Azda sa už konečne chýli ku koncu obdobie dehonestovania stavu ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v situácii nepotrebných a zavadzajúcich – v situácii nezamestnaných. Nie je to tak dávno, keď na veľké prekvapenie ani ministri SDĽ v Dzurindovej vláde nevedeli prísť nezamestnaným na meno. Akési „mečiarovské“ dedičstvo vysokého (15 % !) percenta nezamestnaných chceli odstrániť ráznou politikou oddeľujúcou povaľačov a špekulantov od tých, čo sa chcú rýchlo zapojiť do pracovného procesu.
Po ich vyše ročnom pôsobení možno konštatovať, že sa nielenže nevyrovnali s problémom nezamestnanosti, ale konečne sa už (P. Magvaši) prebudili a uznali, že nezamestnanosť je problémom krachujúcej ekonomiky a nie problémom ľudí, ktorí nechcú pracovať. Cieľová páska pre rok dvetisíc, 20% nezamestnaného práceschopného obyvateľstva, je totiž práve v týchto chvíľach už vo väčšine krajov SR splnená. A ľudia nenájdu zamestnanie, aj keby chceli. Predovšetkým preto, lebo aj ich zamestnávatelia sú bez práce – nemajú zákazky, nemajú peniaze. Čo ďalej? Ak Peter Magvaši ako socialistický minister v pravicovej vláde tvrdí, že sociálny štát je prežitkom (SLOVO 3/2000), mal by už konečne zložiť funkciu, ktorá mu zjavne ako praktickému manažérovi nesedí a odísť robiť generálneho riaditeľa do niektorého z podnikov, ktoré „trpia prezamestnanosťou“. Tam by svoje presvedčenie uplatnil najlepšie, pretože aj ja som toho názoru, že na úrovni podniku je skutočne sociálne motivované udržiavanie zamestnanosti nevhodné.
Povinnosť spoločnosti, čiže štátu Ale v krajine, ktorá nezvládla svoju transformáciu a už desať rokov upadá v priemyselnej výrobe, nerozvíja sa v oblasti terciárneho sektoru dostatočne hlboko a „zrušila“ poľnohospodársky sektor, je práve klasický SOCIÁLNY ŠTÁT jedinou možnosťou, ako zabrániť sociálnym výbuchom a neuvoľniť priestor politickým extrémistom zľava i sprava. A Slovensku v tomto smere práve bije „hodina dvanásta“. Ak štát narieka nad rozvinutou šedou ekonomikou, mal by vedieť od nej aspoň prevziať pružnosť zavádzania rôznych metód kontroly finančných tokov. Žiaľ, tieto toky dnes kontroluje organizovaný zločin a nie štát. Ale ak je možné v šedej ekonomike každému zainteresovanému vyplatiť na ruku obnos a pritom ho evidovať do koruny, neviem, čo bráni štátnemu aparátu zapojiť nezamestnaných do prác nie za „podporu“, ale cez financovanie známe ako „dlaňovky“ bez toho, aby to pokazilo daňové regule a zruinovalo kontrolný daňový systém. Samosprávy i podnikatelia by vedeli zaplatiť ochotným ľuďom za služby, za jednodenné činnosti a ľudia by ochotne odvádzali štátu daň, ibaže pre úradného šimľa by sa skomplikovalo chápanie štatútu nezamestnaného.
Podľa platných noriem totiž akonáhle nezamestnaný získa korunu z práce počas trvania svojej nezamestnanosti, stráca nárok na podporu, resp. môže byť vyradený z evidencie nezamestnaných. Ako keby jednorazové a nárazové práce automaticky zaručovali človeku, že „odteraz“ až do smrti sa bude živiť práve „dlaňovkou“, napr. za natretie odkvapovej rímsy, odpratanie snehu, odnesenie balíkov, resp. usporiadanie spisov v kancelárii, alebo uskutočnenie kondičných hodín v jazykovej príprave. Štatút nezamestnaného sme si totiž zadefinovali veľmi byrokraticky. Nezamestnaným by mal byť občan, ktorý stratil trvalý pracovný pomer, resp. nezískal dlhšiu ako mesačnú pracovnú zmluvu. Nemôžeme preberať automaticky z vyspelých priemyselných krajín všetky definície. Najmä preto nie, že nemáme mobilný a rozvinutý trh práce, ktorý by síce púšťal ľudí z neefektívnych výrob, ale hneď by ich absorboval pre terciánu sféru. Nezamestnaný na Slovensku totiž v prípade, že NESMIE VYKONÁVAŤ ŽIADNU, ANI LEN JEDNORAZOVÚ PRÁCU S OKAMŽITOU VÝPLATOU, nemá žiadny iný finančný príjem. Ak mu skončí poberanie podpory v nezamestnanosti (a to trvá LEN 6-9 mesiacov!), tak je odsúdený hniť nečinne v chodbe úradu práce a čakať. Štát si takto vychováva „habešanov“, ktorí podobne, ako v Somálsku, sedia celý boží deň na zemi a čakajú raz denne na stravu z Červeného polmesiaca. Ak totiž donedávna mohol niekto demagogicky tvrdiť, že pracovných miest jesto, dnes sa to už neodváži tvrdiť. Revúca, Rimavská Sobota, to sú pomníky mŕtveho trhu práce.
