Český herec, spisovateľ a dramatik Jiří Voskovec chcel po druhej svetovej vojne a po návrate z exilu obnoviť činnosť Osvobozeného divadla, v ktorom sa preslávil spolu s Janom Werichom. Keď sa mu to nepodarilo, rozhodol sa opäť emigrovať. Istý čas sa zdržal vo Francúzsku, kde pracoval pre UNESCO, ale roku 1950 odcestoval do USA, kde žil predtým počas vojny spolu s Werichom a kde mal navyše aj domovské právo. Dostal sa iba na povestný ostrovček Ellis Island, ktorý slúžil po celé desaťročia ako karanténna stanica pre imigrantov, keďže existovalo nebezpečenstvo, že s túžbou po lepšom živote donesú so sebou aj nejakú nebezpečnú nákazu. Šokovaný Voskovec sa počas mnohokrát opakovaného vyšetrovania dozvedel, že aj on predstavuje riziko „nebezpečnej nákazy“. Vyšetrovatelia ho obvinili zo sympatií ku komunizmu a ešte z niečoho, čo neskôr formuloval ako „predčasný antifašizmus“. V zápale svojich aktivít a povojnovej eufórie Voskovec zrejme nepostrehol, že Amerika sa medzitým zmenila. Celá krajina podľahla masovej hystérii nazvanej mccarthizmus namierenej proti liberálom a ľavicovo zmýšľajúcim ľuďom. Svet bol odrazu svedkom čudného paradoxu. V USA našli útočisko mnohí bývalí nacisti, najmä ak boli vedeckými pracovníkmi alebo nositeľmi tajomstiev Hitlerovej Tretej ríše. Pre tých, ktorí pred vojnou zažili v Európe nástup fašizmu, už v Spojených štátoch odrazu nebolo miesto. Ocitli sa na povestných čiernych zoznamoch, ktoré vznikali všade. Od Kongresu, cez vládne úrady, univerzity a Hollywood, až po bežné pracovné zaradenia v štátnych inštitúciách.
Joseph McCarthy
Toto obdobie dostalo všeobecný názov mccarthizmus, ale nie všetci historici a politológovia súhlasia s takýmto zjednodušením pripísať nasledujúce udalosti na účet republikánskemu senátorovi za štát Winconsin, katolíkovi s krajne pravicovými názormi, Josephovi McCarthymu. Mnohí boli presvedčení, že by sa toto ponuré obdobie americkej histórie malo nazývať nixonizmus, lebo práve kalifornský senátor Richard Nixon si vyslúžil prvé politické ostrohy za svoje vtedajšie nekompromisné postoje, čo mu neskôr pomohlo k postu viceprezidenta a nakoniec úspešne absolvoval aj boj o Biely dom. Niektorí znalci histórie a vtedajších pomerov si dovolili prirovnávať tieto roky k honu na čarodejnice a naozaj existovali početné paralely medzi polovicou 20. storočia a čudným správaním obyvateľov mestečka Salem v štáte Massachusetts v čase od februára do októbra 1692. Vtedy ich postihla doslova masová hystéria, ktorej padlo za obeť devätnásť mužov a žien obvinených z bosoráctva a následne obesených. Dvadsiaty zomrel na následky mučenia a asi 150 osôb sa ocitlo vo väzení. Obvinenia proti ním sa jednoducho vyfabrikovali pomocou falošných svedkov a ničím nepodložených dôkazov. Ako uviedol historik Samuel Morison, „situácia sa dosť podobala tej, ktorá prevládala na vrchole mccarthizmu. Keď roku 1952 niekto kritizoval Joa McCarthyho, tak istotne sympatizoval s komunistami; keď roku 1692 niekto kritizoval osobitný čarodejnícky tribunál alebo pomáhal obvinenému priateľovi, tak bol istotne spriahnutý s diablom.“ Prirovnanie je vhodné aj preto, lebo obviňovanie z čarodejníctva ustalo akoby zázrakom potom, keď nejaký odvážlivec ukázal prstom na manželku samotného guvernéra Phipsa a označil ju ako potenciálnu bosorku. Aj sláva senátora McCarthyho začala pohasínať, keď sa v zápale boja rozhodol očistiť od komunistov veliteľské kádre americkej armády.
Na začiatku bol HUAC
Pre úplnosť treba dodať, že súbežne s hľadaním zakuklených komunistov v USA existovalo v krajinách východnej Európy odhaľovanie triednych nepriateľov napojených na západné špionážne centrály. Týmto procesom padli za obeť špičky komunistických strán v Bulharsku, Československu, Maďarsku a Poľsku. Tak, ako bežní Američania udávali svojich susedov alebo dovtedajších priateľov, aj v spomínaných krajinách patriacich do sféry Moskvy konali ľudia podobne a podpisovali rezolúcie požadujúce prísne tresty pre obvinených. Koše plné takýchto listov sa potom objavovali v súdnych sieňach, aby obvinení videli na vlastné oči, ako nimi pohŕda pracujúci ľud.
Možno sa nájde aj nejaký milovník konšpiračných teórií, ktorý si dá otázku, či svet v tom čase nepostihla nejaká neznáma vesmírna pohroma, ktorá na istý čas zbavila ľudí zdravého rozumu. Na oboch stranách železnej opony.
Joseph McCarthy nebol prvý, kto začal s moderným honom na čarodejnice a bosorákov. Navyše, to, čo sa udialo, treba dať do kontextu so situáciou v USA krátko pred vojnou, počas nej, ako aj s vývojom v nasledujúcich rokoch. Ešte pred vojnou začal pracovať Výbor pre neamerickú činnosť Snemovne reprezentantov USA (HUAC) poverený sledovaním vlastných občanov. K tomu treba pridať Zákon o registrácii cudzincov (Alien Registration Act) z 28. júna 1940, známy neskôr ako Smithov zákon. Ten stanovil tresty pre každého, kto by vedome a dobrovoľne obhajoval zvrhnutie vlády USA a navádzal iných, aby tak urobili. Bol to pôvodne iba dodatok k zákonu o prisťahovalcoch s cieľom zabrániť prílevu neželaných rebelov, ale stal sa vhodným aj na prenasledovanie vlastných obyvateľov.
