Na film Paris je t´aime som išla v nedeľu o pol dvanástej počas víkendu, ktorý som strávila v Heidelbergu. Hoci bol začiatok februára, počasie bolo jarno, nedeľne slnečné. V meste, ktoré dobre nepoznám, som nevedela odhadnúť vzdialenosti a ku kinu som prišla oveľa skôr. Dlho čakám. V bočnej ulici je kostol, z ktorého práve vychádzajú ľudia. Pred kinom sa stretávajú diváci, prichádzajú väčšinou na bicykli, vítajú sa bozkom na líce a bicykle zamykajú o pouličné lampy. Na všetko svieti zimné slnko. Po pracovnom stretnutí mám voľný víkend. Prázdna nedeľa v krásnom meste. Priateľka, s ktorou som mala ísť do kina, aby som v neznámom meste nebola v nedeľu sama, sa krátko pred začiatkom predstavenia ospravedlnila, že nemôže. Ale ja už mám kúpený lístok, a tak po niekoľkých rokoch idem do kina sama. Kino je maličké. Toto všetko prispelo k tomu, že predstavenie Paris je t´aime bolo pre mňa príjemným, v istom zmysle jedinečným zážitkom. Bohatstvo parížskej chudoby Veľa ľudí mi rozprávalo o rôznych cestách do Paríža. Stopom a bez peňazí. O prespávaní na parížskych perifériách alebo rovno pod Eiffelovou vežou na kartónoch, ktoré chránili pred rannou rosou. Autobusom Karosa, keď šoféri na odpočívadlách varili párky a predávali nesku. O jednej bagete na deň, keď sa minuli posledné peniaze. Sama som mala „parížske obdobie“, aké prežila snáď väčšina mojich rovesníkov. Chudoba akoby k Parížu patrila. Nielen stopovanie, prespávanie na tráve a hladovanie stopárov z východnej Európy, ale aj príbehy chudobných umelcov na Montmartri v devätnástom storočí. Film Paris je t´aime tvorený zreťazením vzájomne nesúvisiacich ľúbostných príbehov v jednotlivých parížskych štvrtiach tiež využíva toto malebné klišé chudobného Paríža. Hrdinami dvadsiatich ľúbostných epizód, ktorých autormi je dvadsať svetových režisérov, nie sú bohatí Parížania z kaviarní na Champs Elysées, ale drogový díler a jeho pekná odberateľka, juhoamerická opatrovateľka detí, homosexuálny zamestnanec polygrafickej dielne, severoafrická moslimská imigrantka, ale aj upíri a klauni. Pri sledovaní tohto filmu sa vám vybaví všetko, čo už o Paríži viete, čo ste o ňom počuli, čítali a videli v televízii. Ponúka málo nového, ale práve svojou banalitou vzbudzuje silné emócie. Naschvál využíva všetky klišé a gýče združené okolo Paríža a v rýchlom slede päťminútových epizód práve nimi oslovuje diváka. Zreťazená láska V Paris je t´aime dostalo dvadsať režisérov, medzi nimi napríklad aj Gérard Depardieu či Gus Van Sant, päť minút na to, aby vyrozprávali príbeh lásky v jednom z parížskych obvodov. Vznikol tak film poskladaný z dvadsiatich ľúbostných epizód, pričom každá z nich sa končí prvým záberom nasledujúcej, takže je to skôr reťaz ako mozaika. Režiséri sa zadania chopili skutočne rôzne. Niektorí vsadili na tradičný príbeh, nebránili sa spomínanému gýču, aký si téma (láska a Paríž, láska v Paríži) hádam aj vyžaduje. Napríklad Gurinder Chadha v epizóde odohrávajúcej sa v štvrti Quais de Seine rozpráva minipríbeh zaľúbenosti francúzskeho chlapca a severoamerickej moslimky, ktorú čaká pred mešitou. Všetko pôsobí ako v rozprávke a divák sa nepozastaví nad nepravdepodobnosťou situácie, keď starý otec dievčaťa, ktorý akoby prišiel z Tisíc a jednej noci, pozve chlapca, ktorého vidí prvý raz v živote, na návštevu do rodiny. Chadhov príbeh patrí vo filme k tradičnejším. K tým, ktoré zobrazujú mužsko-ženskú lásku spôsobom, aký od ľúbostného príbehu očakávame. K takýmto patria napríklad aj epizódy Wesa Cravena (Pére-Lachaise) o hádke novomanželov na slávnom cintoríne, do ktorej zasiahne sám Oscar Wilde, Bruna Polalydésa (Montmartre) o osudovom stretnutí v slávnej umeleckej štvrti a iné. Gus Van Sant (Le Marais) ponúka príbeh lásky homosexuálneho páru, Sylvain Chomet (Tour Eiffel) pantomímu o zaľúbených klaunoch. Dvakrát nie je témou príbehu erotická, ale materská láska. Raz, podľa mňa v jednej z najpodarenejších epizód Alexandra Payenho (14. arrondissement), v ktorom mladá Juhoameričanka skoro ráno odnáša vlastné dieťa do jaslí a láskyplne ho uspáva uspávankou a potom uteká do svojho zamestnania opatrovateľky detí v bohatej rodine a uspával rovnakou uspávankou akési cudzie dieťa. Druhýkrát v príbehu Isabel Coixete (Bastille), v ktorom starý otec v jeden večer opatruje vnuka, aby sa mohla ísť jeho dcéra na materskej dovolenke konečne zabaviť s kamarátkami (tu je reťaz lásky ešte zložitejšia: Láska otca k dcére, matky k dieťaťu, starého otca k vnukovi). Ľúbiť je vzdávať hold Nie všetky epizódy sú rovnako podarené, či sa pre svoju rôznorodosť jednému divákovi nemôžu páčiť všetky rovnako. Avšak päťminútový rytmus zabezpečuje rýchlu zmenu, udržuje v napätí. Ale najdôležitejšie je, že hlavnou postavou tohto filmu je mesto Paríž. Rovnako ako láska, je aj Paríž zdrojom nesčíselných asociácií a žiaričom nesčíselných nálad. V záverečnej epizóde filmu je hlavnou postavou žena, ktorá je už svojou fyziognómiou na prvý pohľad jednoduchá Američanka. So silným americkým prízvukom číta text, slohovú prácu z kurzu francúzštiny, na ktorý si po dlhej kariére poštárky na vidieku Spojených štátov našetrila peniaze. Cesta do Paríža je pre ňu splnený sen. S detskou, naivnou radosťou sa s turistickým sprievodcom v ruke prechádza po Paríži, pri hrobe Sartra a De Beauvoir skomolí ich mená, keď číta, že to boli slávni spisovatelia, ktorí sa tak veľmi ľúbili, že sú pochovaní vedľa seba. Toto záverečné vyznanie lásky mestu Paríž a zároveň príbeh bazálnej ľudskej radosti a nereflektovanej osamelosti uzatvára film spôsobom, z ktorého stisne srdce aj divákovi, ktorý sa už pri jednej či dvoch epizódach možno začal nudiť. Paris je t´aime, 2006 Réžia: Olivier Assayas, Frédéric Auburtin, Emmanuel Benbihy, Gurinder Chadha, Sylvain Chomet, Ethan Coen, Joel Coen, Isabel Coixet, Wes Craven, Alfonso Cuarón, Gérard Depardieu, Christopher Doyle, Richard LaGravenese, Vincenzo Natali, Alexander Payne, Bruno Poalydčs, Walter Salles, Oliver Schmitz, Nobuhiro Suwa, Daniela Thomas, Tom Tykwer, Gus Van Sant