Deformácie mikroekonomiky Podnik funguje tradične na štyroch základných zdrojoch – financie, hmotné a nehmotné statky, čas a ľudia. Hmotné a nehmotné statky sa privatizovali, financie sa kvôli tomu stali chronickým nedostatkom a čas bol väčšinou premrhaný. Ľudia zostali ako nepotrebné aktíva, ktorých sa treba čo najskôr zbaviť. Tak tomu je na Slovensku. Ak MUSÍ firma platiť za prenájom priestorov, nehnuteľnosti, ak spláca vysoké bankové pôžičky, väčšinou sa jej najľahšie škrtá v nákladoch na ľudí. Nedávno som bol svedkom takéhoto nelogického, ale typicky slovenského rozmýšľania: aby sa firmám umožnilo distribuovať ich produkt priamo na miesta spotreby, zdalo sa najvhodnejšie nakúpiť priamo na miesta spotreby nápojové automaty v pomerne vysokej finančnej hodnote. Ale zároveň sa všetci zainteresovaní sťažovali, že ľudia akosi nechcú ich produkty predávať. Dodávatelia ich totiž vedia zaplatiť len halierovými podielmi z predaja. Keď som sa opýtal, či by nebolo vhodnejšie investovať namiesto do automatov polovičné sumy na vytvorenie jedného pracovného miesta na celý rok, nerozumeli mi. Jednoducho sa investovanie do ľudských zdrojov u nás nechápe ako investícia s možnosťou trvalého zvyšovania výkonnosti. A tak napríklad v prípade školského mliečneho programu SR sa môže v budúcnosti stať, že v školách sa deti stretnú s leasovanými automatmi na mlieko, ale tých pár stokorún mesačne na zamestnanie pracovníčky vydávajúcej deťom mlieko priamo na školskej chodbe nebude pre podnikateľov lákavou, ani schodnou cestou.
Slovensku chýba „New Deal“ Keď americký prezident F. D. Roosevelt vyhlásil politiku „nového údelu“, zmietali sa celé USA v kríze podobnej tej našej, slovenskej. Úpadok, kríza, cez noc vyrástol organizovaný zločin. Napriek tomu vedela politika nového údelu nadchnúť – obracala sa totiž na ľudí a na ich chuť pracovať. Znova zopakujem slová Lestera Thurowa, profesora manažmentu na Massachusetskom technologickom inštitúte, ktorý mal osobný vplyv na utváranie hospodárskej politiky USA. Dnes hovorí, že dominantnou konkurenčnou zbraňou 21. storočia bude vzdelanosť a kvalifikácia pracovných síl. Komparatívne výhody ekonomiky si dnes ľudia vytvárajú sami. My sme doplatili na chybnú politiku „lacnej pracovnej sily“ a dnes žneme jej plody – nezamestnanosť a neschopnosť systémovo ľudí vzdelávať a rekvalifikovať na nové zručnosti a vedomosti. Onedlho preto budú v tomto štáte na predaj nielen „lacné strategické podniky“, ale aj lacný a nekvalifikovaný národ. Ak totiž armáda pol milióna práceschopného obyvateľstva „zhnije“ po viac ako pol roku bez práce, pracovná sila tak, ako v prípade strojov zaostane, doslova „morálne zastará“. Psychicky sa zdegraduje a vytvorí polmiliónovú rezervnú armádu organizovanému zločinu. Thajsko, Kolumbia, Venezuela nech sú dostatočnými varovaniami. Donekonečna sa totiž nemôžeme hrdiť „kvalifikovanou“ pracovnou silou, keďže sme stratili krok v kontinuálnom dovzdelávaní profesií, v odbornom raste zamestnancov a strácame najmä ochotu ľudí obetovať sa pre málo platenú a nekvalifikovanú prácu. Politické driemoty miesto nového údelu