Krátko po vojne sa skončila hospodárska konjunktúra a v ekonomike sa vyskytli prvé problémy, začala stúpať nezamestnanosť, rástli životné náklady a krajinu logicky zachvátila nespokojnosť v podobe série štrajkov. V odboroch mali vtedy silné pozície komunisti, čo neostalo bez povšimnutia úradov a prívržencov pravice. Navyše, objavili sa prvé rozčarovania nad výsledkami vojny. Rusko utrpelo síce veľké materiálne straty a pociťovalo následky vysokých obetí na životoch, ale vyšlo z nej vojensky i politicky posilnené. Spojené štáty mali monopol na jadrovú zbraň, ale zároveň zaznamenali zvýšenú aktivitu sovietskych špiónov s cieľom získať podrobnosti o tejto novej zbrani a dohnať americký náskok. Britský premiér Winston Churchill prekvapujúco prehral voľby, doma už teda nebol vojnovým hrdinom, ale v USA našiel živnú pôdu i dostatok ochotných poslucháčov, aby 6. marca 1946 vo Fultone v štáte Missouri predniesol svoj povestný prejav o železnej opone, ktorý sa považuje za začiatok studenej vojny. Médiá si dali otázku, kto je zodpovedný za povojnové rozčarovanie a nebol problém zvaliť všetku vinu na Moskvu. Zatiaľ čo v septembri 1946 ešte 39 % opýtaných označovalo ZSSR ako mierumilovnú krajinu, o dva roky neskôr to tvrdilo už len 12 % a počet tých, ktorí označili Sovietov ako agresívnych, narástol z 38 na 66 percent. Keďže mnohí konzervatívci považovali aj Nový údel ̶ Rooseveltovu predvojnovú politiku za komunistický výmysel, demokrati vo voľbách v novembri 1946 utrpeli citeľnú porážku v oboch komorách Kongresu.
Prezidentovi Trumanovi neostalo nič iné, iba začať s taktikou, ktorej sa hovorí zobrať protivníkovi vietor z plachiet. Aby vyvrátil obvinenie, že je mäkký na komunistov, vystúpil 12. marca 1947 v Kongrese s prejavom, v ktorom načrtol hlavné body svojej zahraničnej politiky. Jej hlavným cieľom bolo čeliť nárastu komunistického vplyvu vo svete. Program vošiel do povedomia ako Trumanova doktrína. Krátko na to, 21. marca, podpísal Prezidentský dekrét č. 9835, na základe ktorého sa každý existujúci i prijímaný federálny úradník musel podrobiť procesu preskúmania svojej lojality voči USA. Rozmach štrajkového hnutia viedol k tomu, že posilnení republikáni presadili v máji v Kongrese zákon zameraný na „obmedzenie odborovej moci a najmä na elimináciu komunistického vplyvu v odborovom hnutí“. Zákon konkrétne stanovil, že každý zvolený odborový funkcionár musel písomne odprisahať, že „nie je členom komunistickej strany, ani pridruženým členom takejto strany, a že nevolá po zvrhnutí vlády Spojených štátov“. Na tomto mieste treba dodať, že Komunistická strana USA (CPUSA) bola vtedy legálnou stranou, aj keď s obmedzeným vplyvom. Ani v čase najväčšej popularity nemala viacej ako 50 tisíc členov. Napriek tomu všetky komunistické a ľavicovo zmýšľajúce organizácie museli byť zaregistrované na ministerstve vnútra. Paradoxom bolo, že rozdiel medzi tým, či sa nejaká organizácia zaregistrovala alebo nie, veľký nebol. Vznikla tak situácia ako v povestnom románe Josepha Hellera Hlava XXII. Ako poznamenala Marie-France Toinetová vo svojej knihe Mccarthizmus, podľa tohto zákona „komunista je potrestaný, keď sa nezaregistruje, ale i potom, keď tak urobí: nielenže sa nesmie stať úradníkom, ale spadá od tejto chvíle pod Smithov zákon, považujúci fakt, že je niekto komunistom, za zločin. Napriek tomu, že jeho strana nebola zakázaná, bol takýto človek sám zbavený legality a v každom prípade vinný.“
Útok na Hollywood
Nebolo treba dlho čakať, aby sa k najnovšiemu trendu pridali ďalší a rozšírili pátranie po nepriateľoch vlasti v jej každom kúte. Ešte v tom istom mesiaci, ako podpísal prezident Truman spomínaný dekrét o lojalite, kongresman John Rankin z Mississippi, dovtedy preslávený ako prívrženec nadradenosti bielej rasy a zúrivý antisemita, usporiadal tlačovú konferenciu, počas ktorej ostro napadol Hollywood. „Jedno z najnebezpečnejších sprisahaní, ktoré kedy podnecovalo zvrhnutie tejto vlády, má svoju centrálu v Hollywoode … v najväčšom semeništi podvratnej činnosti v Spojených štátoch.“ Aj priamo medzi tvorcami filmov sa už predtým našli takí, ktorým sa nepáčili názory niektorých kolegov a začali zostavovať zoznamy spisovateľov a umelcov podozrivých zo sympatií ku komunizmu. Rankin bol nepochybne inšpirovaný článkom Hlasy pre Stalina, ktorý 29. júla 1946 napísal William Wilkerson vo svojom časopise The Hollywood Reporter. Vymenoval v ňom pracovníkov filmového priemyslu, ktorí boli podľa neho komunistami alebo s nimi sympatizovali.
Nevie sa presne, čo viedlo konzervatívnu pravicu k hľadaniu súvislostí medzi komunizmom a americkým filmovým priemyslom. Možno k tomu prispela aj Stalinova slabosť pre filmy z Hollywoodu. Po vzhliadnutí série najnovších amerických trhákov vyslovil údajne vetu, ktorá ho potom preslávila: „Dajte mi kontrolu nad Hollywoodom, k tomu jednu generáciu mládeže, a ja ovládnem svet.“
Ďalším dôvodom, prečo sa Hollywood stal podozrivým, bol fakt, že počas vojny vyprodukovali americké štúdiá asi pol tucta filmov, v ktorých bol Sovietsky zväz vykresľovaný po prvý raz v lepších farbách. Lenže vtedy boli obe krajiny spojencami, bojovali proti spoločnému nepriateľovi, takže bola to skôr politická a spoločenská objednávka. Jeden z takýchto filmov bol nakrútený podľa bestselleru bývalého veľvyslanca v Moskve Josepha Daviesa, ktorý opísal stretnutie so Stalinom nasledovne: „Jeho hnedé oči sú mimoriadne láskavé a jemné. Dieťa by mu chcelo sedieť na kolenách a pes by sa k nemu plazil.“ Na ospravedlnenie veľvyslanca treba dodať, že podobne sa o Stalinovi v tom čase vyjadrovali mnohí svetovo známi činitelia. Napríklad všeobecne rešpektovaný britský spisovateľ Herbert Wells o ňom desať rokov predtým napísal: „Nikdy som nestretol úprimnejšieho, slušnejšieho a čestnejšieho človeka; nie je v ňom nič zlovestné a temné, a práve to vysvetľuje jeho nesmiernu moc v Rusku.“
Pravdou je aj fakt, že veľká hospodárska kríza v 30. rokov viedla mnohých k hľadaniu alternatívy ku kapitalistickému ekonomickému systému, ktorý zlyhával v pravidelných cykloch a práve v tom čase zlyhal najviac. Pre mnohých kríza signalizovala finálny kolaps kapitalizmu prebiehajúci presne tak, ako ho predpovedal Karol Marx. Preto jednu z možností riešenia následkov Veľkej depresie (zaužívaný názov pre túto krízu v USA) videli v príklade Ruska, čo sa prejavilo v náraste členov komunistickej strany a jej sympatizantov v mnohých oblastiach americkej spoločnosti, najmä medzi intelektuálmi. Tento trend trval až do podpisu Paktu Molotov-Ribbentrop, keď strana zaznamenala značný pokles členskej základne, ale priebeh vojny opäť posilnil sympatie k Sovietskemu zväzu.
