Uzbekistan pod vedením svojho prvého a zatiaľ jediného prezidenta Islama Karimova sa v rámci sínusoidy zahraničnopolitickej orientácie momentálne nachádza na proamerickom bode. Znovu opustil Organizáciu kolektívnej bezpečnosti (ODKB), čím sa vytvoril priestor k možnému návratu US vojsk na jeho územie, aj keď je dobré si spomenúť, pod akým tlakom a na základe akých argumentov US vojaci (a treba napomenúť, že potupne) opúšťali Uzbekistan po udalostiach vo Ferganskej doline.
Ale, ako sa vraví, čo bolo, to bolo, terazky….to je inak! Uzbekistan sa znovu otvoril vojensko-technickej spolupráci so Spojenými štátmi, keď predtým Európska únia (tiež potupne) zrušila svoje sankcie za Andižan.
V Strednej Ázii sa v open režime hovorí, že na území Uzbekistanu by mohla vzniknúť nová základňa, resp. Centrum operatívnej reakcie US vojsk (čo je len slovná hračka), pre prípad zhoršenia situácie v Afganistane po predpokladanom odchode vojsk v roku 2014. Centrum…, ako sa diskutuje medzi bezpečnostnými expertmi, by malo byť najväčším aktuálnym vojenským objektom v Strednej Ázii.
Malo, lenže ani Moskva nezaháľa! Prvý vicepremiér vlády Ruskej federácie Igor Šuvalov (na základe pokynu prezidenta V. Putina) navštívil Kirgizsko s príkazom – bez dohody sa nevracať!
Inak I. Šuvalov je podľa dikcie analytického dokumentu, ktorý aktuálne popisuje politickú situáciu v krajine, osobné väzby a personálnu bonitu politikov v Ruskej federácii, ktorý pochádza z dielne moskovského komunikačného holdingu Minčenko Colsunting (www.kommersant.ru/docs/2012/doklad_politburo_20.pdf), zaradený medzi vplyvné osoby – kandidátov na členov „politbyra 2.0“.
I. Šuvalov v Biškeku úlohu splnil. Moskva sa dohodla s Kirgizskom zjednotiť všetky vojenské objekty v krajine, ktoré používa do jedného celku – Zjednotenej vojenskej základne RF, ktorá by podobne, ako je to v prípade leteckej základne ODKB Kant (v susednom Manase sú Američania), bola zmluvne garantovaná na 15 rokov s právom prolongácie na ďalších 5 rokov.
Zjednotená vojenská základňa Ruskej federácie by o.i. mala byť tvorená časťou leteckej základne Kant pri Biškeku, skúšobným polygónom pre ponorkové zbrane v Karakole (jazero Issyk-Kuľ), spojovacím uzlom v Kara-Balte, rádio seizmickým laboratóriom v Majlu-Suu a seizmickou stanicou v Ičke-Suu.
Malo by to byť od roku 2017, a nakoľko V. Putin plánuje do konca roku 2013 navštíviť Kirgizsko, možno predpokladať, že príslušné zmluvné dokumenty budú podpísané práve počas tejto prezidentskej návštevy.
Samozrejme zo strany Biškeku to nebude len tak, bez honoráru. Moskva už avizovala, že odpustí Kirgizsku dlh vo výške 493 mil. $. Z toho 189 mil. $ do konca roku 2012, teda do, či počas návštevy V. Putina a zbytok postupne od roku 2016.
Tiež boli počas návštevy I. Šuvalova vyriešené sporné momenty (najmä finančné) medzi Moskvou a Biškekom v sfére vodnej energetiky. Tak môžu, k hnevu Taškentu, ruské spoločnosti (Inter RAO EES a RusHydro) pokračovať pri budovaní Kambartatinskej vodnej elektrárne a Horno-Narynskej vodnej kaskády. Tento prejav mäkkej sily Moskvy bude mať zrejme v Strednej Ázii konvexný charakter, aj keď Čína v ostatných rokoch investovala do Kirgizska zhruba miliardu $.
Vráťme sa však k úvodu. Manévre Uzbekistanu smerom k Washingtonu, ale nemusia znamenať nové svetlo na konci tunela pre rozpadajúci sa režim I. Karimova.
Spojené štáty, ak si pozornejšie preštudujeme prezentovaný v Kongrese (ale aj na akademickej pôde) Róbertom O. Blakom ml. (inak bývalým veľvyslancom USA na Maldivách a Srí Lanke) návrh Koncepcie prítomnosti USA v Strednej Ázii (www.youtube.com/watch?v=3gpVGFj2MOI), síce predpokladajú, že „…existuje želanie stredoázijských partnerov upevňovať vzťahy s USA…“, no zabúdajú na tzv. stredoázijskú chytrosť a tiež fakt, ako dopadol kirgizský prezident Askar Akajev. Preto to všetko môže vyústiť do ďalšieho zahraničnopolitického salta mortale Taškentu. I. Karimov veľmi dobre pozná: „Quidquid id est, timeo Danaos et dona ferentes“, preto je skôr nejasné, než jasné, či bude vôbec niekedy dedikovať príslušné zmluvné dokumenty. Najmä vtedy, ak by malo dôjsť k erózii jeho režimu.
Skôr je možné predpokladať, že až sa Washington vysporiada so Sýriou, potom sa pokúsi vyriešiť Irán, no a až potom sa asi začne zaoberať Strednou Áziou, ak to samozrejme okolnosti dovolia.
Lenže vrchol tohto trianglu nemusí byť. Reanimovaná ruská vojenská prítomnosť v Strednej Ázii a silnejúca Čína, ktorá nedávno úspešne (aspoň podľa ISH Jane´s Defence Weekly) odskúšala novú medzikontinentálnu balistickú raketu DF 41, ktorá môže zasiahnuť prakticky ľubovoľný cieľ v Spojených štátoch (pravda, aj väčšej časti Ruskej federácie), môžu projekt americký Novej Hodvábnej cesty, teda nového etablovania USA v Centrálnej a Strednej Ázii úplne zmeniť.
Prezident Vladimír Putin ihneď po nedávnom tradičnom stretnutí ruských veľvyslancov, kde sa o. i. posudzovala téma transformácie geopolitického prostredia, rozhodol o novej redakcii Koncepcie zahraničnej politiky Ruska. Inovovaný text by mal byť hotový do konca tohto roku a z predbežnej dikcie, ktorá neverejne koluje v moskovských odborných kruhoch, so stabilnou prítomnosťou USA v Strednej Ázii Moskva nepočíta.
Pritom podobný názor má aj Peking!
Vyšlo 3. 9. 2012 na publica.cz
