Tuším Karol Marx kdesi napísal, že dejiny sa dejú dvakrát – prvýkrát ako dráma a druhýkrát ako fraška, alebo tak nejako. Mladý nadaný český historik Michal Macháček napísal podľa recenzentov a aj mnohých čitateľov vynikajúci životopis významného slovenského politika a československého štátnika Gustáva Husáka, ktorého meno je nerozlučne spojené s významnými udalosťami posledných dvoch tretín dvadsiateho storočia. Profesor Robert Kvaček sa o Macháčkovej práci vyjadril, že je to dielo, „ktoré si zjedná a zaslúži odbornú i spoločenskú rezonanciu, aj keď niet no tom sporu, že vyvolá aj väčšinou čiastkovú diskusiu, ale to len zvyšuje jeho prospešnosť a že ide o dielo nepochybnej odbornej hodnoty a vysokej úrovne“. Podľa profesora Roberta Letza si Macháček dokázal „udržať určitý odstup a nadhľad. Profesor Jan Rychlík zase vyzdvihuje „priekopnícky charakter“ tejto biografie a aj to, že Macháček pri jej písaní využil aj moskovské archívy. Nezanedbateľné je aj vyjadrenie Husákovho syna Vladimíra, že má dojem, že „autor knihy pozná môjho otca lepšie ako ja sám“. Toľko teda o samotnej knihe, hoci mne v nej napríklad chýba hlbšia analýza toho, ako kremeľskí mocipáni obrodný proces v Československu využili na to, aby sem pôvodne natrvalo hoci v konečnom dôsledku len „dočasne“ dostali svoje vojská. O tom, že nešlo z ich pohľadu len o potlačenie „kontrarevolúcie“ svedčí skutočnosť, že po niekoľkých rokoch normalizácie pomerov svoje vojská z Československa nestiahli, ale zariadili sa tak, akoby tu mali byť natrvalo.
Macháčkovo dielo však pomerne skoro začalo žiť aj svojím druhým životom. Okrem iného je autorovi od málo znalých kritikov vyčítané, že sa snaží obhajovať, či dokonca rehabilitovať Husáka. Taký názor, aj keď nezodpovedá realite, by bol ešte v rámci akademickej diskusie aj legitímny, ale to, čo sa udialo s autorom neskôr, nemožno označiť inak ako nehoráznosť a akýsi návrat k normalizačným praktikám. Mladý historik bol totiž – možno predčasne – za svoje dielo ocenený a vyznamenaný českým prezidentom Milošom Zemanom štátnym vyznamenaním, medailou Za zásluhy prvého stupňa v oblasti vedy a školstva – a potom sa začali diať podivné veci. Prezident, akoby to bol tušil, sa ho vraj pri odovzdávaní medaily opýtal, či mu tým neuškodí. Autorovi, hoci ako jeden z mála českých a slovenských vedcov má prístup aj do ruských archívov a hodlal vo svojom výskume normalizačnej doby a jej dopadov na našu aj sovietsku spoločnosť pokračovať, príslušné miesta neudelili grant s priezračným odôvodnením, že uprednostnili „iné projekty“. Macháčkovej žiadosti nepomohli ani kladné recenzie jeho diela o Husákovi od troch renomovaných profesorov (a nepomohli by mu ani kladné posudky všetkých profesorov v Čechách a na Slovensku lebo – lebo Zeman, že). Nuž áno, grantov (t. j. peňazí) je málo a záujemcov veľa, ale… Macháček už predsa svoju kompetenciu dostatočne dokázal svojou biografiou Husáka a chcel ďalej vo svojom výskume pokračovať, čo by bolo nepochybným prínosom pre českú aj slovenskú historiografiu. Závistlivci a úradníci mu to však znemožnili – dúfajme, že len dočasne. A tak tento talentovaný historik v súčasnosti pracuje pre pražskú Zoologickú záhradu, kde skúma jej históriu. Možno mu to však poskytne akúsi tvorivú prestávku a oddych od ťažkej husákovskej a normalizačnej témy, hoci sa, myslím, opodstatnene môže sám považovať za obeť normalizačnej doby číslo dva. Veď takto sa po potlačení československého obrodného procesu normalizátori „vyrovnávali“ nielen so svojimi ideovými odporcami, ale aj s úspešnejšími rivalmi v rôznych oblastiach vedy, kultúry i ekonomiky a dokonca aj športu.
Macháček, bohužiaľ, nie je jedinou obeťou takýchto „normalizačných“ praktík v našej súčasnosti. Podobne je ostrakizovaný aj spevák Jaromír Nohavica, básnik Karel Sýs či fyzik Jaroslav Šesták, ktorému ČAV nepredĺžila zmluvu. Náhodou aj Šestáka Zeman vyznamenal… Dúfajme, že po čase sa Macháček predsa len bude môcť k výskumu prvej normalizačnej doby.