Spomínaná tlačová konferencia Johna Rankina zameraná proti Hollywoodu bola len akousi delostreleckou prípravou na to, čo nasledovalo. Dňa 23. septembra 1947 sa 43 pracovníkov štúdií, väčšinou scenáristi a režiséri, dozvedeli, že budú predvolaní do Washingtonu ako svedkovia pred kongresový Výbor pre vyšetrovanie neamerickej činnosti (HUAC). Devätnásti z nich už dopredu oznámili, že odmietnu poskytnúť akékoľvek informácie o svojej politickej orientácii, lebo to právo im zaručovala ústava. To viedlo HUAC k tomu, že sa zameral na túto skupinu rebelov, ale aj tak stihol v určenom termíne vypočuť len jedenástich. Boli medzi nimi známi scenáristi, ako Bertold Brecht, Lester Cole, Alvah Bessie, Ring Lardner, John Lawson, Albert Maltz, Samuel Ornitz, Adrian Scott, Dalton Trumbo a režiséri Herben Biberman a Edward Dmytryk. Antisemita Rankin si musel radosťou šúchať ruky. Väčšina z nich mala židovský pôvod.
Pred výborom vypovedali najskôr „priateľskí svedkovia“, presnejšie tí, od ktorých sa očakávalo, že dosvedčia komunistickú činnosť obvinených a dodajú ďalšie mená. Niektoré svedectvá boli doslova smiešne. Napríklad Ayn Randová vyhlásila, že jeden z vojnových filmov Pieseň o Rusku bol úplnou komunistickou propagandou, lebo ukázal „čisté a prosperujúco vyzerajúce“ ulice a „šťastné deti“ a nie bezprizorných tulákov, akých chcela vidieť vo filme ona. To, že tvorcovia filmu ukázali, že Rusi sa usmievajú, bola podľa nej lož, v reálnom živote sa tak vraj stáva podľa nej len v súkromí. „Určite nie na verejnosti. Neusmievajú sa, lebo by tým schvaľovali svoje zriadenie,“ vyhlásila. Adolph Menjou zasa obvinil jedného režiséra, že je komunista, pretože v jeho knižnici videl niekoľko kníh o komunizme. Ďalšiemu stačilo ako dôkaz o podvratnej činnosti, keď počul jedného obvineného herca, ako si, čakajúc na výťah, popiskoval Internacionálu. Autor filmov pre deti Walt Disney tvrdil, že aj jeho kreslená postavička Mickey Mouse sa stala cieľom záujmu komunistov na zlepšenie svojej propagandy.
Najviac ma zaujali perly z úst Ayn Randovej. Počas pobytu v USA som často počul, že ľudia sa u nás na verejnosti neusmievajú a nevedel som pochopiť, na čom zakladá toto značne rozšírené tvrdenie. Teraz už viem, že si jednoducho prisvojili názory Ayn Randovej. Keď som sa potom Američanov po Novembri 1989 pýtal, či postrehli u nás nejaké zmeny, odpovedali presne v línii tejto expertky. Zmenou pre nich bolo, ľudia sa už na ulici aj usmievajú. Odvtedy som si každé ráno cestou do práce krátil čas tým, že som sledoval reakcie ľudí v trolejbuse a na ulici. Nepostrehol som žiadne zmeny a predovšetkým v pondelok ráno som videl Bratislavu plnú disidentov s vážnymi tvárami. Zrejme je to tým, že Slováci neprešli kurzami pozitívneho myslenia, ktoré Američania absolvujú už od detstva, keď ich nútia nasadiť umelý úsmev na prvých fotografiách a keď im následne učitelia a experti na správny život tvrdia, že už ráno sa musia na seba usmievať v zrkadle, lebo to ich pozitívne naladí na celý deň a potom budú všetky problémy brať na ľahkú váhu.
Hollywoodska desiatka
Vo Washingtone v tom čase obvineným do smiechu zrejme nebolo. Na návrh advokátov síce odmietli odpovedať na akúkoľvek otázku s odvolaním na Prvý dodatok Ústavy USA. Advokáti predpokladali, že táto časť ústavy im zaručuje právo odmietnuť prezradiť svoju politickú príslušnosť a svoje presvedčenie. Bol tam ale jeden chyták. Ak po osobnej identifikácii odpovedali „áno“ alebo „nie“ na ktorúkoľvek nevinnú otázku, boli povinní odpovedať na všetky otázky, inak sa vystavili nebezpečenstvu, že ich obvinia z pohŕdania Kongresom.
Jediný zo skupiny jedenástich, ochotný odpovedať na otázky, bol nemecký emigrant Bertold Brecht. Poprel, že je členom komunistickej strany a deň po výpovedi pred výborom odcestoval do Európy. Nakoniec sa usadil v Nemeckej demokratickej republike a krátko na to dostal v Moskve Leninovu cenu mieru. Zvyšných desať predvolaných, napriek opatrnosti a radám advokátov, uznal súd vinnými z pohŕdania Kongresom. Nepomohlo im ani odvolanie. Väčšina z nich dostala pokutu 1 000 dolárov a rok väzenia, teda maximum trestu, aký im mohli v tomto prípade vymerať.
