „ním“ a „ňou“. Sužuje sa permanentnou snahou osloviť toho druhého, stretnúť ho, či nadviazať s ním aspoň minimálny verbálny alebo neverbálny kontakt – často obmedzený iba na jemný dotyk. Hľadanie lásky u Podrackej nemá iba charakter tematizácie ľúbostného citu medzi mužom a ženou. Lásku postupne transformuje z roviny citovej do roviny všeľudskej, láska ako primárny cit sa mení na lásku ako všeobecný princíp, čím poetka presiahla vlastnú intímnu citovú sféru smerom do nadosobnej problematiky. Tento presah od intímnych tém k témam nadosobným a spoločenským nie je už tak exponovaný, ako v jej predchádzajúcej básnickej zbierke Hriech (1996). Má charakter hľadania (a nenachádzania) odpovedí na otázky kladené súčasnosťou, „justičným palácom sveta“, „kde sa každý deň pácha nespravodlivosť“ (s.73), ale aj pokusom oživiť naše (na konci storočia často zabúdajúce) historické vedomie, v ktorom by mala najmä spomienka na „drôty Osvienčimu“ fungovať ako večná výzva a varovanie.
Autor (1973) je odborným asistentom na FF UK
