Kultúra (po)sväte(ne)j stupídnosti

Vatican reality show must go on! Pápež to už má za sebou, ale takmer dvetisíc rokov pokračujúca show nekončí. Katolícka cirkev vždy mala zmysel pre teatrálnosť. V súvislosti s agonizovaním Kristovho zástupcu na planéte Zem sa Vatikánu a vôbec celému katolíckemu svetu podarilo vyprodukovať ojedinelú, ale v podstate však tradičnú reality show porovnateľnú s tými najväčšími nechutnosťami, aké sa na obrazovke vyskytli vďaka napríklad Mojsejovcom. Slzy šoubizu Svet ronil slzy, lekári robili maximum, aby pápežovo utrpenie antibiotikami čo najväčšmi predĺžili. O čo šlo? Aby sa pápež dožil „fatimskej“ soboty? Vatikánski hodnostári na Veľkú noc strkali trpiaceho pápeža do okna, aby ho v tomto žalostnom stave mohol vidieť čo najväčší počet ľudí. Keď sa pápežov stav koncom minulého týždňa zhoršil, televízni moderátori sa obliekli do čierneho, STV 2 mi nedovolila dopozerať film Dr. Divnoláska, pretože prerušili vysielanie, aby nás informovali o pápežovej smrti. Nás, ateistov, africké deti, pravoslávnych, moslimov, budhistov, homosexuálov. Valili sa po mne vlny zhrozenia. Šestnásť rokov po páde komunistického režimu som sa opäť cítil ako vtedy, keď jeden za druhým mreli Brežnev, Černenko, Andropov… Verte mi, je to ten istý pocit. V tomto žalúdok napínajúcom cirkuse sa „vyznamenala“ aj budúca slovenská superstar Martina Šindlerová. Nebojácne verejne prejavila svoj smútok za mŕtvym pápežom. Nechala sa zmanipulovať správou z talianskej televízie. Pápež v tých hodinách ešte nebol mŕtvy. Alebo možno aj bol, len niekomu vo Vatikáne prišlo vhod držať svet v neistote. V niektorých častiach sveta sa veriaci modlili, aby sa pápež zotavil. Čo tým chceli povedať? Že pápež má byť odsúdený na nesmrteľnosť, nech by už akokoľvek trpel? Martina ronila slzy, hoci Kristus vtedy ešte neotvoril brány nebies. „A čo je Kristus? Nejaký vrátnik?“ rozčuľoval sa môj najdôležitejší priateľ, inak takto vychytený slovenský prozaik. Svätý Peter je asi na dovolenke, pomyslel som si. Martina má právo na svoje slzy, veď má len šestnásť rokov; o svete, o cirkvi, o viere a záludnostiach ľudského života i o rozmarných praktikách najvyššieho Demiurga nevie ešte nič. Buďme k nej zhovievaví. Môžeme však byť zhovievaví k porotcovi súťaže Slovensko hľadá Superstar Paľovi Haberovi, ktorý sa nechal počuť, že speváci teraz spievajú pre pápeža? Drahí priatelia, vitajte opäť v socializme! Pápežskejší než pápež Hlúposť más a hlúposť celebrít schystávajú pre svet poľutovaniahodnú budúcnosť. Málokto sa zamyslí nad tým, že mocenské štruktúry sú vždy len mocenské štruktúry. A mocenské ambície zas len mocenské ambície. Je úplne jedno, či sa bavíme o Vatikáne, Brežnevovej Moskve či o Bielom dome. Zvolenie Karola Wojtylu za pápeža urýchlilo pád komunizmu vo východnej Európe. Bol to politický ťah, nerobme si ilúzie. Okolnosti vyriešenia finančného škandálu Vatikánu zo začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia dodnes neboli objasnené. Aj vďaka Jánovi Pavlovi II. Aj vďaka organizácii Opus Dei, ktorá vtedy ťahala Vatikán z kaše. Žeby sa karty tajne prerozdali a nitky Vatikánu už dávno poťahuje Opus Dei? Opus Dei je vôbec veľmi rafinovaná organizácia. Je rozkošatená po celom svete, svojich členov má v hojnom počte zastúpených v talianskom parlamente, v