Ešte v októbri, okamžite po vynesení rozsudku, zasadol v hoteli Walsdorf Astoria v New Yorku Zväz filmových producentov a vydal nasledujúce vyhlásenie: „Okamžite prepustíme alebo bez náhrady suspendujeme tých, ktorí sú u nás zamestnaní, a žiadneho z desiatich nezamestnáme znova, kým nebude zbavený viny, alebo sa neospravedlní za pohŕdanie a nevyhlási pod prísahou, že nie je komunista.“ Tak vznikla povestná Čierna listina Hollywoodu, na ktorej sa postupne ocitli ďalší umelci a zamestnanci filmových štúdií podozriví čo len zo sympatií ku komunizmu.
Na obranu obvinených a odsúdených kolegov vytvorili pracovníci filmového priemyslu Výbor za Prvý dodatok. Boli tam také významné osobnosti ako Leonard Bernstein, Humphrey Bogard, Rita Hayworthová, Katherine Hephurnová, John Garfield, Judy Garlandová, Burt Lancaster, Grucho Marx, Robert Ryan, Frank Sinatra, Spencer Tracy, Orson Welles či Billy Wilder. Naopak, svojich kolegov odmietol podporiť Walt Disney, Ronald Reagan a John Wayne.
Apel Výboru za Prvý dodatok nepomohol, ba naopak, aj mnohým z jeho členov hrozila strata zamestnania. V lete 1950 nastúpili obvinení na výkon trestu, pričom ani v tomto prípade nechýbali paradoxné príhody. Ring Lardner a Lester Cole sa vo väzení v Danbury ocitli spolu s bývalým predsedom výboru HUAC Parnellom Thomasom, ktorý ich do väzenia vlastne dostal. Počas vypočúvania sa preslávil výrokom, ktorý sa stal symbolom intelektuálnej a odbornej úrovne tohto senátora zosobňujúceho ústavu a zákon: „Máte len také práva, ktoré vám priznáva tento výbor. Aké práva máte alebo nemáte pred týmto výborom, o tom budeme rozhodovať my.“ Thomasa, ktorý si evidentne vykladal právo po svojom, dostala do väzenia jeho chamtivosť a zneužívanie verejných prostriedkov na súkromné účely.
Vo Washingtone sa medzitým začalo ďalšie kolo vypočúvania pracovníkov filmového priemyslu, pričom sa zmenila taktika komisie. Predvolaných vyzvali, aby na dôkaz pokánia udávali svojich kolegov, lebo len tak sa mohli zbaviť obvinenia, prejaviť svoju lojálnosť a nebude im hroziť strata zamestnania. Mnohí sa tomu podvolili. Prvým bol herec Larry Parks, ktorý uviedol mená dvanástich osôb a podobne pokračovali jeho tridsiati kolegovia.
Mnohým obvineným išlo o existenciu. Scenáristi mohli písať pod vymyslenými menami. V 50. rokoch niektorí spisovatelia z čiernej listiny získali takto tajne dokonca Oscara. Lenže u hercov a režisérov táto možnosť anonymity neprichádzala do úvahy. Preto mnohí dali prednosť emigrácii, ako to napríklad urobil Charles Chaplin. Alebo sa podvolili a žalovali na kolegov, ako to urobil napríklad známy režisér Elia Kazan, ktorý bol pred vojnou vylúčený z komunistickej strany a tak sa z neho následne stal zapálený antikomunista a poskytol komisii dvanásť mien. Rekordérom sa stal režisér Martin Berkeley, ktorý udal celkove 136 osôb. Na Čiernej listine Hollywoodu sa ocitlo vyše tristo ľudí.
V tomto čase úrady rozhodli skoncovať so samotnou komunistickou stranou. Na základe spomínaného Smithovho zákona zameraného pôvodne na imigrantov, postavili pred súd jedenásť lídrov strany a potom nasledovali ďalšie procesy. Do roku 1957 bolo odsúdených celkove 93 členov strany a vo väzení sa ocitli aj niektorí ich obhajcovia. Našiel sa na nich paragraf za pohŕdanie súdom.
Koniec jadrového monopolu
Spojené štáty čoskoro zasiahol ďalší šok. Spravodajské služby zistili, že 29. augusta 1949 Sovietsky zväz odskúšal svoju prvú jadrovú bombu. Amerika teda prišla o jadrový monopol, a čo bolo ešte šokujúcejšie, stalo sa tak oveľa skôr, ako to pôvodne odhadovali experti. Aj oni podľahli všeobecne rozšírenej predstave, že ruskí „aziati“ nedokážu zvládnuť takú komplikovanú technológiu. Ešte väčšie zdesenie nastalo, keď vedci v polovici septembra urobili rozbor rádioaktívneho spádu a zistili, že išlo o plutóniovú bombu, dokonca presne takú, aká bola zvrhnutá na japonské mesto Nagasaki. Od toho bol už len krok k presvedčeniu, že sovietskym agentom sa nakoniec podarilo dostať k jadrovému tajomstvu.
Podozrenie sa naplnilo 3. februára 1950, keď bol v Británii zatknutý vedec nemeckého pôvodu Klaus Kuchs, ktorý sa v USA počas vojny podieľal na tajnom projekte Manhattan. Fuchs, komunista z presvedčenia, sa priznal, že počas vojny dodal Moskve niektoré dôverné materiály. Keď sa otvorili sovietske archívy, tento kanál, ktorým prúdili informácie, sa potvrdil. Žores a Roj Medvedev vo svojej knihe Neznámy Stalin uvádzajú, že okrem Fuchsa zásoboval Moskvu materiálmi aj John Cairncross, tajomník lorda Hankeya, ktorý bol počas vojny ministrom Churchillovej vlády. Zároveň začali prichádzať aj informácie z USA od Bruna Pontecorva. Bol to taliansky emigrant, presvedčený komunista a blízky spolupracovník ďalšieho talianskeho utečenca, Enrica Fermiho.
V tom čase ešte v Amerike netušili, že podstatnú časť plánov na jadrovú zbraň sa podarilo prepašovať do Moskvy iným spôsobom, a že sa o to pričinili samotné vládne inštitúcie. Aby si zachovali monopol na jadrovú technológiu, rozhodli sa dať patentovať každý nový technologický proces. Takáto procedúra ale predpokladá, že príslušnému patentovému úradu dodajú spolu so žiadosťou o registráciu aj úplnú technickú dokumentáciu. To je aj dôvod, prečo bola prvá sovietska bomba plutóniová. Svoju vlastnú bombu postavenú na báze uránu, mala Moskva k dispozícii až o dva roky neskôr. V tomto prípade to už bol vlastný sovietsky model a dokonca lepší, ako pôvodná americká bomba. Vývoj sovietskej vodíkovej zbrane bol ešte rýchlejší. Ak USA vyskúšali svoju prvú termonukleárnu bombu 1. novembra 1952, ZSSR tak urobil už o necelý rok – 12. augusta 1953.
