Logika je neoddeliteľnou súčasťou všetkého konania Milana Ftáčnika. K politike pristupoval vždy takmer ako k exaktnej disciplíne. O politikoch všeobecne platí, že sú to narcisisti a ak nie narcisisti, tak určite exhibicionisti a ak nie exhibicionisti, tak určite populisti. Ak platí táto schéma (a to si píšte, že platí), potom Milan Ftáčnik nie je typický politik. Je to vnútorne vyvážený muž, ktorému sú cudzie akékoľvek záchvevy emócií, akékoľvek sklony k vodcovstvu, akékoľvek prejavy dravej ctižiadosti. O svoj post ministra školstva sa nijako zvlášť nebil, rovnako ako nevyvíjal nijakú prehnanú aktivitu (takú typickú zo straníckych zápolení) na získanie funkcie prvého podpredsedu SDĽ. Chvíľami pôsobí, akoby mu na politickej kariére nezáležalo. Ktosi o ňom povedal, že jeho jedinou chybou je skutočnosť, že nie je ctižiadostivý.
Cvičí jógu a stravuje sa veľmi pravidelne (v kufríku si nosí dokonca zabalenú desiatu). Vo svojej materskej strane je považovaný za najväčšieho zástancu rovnoprávnosti žien (asi preto má u nich taký úspech). Do politiky ho vtiahol Peter Weiss. Spolu s ním a Brigitou Schmögnerovou pred parlamentnými voľbami veľmi rázne obhajoval nevyhnutnosť dištancovať sa od spolupráce s HZDS proti málopočetnej, ale vplyvnej vnútrostraníckej opozícii. Jeho meno nie je na politickej scéne spojené s nijakým škandálom či škandálikom, čo jeho protivníkov značne znervózňuje (v tomto sa s ním môže porovnávať vari iba Peter Weiss, ktorý najlepšie ovláda umenie vhodne vyberať slová). Rok 1989 bol pre neho podľa jeho vlastných slov určitým vyslobodením, pretože otvoril priestor na slobodnejšie formulovanie názorov. Jeho dvaja bratia majú pravicové zmýšľanie (azda preto, že sú dvojčatá) a Milan Ftáčnik priznal, že sa o politike nezriedka aj poškriepia. Nie sú však nepriateľmi a dokážu sa tolerovať.
Neplytvá slovami a uvažuje veľmi racionálne. Odmieta všetko, čo stráca logiku, hoci by šlo aj o politicky účinné veci. Vyhýba sa konfliktom, má značný zmysel pre toleranciu a potreby národnostných menšín. Ako jediný ľavicový poslanec odmietol hlasovať za zákon o štátnom jazyku. Nacionalisti ho často nálepkujú ako kozmopolitu, čo však nepovažuje za nadávku. Vzhľadom na jeho intelektuálne sklony sa mu spolu s Petrom Weissom ušla prezývka salónny socialista. Títo dvaja muži sa javia ako politické dvojičky: zatiaľ spolu vždy stúpali i padali. Jedinou politickou ambíciou Milana Ftáčnika je, aby mal stále čo povedať k politike, v ktorú verí. Ak zistí, že to tak nie je, je podľa vlastných slov pripravený kedykoľvek odísť. Slovom, tento muž sa javí ako prototyp politika budúcnosti. To by však politická scéna na Slovensku musela vyzerať úplne ináč. Dovtedy bude Milan Ftáčnik naďalej najviac nápadný svojou nenápadnosťou…
