Malá divadelná inventúra v Prešove: Všetko je inak!

Pre prešovské Divadlo Jonáša Záborského je poprevratová história doslova tancom na trampolíne. Keď v septembri 1990 tiahli členovia činohry i spevohry mestom a sťahovali sa z historickej budovy do novučičkej novostavby, sotva niekto tušil, že po dvoch-troch rokoch sa v tlači dočítajú toľko chvály na svoj ambiciózny umelecký program, ba že padne aj hyperbola o presťahovaní Národného divadla k Toryse. Lenže potom prišiel fantóm decentralizácie, tlak na odovzdanie inštitúcií z podriadenosti ministerstva kultúry novovznikajúcim krajom. Alternatíva, ktorou mohlo byť pôsobenie Východoslovenského štátneho divadla v oboch centrách, Košiciach i Prešove, narazila na odpor a po dvoch rokoch tento experiment za jasotu prešovských i košických „patriotov“ minister Kňažko škrtom pera ukončil a obe divadlá odovzdal krajskej samospráve. Košickému Štátnemu divadlu sa po čase podarilo opäť sa vrátiť do zriaďovateľskej pôsobnosti bratislavského ministerstva, Prešov pod krajom zostal a pred rokom sa z dvojsúborového divadla podľa vzoru Novej scény stalo divadlo s jediným „hybridným“ ansámblom, kde popri prevahe činohercov zostalo zopár operetných sólistov a tri tanečné páry. Ambície i umelecké úspechy z polovice deväťdesiatych rokov dávno odvial čas, rovnako ako vtedajšie sympatické úsilie profilovať divadlo predovšetkým na dielach domácich klasických aj súčasných, autorov. Po niekoľkých rokoch ústupu do defenzívy, keď bolo malým víťazstvom, že Divadlo J. Záborského bolo vôbec schopné absolvovať divadelnú sezónu, a keď sa v ňom vedúce funkcie odovzdávali ako štafetový kolík, sa napokon vedenie divadla pred časom stabilizovalo (riaditeľ Ján Hanzo, umelecký šéf František Javorský) a na začiatku februára prizvali prešovskú verejnosť i posledných mohykánov slovenskej divadelnokritickej obce na Malú divadelnú inventúru – pracovný festival, bilancujúci najnovšiu kapitolu prešovskej divadelnej histórie. Prekvapenie prvé: Divadlo sa nemusí podkladať! Z ôsmich uvedených inscenácií (s premiérami od júna 2005 do decembra 2006) ani jediná nie je bulvár! V čase, keď aj naše najctihodnejšie kultúrne inštitúcie s najvyššími subvenciami argumentujú degradáciou všeobecného vkusu, a tým vysvetľujú svoju „ústretovosť“ a snahu pritiahnuť divákov za každú cenu, je to fakt nesporne povšimnutiahodný. Aj komédie rešpektujú vkusové medze konzervatívnejšej slovenskej populácie, nehovoriac o tom, že Gavran či Ahlfors patria k tomu najlepšiemu, čo ponúka súčasný európsky repertoár. Williams, Lorca (v Peckovej adaptácii), Tajovský či Feldek a Jakubisko, každý vo svojom žánri reprezentujú to kvalitnejšie a náročnejšie z ponuky. Otázniky môže vzbudzovať len kombinácia Kempinského Dueta pre jedného s Kohoutovou adaptáciou Kyanid o piatej. Moravčíkovo tanečné libreto necháme v tejto chvíli bokom, keďže táto inscenácia mala prioritne ambíciu uchovať v Prešove ako divadelný žáner tanečné divadlo. Prekvapenie druhé: Stále bolo plno! Hoci Slovensko a celá východná postsocialistická Európa ustavične plače, že reakciou na transformačné procesy je úbytok ľudí, ktorí si môžu dovoliť pravidelne navštevovať kultúrne podujatia, bola do posledného miestečka zaplnená nielen sedemstomiestna Veľká sála novej budovy Divadla Jonáša Záborského na Feldekovej nedeľnajšej Perinbabe, ale rovnako plno bolo v piatok skoro popoludní v historickej budove na náročnom projekte Mariána Pecka Lorkiáda či v sobotu ráno na Moravčíkovej pohybovej show Diagnóza I 21. Autor týchto riadkov kedysi napísal, že Prešov je divadelné mesto a potešilo ho, že svoje tvrdenie nemusí revidovať. Prekvapenie tretie: Skvelé ženy v súbore! O tom, že Kveta Stražanová je jednou z hviezd svojej generácie vari nik z odborníkov ani pravidelných divadelných návštevníkov nepochybuje, hoci dokazovať to „Slovensku a svetu“ z ďalekého Prešova je naozaj náročné. V dávnejšej minulosti bolo jej postavenie v súbore tak trochu „exteritoriálne“ a ostatné členky dámskeho