Kríza roku 2008 okrem iného spôsobila zmätok medzi ľuďmi, ktorí investovali všetko do svojho straníckeho preukazu ako neoliberáli, ľavičiari či cetropravičiari atď. Osobne sa mi stali veci, ktoré by som si v minulosti vôbec nevedel predstaviť. Súčasné pozvánky na hedge funds v Londýne, na ľudové zhromaždenia „nahnevaných“na Aténskom námestí Syntagma, do Snemovne lordov v Londýne, na akcie anarchistov v Slovinsku, do Bloombergu v New Yorku a v Londýne atď. To „najhoršie“ som nechal nakoniec: Aj keď som hovoril o kríze všade zhruba to isté takým rozdielnym poslucháčom, to, čo som hovoril, prijímali s rovnakou srdečnosťou. Či už to boli bankári vo Švajčiarsku alebo anarchisti v Chorvátsku!
Príčina toho, že kríza roku 2008 takto zmenila svet a vznikla takáto zhoda medzi rôznymi ľuďmi, aspoň čo sa týka diagnózy problému, je jednoduchá: zrútenie peňažného systému a jeho záchrana z peňaženky občanov (hlavne tých chudobnejších) mala obete na oboch brehoch „triedneho boja“, tak podnikateľov, ako aj zamestnancov. Išlo o cynický gigantický prenos príjmov celej spoločnosti smerom ku skrachovaným bankárom. Od New Yorku až po Atény a od Lisabonu až po Helsinky.
Jedným z výsledkov tejto historickej udalosti bolo, že tí, ktorí chceli ostať verní ideológiám spred roka 2008, boli zmätení. Napríklad mnohí liberáli, ktorí nadávali (a pokračujú v tom) na štátne zásahy, zrazu začali (hlavne v Grécku) brániť najväčšiu štátnu pôžičku v histórii ľudstva, z ktorej bola dotovaná malá skupina „podnikateľov“ (teda bankárov), prenášajúc tieto nové dlhy na plecia nevinných občanov a podnikateľov. Ako by potom nemal nastať skrat medzi liberálmi, ktorí podporujú memorandá? V tej istej chvíli ľavičiari, ktorí predtým chápali kapitalistický štát „sociálnych istôt“ ako mechanizmus kapitalistickej spoločnosti zameranej na oslabovanie triedneho uvedomenia a prostriedok na vytieranie zraku ľudovým masám, začali tento štát podporovať.
Zoči-voči faktom, ktoré spôsobila kríza z roku 2008, si všímame, ako sa proti sebe stojace ideologické tábory nesnažia verne držať svojho ideologického zástoja. Na druhej strane, vari tento zmätok znamená, že sa stierajú hranice medzi ľavicou a pravicou? V žiadnom prípade.
Politikou Trojky je, že čím nižšie sa udržiavajú základné príjmy, tým lepšie, lebo sa tým zvyšuje produktivita podnikov. Tento čisto pravicový názor sa zakladá na tom, že ak sa šalát na trhu nepredá do dvanástej na obed, treba znížiť cenu, až kým sa nevypredá. Ľavicový prístup je iný, lebo predpokladá, že pracovná sila sa odlišuje od šalátu. Preto aj Syriza navrhuje, aby sa základný plat vrátil na úroveň spred roku 2012.
Odpoveďou tých, ktorí síce uznávajú, že základný plat 700 eur umožňuje ľuďom dôstojne žiť, no boja sa, že mnohé súkromné podniky by nemohli svojim zamestnancom dávať takýto vysoký plat, je, že takéto opatrenie by zvyšovalo nezamestnanosť. A tak sa niektorí čudujú – ako to, že zvýšenie základného platu je pokrokovým opatrením. Nebudem sa tu zaoberať keynesiánskym argumentom o zvýšení celkového dopytu, ale sa sústredím na rozdielny prístup pravice a ľavice: ak jeden podnik neprosperuje a podnikateľ nemôže dať ľuďom dôstojný plat, nemá právo byť zamestnávateľom.
Čím by teda mal byť? Ak je podnikateľ toho názoru, že podnik má perspektívu, môže zobrať zamestnanca za spolupodnikateľa a deliť sa s ním o polovicu zisku – ako o súčasný nízky, tak aj budúci vyšší. Je to však niečo, čo si vyžaduje zmeny v právnom systéme. Takáto reforma by napríklad umožnila malému gréckemu podniku sa rozvinúť…
V časoch dnešnej krízy bol spôsob, ako sa dívame na rozdiely medzi ľavicou a pravicou prekonaný. To však neznamená, že bol prekonaný sám rozdiel. Len ho treba definovať odznovu, celkom nanovo.
Yannis Varoufakis, časopis Lifo, Atény. Autor je kandidát na poslanca ľavicovej strany Syriza, profesor ekonómie Aténskej univerzity, autor mnohých kníh, z ktorých bola po česky vydaná kniha Globálny minotaurus.
Preložila Silvia Okáliová
Foto: http://yanisvaroufakis.eu/