španielskej vláde a možno aj v našich kresťansky orientovaných politických stranách. Nie možno, ale určite. Opus Dei sa netají tým, že sa usiluje presadzovať záujmy Vatikánu aj na pôde národných vlád. Pozoruhodný je aj fakt, že hovorca dnes už mŕtveho pápeža, Joaquin Navarro-Valls je takisto z Opus Dei. (To, že sa pri informovaní tlače o pápežovom stave takmer rozplakal, ešte neznamená, že jeho organizácia má tie najčistejšie úmysly. Plakať vedia aj tyrani.) Vlastne to ani nie je pozoruhodný fakt, veď je všeobecne známe, že Ján Pavol II. mal ku konzervativizmu Opus Dei neobyčajne blízko. V knihe Katolícka cirkev upozorňuje na to aj Hans Küng: „… pápež všetkými možnými prostriedkami podporuje reakčnú tajnú politickú organizáciu Opus Dei, pochádzajúcu z Francovho Španielska (ktorá bola zapletená do škandálov súvisiacich s bankami, univerzitami a vládami). Táto organizácia má inak črty typické pre stredovek a protireformáciu a tento pápež, ktorý k nej mal blízko už v Krakove, ju oslobodzuje od episkopálneho dozoru a blahorečí jej zakladateľa, ktorý rozhodne nebol nijakým svätcom.“ Vôbec by som sa nečudoval, keby vysvitlo, že aj kruhy blízke slovenským kresťanským demokratom alebo aj niektorí členovia politických strán zdôrazňujúcich svoje kresťanstvo, Opus Dei takou či onakou formou podporujú. Vlastne, také čosi nemá prečo vysvitnúť, veď Opus Dei nie je tajná organizácia, iba jej praktiky sú hmlisté… Škodoradostne by som sa zasmial, keby sa ukázalo, že aj sám riaditeľ STV, inak dosť známy svojou zbožnosťou, má utužené styky s touto fundamentalistickou katolíckou organizáciou. Fantazírujme chvíľu: keby sa teda jedného dňa naozaj preukázalo, že Opus Dei zo šedého úzadia alebo aj celkom otvorene „usmerňuje“ morálnu profiláciu niektorého z elektronických médií a čosi zo ziskov z esemesiek prichádzajúcich do práve rozhorúčenej reality show kvapkalo do vrecka aj spomínanej bohumilej organizácii, šokovalo by vás to? Takisto by asi nikoho nemalo prekvapiť, keby vysvitlo (a možno už dávno vysvitlo, len ja som sa neskoro zobudil a mám málo informácií), že súčasný minister vnútra a minister spravodlivosti sú nepostrádateľnými piliermi Opus Dei na Slovensku. Ich rétorika, arogancia a spôsob argumentovania každopádne svedčí o tom, že od učenia Josemaría Escrivu, zakladateľa Opus Dei, rozhodne nemajú ďaleko. Tradícia a zelená lúka Katolicizmus kedysi dávno zbavil Európu tzv. pohanských kultov. Mnohé atribúty si z týchto kultov privlastnil. Dnes sme svedkami toho, že práve katolícka cirkev sa správa ako nejaká prerastená polyteistická animistická sekta používajúca tie najbarbarskejšie dekorácie. Udivovať ma neprestáva, koľko ľudí, ktorí na prvý pohľad pôsobia osvietene a slobodomyseľne, značne vzdelane, sa nemôže/nechce zbaviť bremena tradície prevzatej od rodičov alebo z okolia. Udivovať ma neprestáva, že sa na udržovaní agonizujúceho katolicizmu pri živote podieľajú gayovia, lesbičky, feministky… Udivovať ma neprestáva, že sa ku katolicizmu tvrdošijne hlási aj feministicky orientovaná (a možno aj statočne voľnomyšlienkárska) slovenská spisovateľka Jana Juráňová. Ako spisovateľku ju obdivujem, ale jej postojom nerozumiem. Ale veď asi ani nemusím; rovnako, ako ani ona nemusí rozumieť tým mojim… Ďalej ma udivuje, že katolicizmus za svoj považujú aj generácie