ansámblu ostávali v istom odstupe. Tentoraz však rovnako ako Stražanovej Helena v Nedeli pre bolesť ako stvorenej, Eva v Gavranovej komédii Keď umiera herec, Žofia v Kyanide o piatej či Matka a Bernarda Alba v Lorkiáde zaujala aj vrúcna a vnútorne precítená Plánka Ľudmily Dutkovej, v Statkoch – zmätkoch zasa Valéria Furješová ako Žofa Ľavková (ale i Amélia v Lorkiáde). Jemnou vnútornou kresbou charakterov upútali pozornosť kreácie Jitky Kriškovej (Dotty vo Williamsovej hre Nedeľa pre bolesť ako stvorená, Pontia v Lorkiáde) a ostrou protikladnosťou zasa upútali výkony Jany Valockej (Duety – Stephanie v T. Kempinského Duete pre jedného a Iréne v hre P. Kohouta Kyanid o piatej, plus Martirio v Lorkiáde či Mara Palčíková v Statkoch-zmätkoch). Zaujali aj postavy najmladšej členky súboru Jany Jurišincovej, absolventky banskobystrickej Akadémie umení (Nevesta v Lorkiáde, Zuzka v Statkoch-zmätkoch). Škoda, že pánska časť súboru má práve v tejto generačnej kategórii veľkú dieru a medzi relatívne zohratým triom Jozef Stražan (blysol sa pôvabnou rolou Žobráčka-Starena-Smrť v Lorkiáde, exceluje ako Tom v Gavranovej komédii aj ako Ragnar v Ahlforsovej Poslednej cigare), Peter Lejko (Tomáš Kamenský v Tajovskom, Otec v Lorkiáde, pastor Helge v Poslednej cigare) a Dušan Brandýs (gurmánsky Jano Ľavko v Statkoch-zmätkoch, Principál v Perinbabe) a mladými a zatiaľ neveľmi vyhranými členmi súboru (Milan Ivan, Miroslav Bodoki, Mikuláš Macala, Daniel Straka) už je jediný „muž v strednom veku“, umelecký riaditeľ František Javorský (Ondrej Palčík v Statkoch-zmätkoch, Dr. Feldman v Kempinského Duete pre jedného). Dopady možno registrovať v dvoch smeroch – po prvé je v Prešove v súčasnosti nehrateľná podstatná časť veľkého slovenského i svetového repertoáru, pretože fyzicky niet hercov, ktorých by bolo možné obsadiť, po druhé sa v nezávideniahodnej situácii ocitajú režiséri, ktorí sú voľky-nevoľky nútení obsadzovať dokola a akoby nenápadito stále tých istých hercov. A už ani nemyslieť na to, že človek je tvor, ktorý podlieha zavše i bacilom či nehodám najrôznejšieho druhu – a o možnosti záskoku či alternácie môžu v Divadle Jonáša Záborského iba ak snívať… Prekvapenie štvrté: Kolotoč režisérov. V teoretickej rovine každý slovenský divadelný riaditeľ či umelecký šéf potvrdí, že pre umelecký súbor profesionálneho divadla je mimoriadne dôležitá trvalá spolupráca s domácim plnoúväzkovým režisérom, ktorý sa môže členom súboru venovať aj pedagogicky, ktorý má čas a priestor zvažovať, ako povedzme hercovi pomôcť prekonať tvorivú krízu, ako integrovať do súboru nových členov a podobne. V praxi to však po poldruha desaťročí transformačných pokusov dopadlo tak, že interných režisérov má vari už len pár bratislavských divadiel, trnavské Divadlo J. Palárika, Slovenské komorné divadlo v Martine, Spišské divadlo a Štátne divadlo v Košiciach. Ostatné súbory interných režisérov (a ani dramaturgov) už „nedržia“, režiséri prichádzajú spravidla so svojimi spolupracovníkmi na konkrétny projekt, odpremiérujú ho a idú ďalej. Na ôsmich prešovských inventarizovaných inscenáciách sa teda vystriedali Marián Pecko (Lorkiáda), Michal Vajdička (Keď umiera herec), Anton Šulík (Perinbaba), Martin Kákoš (Posledná cigara), Matúš Oľha (Statky – zmätky), Jaroslav Moravčík (Diagnóza I 21) a Michal Náhlík (Nedeľa pre bolesť ako stvorená, Duety). Isteže, dá sa argumentovať, že s každým režisérom sa spolupracuje inak, že pre hercov je istým spôsobom výzvou stretávať sa vždy s novou režijnou poetikou, iným ponímaním skúšobného procesu – a v neposlednom rade i spomenutými pozitívnymi výsledkami. No na druhej strane možno práve interný režisér by nedopustil, aby sa pánsky súbor ocitol v súčasnej situácii. Prekvapenie piate: Rezignácia na hľadanie autora Z ôsmich inscenácií sú len dve v pravom zmysle slova slovenské – Tajovského Statky – zmätky a Feldekova a Jakubiskova Perinbaba. Pravda, obe už majú za sebou rad rozličných uvedení, rozhodne o nejaký dramaturgický