Po odhalení a priznaní Klausa Fuchsa nabrala špiónománia na obrátkach a pátranie čoskoro viedlo k mladému mechanikovi Davidovi Greenglassovi, pracujúcemu počas vojny v tajnom jadrovom laboratóriu v Los Alamos. Práve jemu mal Fuchs dodať popis bomby a jej náčrt. Greenglass počas výsluchu najskôr priznal, že členkou špionážnej siete bola jeho manželka, ale potom záhadne zmenil výpoveď a ako hlavnú vinníčku uviedol svoju sestru Ethel a jej manžela Juliusa Rosenberga.
Ethel a Julius Rosebnergovci
A tak tu máme ďalšiu paralelu medzi vtedajšími pomermi v USA a východnej Európe. Zatiaľ čo v USA súdili manželov Rosenbergovcov ako sovietskych špiónov, v Československu stála pred súdom Milada Horáková a jej skupina nepriateľov socializmu pripravujúcich zvrhnutie vlády. O rok neskôr sa začali procesy so špiónmi Západu priamo v špičke Komunistickej strany Československa.
Celý proces s Rosenbergovcami bol od začiatku rovnako čudný, ako boli tie, ktoré sa odohrávali v Prahe. Manželia Rosenbergovci sa nikdy nepriznali, obžaloba nemala žiadne priame dôkazy, sudca urobil niekoľko procesných chýb a obhajca bol nevhodný na taký zložitý proces, lenže mnohí skúsenejší odmietli prevziať prípad z obavy o svoju kariéru. Stávalo sa totiž, že počas iných procesov skončil vo väzení samotný obhajca ako sympatizant s komunizmom. Potom ale nastal obrat. Greenglass bol povolaním mechanik, nemal teda žiadne teoretické vedomosti o jadrovej fyzike, ale v predvečer procesu sa zázračne rozpamätal na detaily a dokázal napriek dlhej časovej odluky od udalostí, spamäti nakresliť zložité náčrty, ktoré údajne poskytol počas vojny Rosenbergovcom. Obhajca Emanuel Bloch dospel k názoru, že vo vyšetrovacej väzbe ponúkli Greenglassovi ako „obchod“ miernejší trest, ak obviní svoju sestru a švagra. Dôkazy boli také nepresvedčivé a vláda tak súrne potrebovala zabodovať, že minister spravodlivosti Herbert Brownell ponúkol manželskému páru milosť, ak sa priznajú. Rosenbergovci odmietli pristúpiť na tento obchod, a tak 19. júna 1953 obaja skončili na elektrickom kresle. David Greennglass, ktorý sa priznal, že to bol on, kto prepašoval dokumenty z Los Alamos, si odsedel iba desať rokov.
Nastupuje Joseph McCarthy
Až v čase, keď prívrženci americkej pravice preriedili rady scenáristov, režisérov a hercov Hollywoodu, keď sa vysporiadali s lídrami komunistickej strany a keď začali hľadať osoby zodpovedné za prezradenie atómového tajomstva, prichádza na scénu senátor Joseph McCarthy, aby preniesol čistky do ďalších oblastí a dodal kampani nové strelivo. Medzitým sa aj situácia vo svete výrazne zmenila. Moskva si upevnila postavenie vo východnej Európe, Čínu ovládol vodca komunistickej strany Mao Ce-tung, čo vo Washingtone brali ako vlastnú porážku. Krátko na to vypukla vojna v Kórei. Bolo teda treba nájsť ďalších vinníkov za oslabenie mocenského postavenia USA vo svete.
McCarthy využil na začiatok novej etapy nevinné pozvanie na prednášku v klube republikánskych žien v meste Wheeling pri príležitosti Lincolnovho výročia. Tam 9. februára 1950, počas svojho vystúpenia zostaveného z úryvkov Nixonovho prejavu a z novinových článkov, odrazu zdvihol list papiera a vyhlásil: „Držím tu v ruke zoznam 205 mien členov komunistickej strany, oznámených štátnemu tajomníkovi, ktorí napriek všetkému doteraz pracujú v Štátnom departmente a formujú jeho politiku.“
Treba dodať, že senátor v skutočnosti nemal v ruke nijaký zoznam. Mal k dispozícii iba štyri roky starý list uverejnený v kongresovom úradnom vestníku, v ktorom štátny tajomník odpovedal na interpeláciu jedného kongresmana. Oznamoval mu, že tritisíc úradníkov, ktorí by mali byť po zrušení vojenskej správy preložení na Ministerstvo zahraničných vecí USA, sa už podrobilo previerke. Z uvedeného počtu úrady navrhli, aby v 284 prípadoch zmluvu s nimi zrušili. Minister zároveň uvádza, že v čase odoslania listu sa tak stalo už v 79 prípadoch. Senátor teda prišiel k číslici 205 na základe jednoduchých počtov, tie zrejme ovládal. Lenže, v liste sa nespomínajú dôvody prepustenia a nie všetky sa týkali komunizmu a už vôbec nie politiky. Problém nastal potom, keď Senát vyzval McCarthyho, aby predložil spomínaný zoznam. Po dlhom otáľaní sa nakoniec podvolil a uverejnil deväť mien, z ktorých ale iba štyria pracovali na ministerstve a navyše prešli opakovanými previerkami.
Senátorov zoznam, ktorým mával pred vystrašenými republikánkami vo Wheelingu, bola teda len konšpiračná teória. To ale senátorovi neprekážalo, aby evidentný nedostatok dôkazov neprehlušil novými obvineniami a aby pozornosť verejnosti nasmeroval zakaždým na nejaký nový prípad, keď žiadali od neho konkrétne dôkazy. Umožnil mu to aj fakt, že potom, keď Dwight Eisenhower nastúpil do Bieleho domu, posilnil pôvodný Trumanov dekrét o previerkach vládnych zamestnancov. Dekrét vydaný Eisenhowerom dokonca požadoval, aby samotný úradník dokázal, že jeho zamestnaním nebude ohrozená národná bezpečnosť. Okrem toho sa McCarthy stal predsedom Stáleho senátneho podvýboru pre vyšetrovanie. Takto posilnený začal hľadať nepriateľov vlasti v zahraničnom vysielaní Hlasu Ameriky (VOA) a vo vládnej Informačnej agentúre (USIA). Svedkovia ním predvolaní potom pred výborom tvrdili, že intelektuálna úroveň programov VOA bola v niektorých jazykoch ovplyvňovaná v prospech komunizmu, že niektoré vysielače neboli nasmerované správnym smerom, čím sa ich vplyv oslabil. Navyše, šéfom náboženskej redakcie bol vraj ateista.