Obávam sa však, že tieto problémy už bude riešiť iná generácia politikov, ktorá bude zrejme nútená najprv vytvoriť „new deal“, teda NOVÝ ÚDEL PRE SLOVENSKO. Tá súčasná politická garnitúra, či už je koaličná, alebo opozičná, drieme sladko na vybojovaných a dobre platených štátnych postoch. Samotná SDĽ stratila v otázke nezamestnanosti kredit na verejnosti a ak by potreboval poslanecký klub o tom informácie, rád poslúžim. Pripomeniem napríklad len jednu maličkosť, ktorá sa týka minimálne desaťtisícky nezamestnaných občanov, ktorí čakali na predvianočné zasadanie parlamentu. Pôvodne malo prerokovať a schváliť možnosť daňových prázdnin pre tých dlhšie ako rok nezamestnaných, ak by vstúpili do stavu živnostenského. Na toto rozhodnutie dodnes čaká niekoľko tisíc nezamestnaných, ktorí prešli rekvalifikáciou, ktorí by aj začali so živnosťou, ale v tejto chvíli nemajú ani len na to, aby si platili povinné odvody. Väčšinou sú to stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí nechcú sedieť doma a ich potreba socializácie je taká vysoká, že pôjdu do rizika ponúkať svoje schopnosti cez živnosť. Veľmi by im pomohlo aspoň vedomie odpustenia daní z prvého roku. Parlament však mal a dodnes má asi dôležitejšie problémy (nechutná ruvačka o stranícke posty, ten cirkus je preto vysielaný radšej v nočných hodinách) a vláda asi mala predovšetkým povinnosť prideliť si koncom roka odmeny.
Mali by sme sa vrátiť ku koreňom Ak dokázali naši dedovia v povojnovej obnove bez Marshallovho plánu industrializovať Slovensko, ak dokázali naši otcovia rozvinúť bez výnimočných finančných injekcií ekonomiku tak, že sme nepociťovali problém financovať školstvo, zdravotníctvo, výživu, ak dokázali obce v akciách „Z“ postaviť množstvo dodnes fungujúcich areálov a budov a udržiavať infraštruktúru, mali by sme aj my, ich synovia, vedieť podchytiť ten potenciál zdravých a prácechtivých rúk a mozgov. Prečo ešte neexistuje systém, ktorý by umožňoval nezamestnaným získať za odvedenú prácu peniaze bez toho, aby sa kvôli tejto práci musel človek „zamestnať“ natrvalo? Problém je totiž v obave zamestnávateľov naberať nových ľudí a niesť zodpovednosť za udržiavanie práce pre nich, nie v neochote nezamestnaných pracovať. Svetom letí trend čiastkových pracovných úväzkov, jednorazových zmlúv na externé špecializované práce, ale my tlačíme nezamestnaného i zamestnávateľa do trvalej pracovnej zmluvy, i keď je jasné, že to nemôže fungovať. Lastovička v podobe pracovnej zmluvy na čiastkový úväzok by sa mala zmeniť na systém jednorazových zmlúv, pri ktorom by sa úrady práce postupne mohli meniť na rekvalifikačné strediská. Pritom jednorazových a čiastkových pracovných možností je dnes toľko, že pri prepracovanom systéme priameho platenia a evidovania odvodov by bolo možné veľmi rýchlo rozhýbať polmiliónovú pracovnú kapacitu a uvoľniť ruky úradom práce práve pre ich pôvodnú činnosť – rekvalifikácie, projektovanie a vyhľadávanie pracovných príležitostí. Doterajší systém Úradov práce a evidovania nezamestnaných totiž viac konzervuje existujúci stav, ako hľadá riešenia. Riešenia sú pritom viditeľné a jednoduché – veď podnikatelia už zažili aj horšie systémové kroky – napríklad keď sa povinne nahlasoval a platil odvod z každej koruny exportu. Nehľadajme však vzory opäť v zahraničí, skúsme končene byť tvoriví – veď nie oni, ale my máme pomaly každého piateho práceschopného Slováka bez práce !
Autor (1955) je inžinier ekonómie, pracuje ako poradca