objav nejde. Pôvodné v autorskoprávnom zmysle slova sú i Moravčíkova Diagnóza I 21 a Peckova Lorkiáda, k obom projektom vznikli autorské libretá, hoci v prvom prípade ide o jednu z Moravčíkovych režijno-choreografických variácií, ktoré sa odvíjajú už od legendárnej Haravary a Pecko zasa podľa svojho gusta zredukoval a skombinoval texty španielskeho dramatika Federica Garciu Lorcu. Na počiny, aké pred desaťročím znamenali v Divadle J. Záborského napríklad Horákova Skaza futbalu v meste K. (réžia Roman Polák), Kováčikov Boží vták, Urbanova dráma Beta, kde si? (Ján Sládeček), Scherhauferov projekt Kemu ce treba? či hru Mikuláša Kočana Andrišku, Andrišku (Jozef Prážmári) môžu dnes pamätníci už len nostalgicky spomínať. Po odchode Alžbety Verešpejovej z postu dramaturgičky už vlastne ani v divadle niet človeka, na ktorého by sa mohol autor túžiaci po spolupráci s prešovským Divadlom J. Záborského obrátiť, s kým by mohol o svojom texte kompetentne viesť diskusiu. Isteže, niečo dokáže zratovať umelecký šéf František Javorský, muž s obdivuhodným akčným rádiusom i nezanedbateľnými skúsenosťami z čias svojho nitrianskeho riaditeľovania, systémovo je tu však zjavná prekážka, cez ktorú sa domáci autor sotva dostane. Prekvapenie šieste: Takmer všetko naopak! Názov Chalupkovej kocúrkovskej komédie – Všetko naopak – mi zišiel na um, keď som uvažoval nad tým, ako divadlo využíva tri hracie priestory, ktoré má k dispozícii. V najväčšej sále v novej budove Divadla J. Záborského sme v rámci inventúry videli iba Perinbabu. Zjavne likvidáciou spevohry prišla o svojho hlavného užívateľa a dnes hostí najčastejšie muzikálové projekty, ktoré divadlo z času na čas preberá na svoj plagát. Činohra sa najlepšie cíti v zrenovovanej historickej budove a zjavne by tam najradšej hrala všetko. Takže do vyparádeného klasického „kukátkového“ divadla vopchal aj Marián Pecko s výtvarníkom Pavlom Andraškom moderné vitríny, ukrývajúce aktérov Lorkiády, hoci pre takýto výrazný divadelný experiment je k dispozícii architektonicky podstatne vyhovujúcejšia a takmer nevyužívaná Experimentálna sála v novej budove. V tej sa výnimočne hrali Duety, inak uvádzané tiež v historickej budove, a divákov usadili na tribúnkach vystavaných z klasických praktikáblov, hoci celá plocha Experimentálnej sály je hydraulicky ovládateľná a výškovo upraviteľná podľa vôle inscenátorov. Kto si spomenie, že Veľká sála bývala kedysi vypredaná nielen na muzikálových produkciách, ale aj na Palárikovom Zmierení či Kováčikovom Božom vtákovi, a kto má v pamäti nápaditosť, s akou na rozličné priestory novostavby projektoval jednotlivé časti unikátneho cyklu Kemu ce treba? Peter Scherhaufer, musí byť trochu sklamaný zo straty ambícií nájsť spôsob, ako dostupné priestory dobre využiť a uspokojenia s tým, že „stará“ budova je príjemná a diváci tam radi chodia. Podprahový odkaz Prešovská divadelná inventúra priniesla popri príležitosti v koncentrovanej podobe sa oboznámiť s tvorivými výsledkami prešovského divadla za poldruha roka aj dôležitý podprahový odkaz: Zjavne sa už vyžila téza presadzovaná v poslednom desaťročí časťou divadelných tvorcov, že divadlo nepotrebuje kritickú reflexiu. Krátkozrakosť prístupu, ktorý uprednostňuje plytkú propagačnú publicistiku pred odborným, hoci nie vždy chváliacim kritickým ohlasom, systémová likvidácia divadelnej kritiky ako špecifickej profesie (napríklad aj tým, že v Literárnom fonde sekcia pre divadlo ako jediná (!) vylúčila podporu kritických aktivít s poukazom na to, že dve percentá odvodov kritici odvádzajú do sekcie pre novinárstvo), to všetko hrá významnú úlohu v tom, že o súčasnom slovenskom divadle zostane pre budúcnosť minimum relevantných informácií a svedectiev. V Divadle J. Záborského si – tak ako pred rokom v Košiciach – uvedomili, že pre divadlo je výhodnejšie prezentovať svoju tvorbu odborníkom aj s rizikom, že reakcia nebude obdivne-ochkajúca. Autor je divadelný kritik a historik, hlavný redaktor revue Slovenské divadlo (SAV)