Útok na agentúru USIA, ktorá mala na starosti propagáciu americkej kultúry, viedol k tomu, že na naliehanie senátora vydal minister zahraničných vecí John Foster Dulles obežník požadujúci, aby kultúrne strediská pôsobiace v zahraničí vyradili knihy, obrazy a hudobné skladby „od všetkých komunistov, ich súpútnikov, et cetera“. Najviac problémov narobil knižniciam takto široko postavený rozsah diel určených na likvidáciu, lebo „et cetera“ si každý mohol vysvetliť po svojom. Keď sa kultúrne centrá spresnenia nedovolali, každé postupovalo podľa vlastnej predstavy. Niektoré sa kníh potom zbavovali dokonca tak, že ich jednoducho spálili, čím nasledovali príklad nacistov spred dvoch desaťročí. V mnohých prípadoch bol zoznam nebezpečných autorov podobný, niekedy dokonca ten istý, ako v nacistickom Nemecku. V plameňoch skončili nielen diela sovietskych autorov, ale aj pálili sa aj knihy Howarda Fasta, Uptona Sinclaira, Thomasa Mana, ba dokonca aj Ernesta Hemingwaya. Ako vtedy ironicky poznamenal senátor Thomas Hennings zo štátu Missouri, nariadenie postihlo v niektorých prípadoch aj jeho krajana Marka Twaina.
FBI dokonca vytvorila zoznam podozrivých, ktorí by mali byť v prípade výnimočného stavu zatknutí a odoslaní do koncentračných táborov. Na zozname sa ocitlo celkove 26 tisíc osôb, medzi nimi poprední odborári, spisovatelia, umelci, profesori. Neskôr tam svoje meno objavil aj známy spisovateľ Norman Mailer a na zoznam dodatočne zaradili aj tvorcu jadrovej bomby Roberta Oppenheimera. Pritom mnohí zo zoznamu nemali s komunizmom nič spoločné. V tom období stačilo, keď niekto verejne vyhlasoval, že je liberál. Ako poznamenal jeden z členov komisie HUAC, „každý komunista začínal ako liberál“. Novodobý hon na čarodejnice teda naozaj nadobudol doslova podobu masovej hystérie a nezaostal ani za činnosťou španielskej inkvizície. Bola to doba, keď vo voľbách stačilo obvinenie, že súper sympatizuje s komunizmom a o výsledkoch volieb už bolo vopred rozhodnuté. Takto si svoje miesto v Senáte zabezpečil aj istý Richard Nixon, najmä keď obvinenie okorenil pikantériou. Svoju konkurentku Helen Douglasovú označil počas kampane roku 1950 ako komunistickú sympatizantku, ktorá je „ružová až po nohavičky“. Samozrejme, že vyhral.
Vo vládnych inštitúciách sa rozbehli previerky a postupne sa k tomuto trendu pridali aj súkromné firmy. Ako uvádza Richard Fried v knihe Nightmare in Red (Červená nočná mora), pohon na komunistov postihol nielen vládnych úradníkov, ale aj ostatných zamestnancov pracujúcich napríklad v štátnej tlačiarni, učiteľov, hasičov, vrátnikov, ba dokonca previerkami prechádzali aj obsluhy panských toaliet vo vládnych budovách. V štáte Indiana museli lojalitu preukázať aj zápasníci amerického voľného štýlu. Univerzity sledovali politickú činnosť študentov. Súkromné firmy dostávali hlásenia o aktivitách svojich zamestnancov alebo uchádzačov o miesto. Odborárski predáci sa udržali vo funkciách len vtedy, keď neboli obvinení zo sympatií ku komunizmu.
Prieskumy verejnej mienky prispeli k tomu, že sa podarilo zostaviť aj profil priemerného prívrženca mccarthizmu. Bol to postarší Ír a tým aj katolík, farmár bez vzdelania, republikán žijúci v niektorom štáte Nového Anglicka na východe USA. Tí tvorili jadro prívržencov horlivého senátora.
Prípad Alberta Bernsteina
Jedným z postihnutých novou vlnou represálií bol aj právnik Albert Bernstein. Pôvodne pracoval v odboroch a v súdnych procesoch obhajoval stovky federálnych zamestnancov, ktorým na základe Trumanovho dekrétu hrozila strata zamestnania. Už tento samotný fakt stačil na to, aby sa stal podozrivým. Navyše, jeho manželka Sylvia sa zapájala do aktivít hnutia za občianske práva. Albert a Sylvia vstúpili do Komunistickej strany USA roku 1942, keď Spojené štáty a Sovietsky zväz boli vlastne spojencami. Obaja boli predvolaní pred výbor a dostali rovnakú otázku: „Ste alebo ste niekedy boli členom komunistickej strany?“ Obaja odpovedali rovnako: „Odmietam odpovedať na základe privilégií, ktoré mi dáva Piaty dodatok, že nemôžem svedčiť sám proti sebe.“
Bola to nová taktika vyšetrovaných, lebo po neblahých skúsenostiach s Prvým dodatkom sa teraz odvolávali na Piaty dodatok Ústavy USA, podľa ktorého „nikto nesmie byť nútený svedčiť proti sebe“. V tomto prípade sa síce vyhli obvineniu z pohŕdania Kongresom, ale už samotná takto formulovaná odpoveď bola pre HUAC vlastne priznaním, že ide o členov komunistickej strany. Preto sa im začalo hovoriť Komunisti Piateho dodatku.
Takto bola vnímaná aj odpoveď Alberta Bernsteina a jeho manželky Sylvie. Albert, uznávaný právnik, absolvent prestížnej Columbia Law School, stratil zamestnanie a dva roky nemohol nájsť nové. Preto sa stal majiteľom práčovne. Ako neskôr napísal jeho syn Carl v knihe Loyalties: A Son´s Memoir, zo skúseného právnika a marxistu sa stal z donútenia kapitalista vlastniaci dvadsaťšesť automatických pračiek v chudobnej černošskej štvrti, naplnených špinavými plienkami, ponožkami a spodnou bielizňou. „Spomínam si, ako sa každý večer vracal domov vyčerpaný, s rukami červenými od chlóru a prášku na pranie, ktoré pridával do strojov. Potom vyberal z vreciek na jedálenský stôl účty za celý deň, aby zistil, koľko toho vypral.“
Kniha Carla Bernsteina je výpoveďou chlapca, ktorý ako desaťročný uvidel v novinách fotografiu matky vypovedajúcej pred výborom. Preto sa na otca obrátil s otázkou: „Ocko, si komunista?“ Ako píše, v nádeji očakával zápornú odpoveď. Otcova odpoveď bola najlepšia, akú mohol dať desaťročnému chlapcovi. „Áno, bol obvinený z toho, že je komunista, obvinený mužom, ktorý nemal žiadny skutočný dôvod zisťovať, či je demokrat, republikán, alebo komunista. Ten muž je známy klamár a boli to zlé časy – obvinenia lietali všade, nehorázne obvinenia, nespravodlivé obvinenia. Veľa priateľov rodiny bolo tiež obvinených, väčšina z toho, čo na nich nahovorili alebo čo napísali noviny, nebola pravda. Faktom bolo, že on, mama a ich priatelia boli pokrokoví ľudia, ktorí boli pošpinení kvôli tomu, v čo oni verili a nie preto, že boli členmi komunistickej strany.“
Carl si neskôr ako novinár vyžiadal na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám odtajnenú zložku, ktorú viedla FBI o jeho rodičoch. Prehľadával ju v obavách, že nájde v nich nezvratné dôkazy o tom, že jeho otec a mama vyvíjali činnosť s cieľom priviesť Červenú armádu priamo do Washingtonu. Nič také tam nenašiel. Existovali tam ale dôkazy, že tajná polícia sledovala rodičov už od roku 1943 a neprestala ani potom, keď vypovedali pred výborom. Sledovanie trvalo až do roku 1958.
Celá rodina a ich rovnako postihnutí priatelia pociťovali následky vyšetrovania. V roku 1952 prijal Kongres dokonca novelu zákona, ktorá zakazovala prenajímať byty komunistom v budovách postavených za štátne peniaze. Carl spomínal prípady, keď mnohé rodiny sa prestali navštevovať, aby sa vyhli podozreniu z neamerickej činnosti, deti rodičov, ktorí vypovedali pred komisiou jednoducho nepustili do škôlky a iné prichádzali s plačom domov, že im suseda nedovolila hrať sa s jej deťmi. Udávanie nadobudlo obludné rozmery. Ako uvádza Toinetová v spomínanej knihe, jeden obvinil svojho suseda z komunizmu, lebo videl, ako si vystrihával z novín články, ktoré boli o Rusku a o americkej vláde. Svoje podozrenie argumentoval slovami: „Podľa mňa ich asi posielal do Ruska, aby vedeli, o čom naše noviny píšu.“ Jednoduchí ľudia reagovali na hystériu tým, že prestali dávať najavo svoje názory a nechávali si ich len pre seba. Ako s odstupom času, až roku 1970 poznamenal jeden z postihnutých, scenárista Dalton Trumbo, „neboli ani dobrí, ani zlí, ani anjeli, ani diabli. V tomto i druhom tábore boli len obete čiernej listiny.“
Robert Oppehneimer
Popravou manželov Rosenbergovcov sa pátranie po špiónoch neskončilo. Nakoniec sa vyšetrovaniu nevyhol ani samotný tvorca atómovej bomby, riaditeľ Programu Manhattan Robert Oppenheimer. Pamätným sa stal jeho výrok po prvom úspešnom teste bomby v Novom Mexiku, keď citujúc starú indickú báseň z Bhagavadgíty, vyhlásil: „Tak, a teraz som sa stal Smrťou, ničiteľkou svetov.“ Jeho stará bezpečnostná previerka nebola obnovená a sám sa ocitol pred porotou, lebo si spomenuli, že počas vypĺňania dotazníka roku 1942 uviedol, že bol „členom takmer každej čelnej komunistickej organizácie na západnom pobreží“. Neskôr to vysvetľoval ako svojský žart, ale priťažilo mu, že odoberal komunistické noviny People´s World a že na univerzite bol členom debatného klubu združujúceho ľavicovo orientovaných učiteľov. Počas vyšetrovania poprel, že bol členom strany. Zato uviedol mená dvoch kolegov, ktorí podľa neho mohli byť súčasťou sovietskej špionážnej siete. Jedným z nich bol aj jeho osobný priateľ, profesor románskej literatúry na univerzite v Berkeley Haakon Chevalier. Jeho podiel na prezradení tajomstiev jadrovej bomby sa síce nepodarilo dokázať, ale aj tak prišiel o zamestnanie a nové nemohol s takým kádrovým posudkom nájsť nikde v USA. Preto odišiel do Francúzska, kde sa živil prekladaním literatúry a napísal aj knihu o Oppenheimerovi pod názvom Človek, ktorý chcel byť bohom. Bola to narážka na jeho slávny citát z Bhagavadgíty.
Napriek tomu, že udal svojich kolegov, Oppenheimer novú previerku nezískal a prišiel aj o svoj post riaditeľa Ústavu pre pokročilé štúdiá a o členstvo vo vládnej Komisii pre jadrovú energiu. Ostal v povedomí ako obeť mccarthizmu, ale zároveň ako človek, ktorý udal kolegov, len aby si zachránil reputáciu.
McCarthyho posledná krížová výprava
Kampaň proti nepriateľom štátu teda pokračovala a McCarthy sa cítil pri sile. Rozhodol sa udrieť ešte vyššie a svoju pozornosť sústredil na armádu. Najskôr si zobral na mušku laboratórium vo Fort Monmouth, ktoré počas vojny pracovalo na vývoji radaru. Dôvodom senátorovho záujmu bol fakt, že tam istý čas pôsobil aj Julius Rosenberg. Pátranie po špiónoch nemalo tam želateľný výsledok. Keď senátor nepochodil, vo februári 1954 upriamil pozornosť na dentistu Irvinga Peressa, ktorý bol povolaný do armády a po skončení výcviku ho povýšili na majora. Počas vypĺňania bezpečnostného dotazníka sa dentista odvolal na Piaty dodatok Ústavy, čo bol pre McCarthyho dostatočný dôkaz, že ide o zradcu. Lenže Peressov nadriadený Ralph Zwicker odmietol spolupracovať s komisiou, odvolávajúc sa na nariadenie podpísané ešte prezidentom Trumanom. McCarthy na to reagoval výrokom, že „Zwicker si nezaslúži nosiť uniformu“.
Obe strany hádzali po sebe obvineniami, čo v marci vyústilo do verejného pojednávania medzi armádou a senátorom. Novinkou bolo, že o prípad prejavila záujem televízia. Vtedy verejnosť videla v plnom svetle senátorovu metódu zakladať obvinenia na útokoch a urážkach bez dostatočných dôkazov. Predtým sa mu venovala predovšetkým tlač, ktorá dokázala niektoré jeho negatíva tlmiť. Lenže zatiaľ čo tlač urobila z McCarthyho hrdinu, televízia počas pojednávania trvajúceho od apríla do júna, odhalila jeho negatíva. Prejavilo sa to aj v prieskumoch verejnej mienky, keď senátorova popularita klesla v tom čase z 50 na 34 percent a naopak, jeho negatívne hodnotenia stúpli na 45 percent.
V septembri 1954 senátny výbor odporučil pokarhať McCarthyho v dvoch bodoch. Z ohovárania generála Zwickera a z opovržlivého správania voči ostatným členom senátneho podvýboru. Senátor videl aj za tým konšpiráciu a dovolil si zaútočiť na samotného prezidenta. Nepomohlo mu to, dosiahol iba to, že sa stal v Bielom dome nežiaduci. Navyše, v decembri 1954 mu Senát odhlasoval nedôveru.
Jeho popularita začala prudko klesať a jeho niekdajší priatelia vo vysokých funkciách sa od neho odvracali. Medzi nimi bol aj bývalý spojenec Richard Nixon, ktorému pomáhal urovnávať cestu hore k sláve práve McCarthyho antikomunizmus. Ukázalo sa to počas kampane roku 1956, keď Nixon kandidoval na post viceprezidenta. Počas predvolebného zhromaždenia v Milwaukee senátor vošiel do sály a sadol si vedľa svojho priateľa, ako zvykol v starých časoch. Lenže, ľudia z Nixonovho štábu ho požiadali, aby odišiel. Jeden z reportérov potom videl senátora McCarthyho, ako stojí na chodníku a plače.
To bol začiatok smutného konca ešte donedávna silného muža, ktorý jedným slovom dokázal rozhodovať o osudoch tisícov Američanov. Útechu už nachádzal len v alkohole a zomrel 2. mája 1957 na cirhózu vo veku 48 rokov. Existuje všeobecné presvedčenie, že sa doslova upil k smrti.
Epilóg
Počas obdobia mccarthizmu FBI preverovala celkove 13,5 milióna ľudí, čo bolo takmer 20 percent všetkých pracujúcich Američanov. Takmer 12 tisíc stratilo zamestnanie vo federálnych inštitúciách a najmenej 300 ľudí sa ocitlo na Čiernej listine Hollywoodu.
Počas tohto obdobia boli dve osoby obvinené zo špionáže v prospech Sovietskeho zväzu a skončili na elektrickom kresle. Päť ľudí bolo zavraždených z politických dôvodov, z toho dvaja vo väzení. Šesť ľudí zomrelo na následky vyšetrovania a pätnásti spáchali samovraždu.
Krajinu zachvátila totálna obava prejaviť svoj názor na verejnosti. V čase vrcholiaceho prenasledovania požiadal reportér novín Madison Capital – Times okoloidúcich, aby sa podpísali na papier obsahujúci Chartu práv a časti Deklarácie nezávislosti, ktoré tvoria základ právneho systému USA. Zo sto dvanástich urobil tak len jeden.
Čierna listina trvala až do 60. rokov, keď sa verejnosť prekvapujúco dozvedela, že autorom scenára úspešného filmu Spartakus bol Dalton Trumbo. Počas prenasledovania sa tajne podieľal aj na napísaní scenára k ďalšiemu úspešnému filmu Prázdniny v Ríme.
Dovtedy, ako sa Lester Cole ocitol na Čiernej listine Hollywoodu, napísal vyše štyridsať úspešných scenárov. Po návrate z väzenia už iba tri, aj to nie pod svojím menom.
Jadrový vedec Robert Oppenheimer dostal roku 1963 Cenu Enrica Fermiho. Po otvorení sovietskych archívov sa potvrdilo, že nebol zapojený do špionáže pre Moskvu.
Koncom 60. rokov sa objavil opäť v televízii aj folkový spevák Pete Seeger obvinený z členstva v komunistickej strane, ale ani vtedy mnoho staníc nenašlo odvahu odvysielať jeho pieseň proti vojne vo Vietname.
Čiastočnej rehabilitácie sa postihnutí umelci dočkali až v 60. rokoch a mnohí z nich sa v 70. rokoch stali doslova kultúrnymi celebritami. V roku 1971 Ring Lardner získal Oscara za scenár k úspešnému televíznemu seriálu M.A.S.H. Ďalší prenasledovaný, Charles Chaplin , ktorý opustil Ameriku po tom, čo bol obvinený zo sympatií ku komunizmu, získal roku 1972 Oscara za celoživotné dielo. Počas preberania ceny ho prítomní odmenili dvanásťminútovým potleskom.
Syn Williama Wilkersona sa roku 2012 ospravedlnil za podiel, ktorý mal časopis jeho otca na vytváraní Čierneho zoznamu Hollywoodu. Uviedol, že otcovo počínanie bolo motivované túžbou mať vlastné filmové štúdio.
Carl Bernstein a Robert Woodward
Carl Bernstein svoju knihu Loyalties venoval svojim rodičom prenasledovaným počas mccarthizmu. Venovanie doplnil slovami: „Som hrdý na ich voľbu.“ Carl sa stal úspešným novinárom denníka The Washington Post a spolu s kolegom Robertom Woodwardom mal veľký podiel na odhalení aféry Watergate a následnom odstúpení prezidenta Richarda Nixona v auguste 1974.
Počas éry prezidenta Ronalda Reagana sa objavili náznaky úsilia obnoviť politiku mccarthizmu. Prezident tvrdil, že vlnu vtedajších protiatómových a mierových demonštrácií zapríčinila infiltrácia červených. V rozhovore s vydavateľom pravicového denníka The Washington Times konštatoval, že v médiách vidí silnú sovietsku „dezinformačnú kampaň“ a že v Kongrese „majú silný vplyv prosovietski agenti“.
Po útoku na WTC v New Yorku a na Pentagón vo Washingtone 11. septembra 2001 sa objavila nová vlna represií s tým rozdielom, že slovo „komunizmus“ bolo nahradené výrazom „terorizmus“. Niektoré nezákonné praktiky nasledujúce po týchto útokoch odhalil potom pracovník Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) Edward Snowden.