narodené po roku 1980. Spomínam si, že keď ja som v šestnástich chodil do kostola, a to na dennom programe bol hlboký, hlbočizný socializmus, stánky božie boli po nedeliach plné – ale nie mladých. Spomínam si na omšu, ktorú som absolvoval v rímskom chráme Santa Maria della Vittoria, len aby som si mohol pozrieť slávnu Berniniho Extázu svätej Terézie. Veriacich na omši, dobre, ak bolo dvadsať. U nás bývajú chrámy podstatne zaplnenejšie než v Taliansku, a to sme sa z ateistickej ideológie spamätali len pred šestnástimi rokmi! O čom to svedčí? O húževnatosti katolicizmu, ktorý v katakombách pretrval? Alebo o novom rozkvete naivity a fundamentalizmu, ktorý tu vyrašil doslova na zelenej lúke? Nekresťansky kresťanskí Po roku 1989 sa počet mladých navštevujúcich omše tak rozrástol, že človeka pri pohľade na ich prázdne, nevedomé a často aj sfanatizované tváre až zamr(a)zí. Nemám nič proti hľadačom boha, sám sa medzi nich počítam. Naháňa mi však hrôzu, ak potrebu takéhoto hľadania nevidím ani na tvárach ani v názoroch a činoch mladých. Vidím len to, že textom evanjelií, dejinám cirkví, a najmä dejinám moci a hlúposti vôbec nerozumejú. Vidím len to, že týchto mladých možno poľahky sfanatizovať. Vidím len to, že ich vychovali tí, ktorí pred osemdesiatym deviatym masívne nechodili do kostola a pokojne sa radovali z bezbožného života. Vidím len to, že medzi týmito mladými je mnoho takých, ktorých k vyprázdneným katolíckym postojom dostali pedagógovia v cirkevných školách presne takým spôsobom, ako za „totáča“ súdružka učiteľka viedla žiačikov k láske ku komunistickej strane. Vidím len to, že Slovensko zaplavila masa takej mládeže, ktorá k duchovnému životu nedospela vlastným vývojom, samostatne, slobodne, ale slepo, zautomatizovane, bez osobného risku. Slovensko je konečne naozaj postmoderné: katolícka viera v pohode dokáže splývať so zvrhlým svetlom reflektorov takých relácií, ako je Slovensko hľadá Superstar. Postmoderné, ale nekultúrne. Pýtam sa, čím sa odlišujú slzy nádejnej slovenskej speváckej hviezdy oplakávajúcej mŕtveho pápeža od sĺz, ktoré ronili žiaci v päťdesiatych rokoch, keď zomrel svätý súdruh Stalin? Nové a nové pokolenia mladých veriacich Slovákov až nekresťansky kresťansky nepochybujú o dogmách svojej cirkvi. Mnohým z nich chýba akýkoľvek dynamizmus, kreativita, flexibilita, samostatnosť. Chýba im elementárna životná a duchovná skúsenosť. Chýba im istá vzdelanostná úroveň, empatia, zmysel pre mnohoznačnosť a protirečivosť života. Svojou naivitou môžu napáchať mnoho zla. Napríklad Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina v Bratislave. Priam inkvizítorsky vyráža do ulíc udávať tých predavačov v novinových stánkoch, ktorí porušujú zákon a časopisy s pornografickými alebo erotickými obrázkami majú vyložené. Dobre, dnes bdejú nad dodržiavaním zákona. Nad čím budú bdieť zajtra, ak sa ich pozície posilnia? K akým nátlakovým prostriedkom sa budú schopní uchyľovať pri presadzovaní svojich úzkoprsých predstáv o mravnosti? Dvadsaťštyriročný člen Spoločenstva, Pavol Strežo, si od médií oprávnene zasluhuje označenie „novodobý inkvizítor“. Vyznamenáva sa takými patologickými výrokmi, ako je aj tento: „Diabol nám nahovára, že máme zostať pokorní, ale to je falošná pokora. Pokorní budeme práve vtedy, keď sa staneme tým, čo Boh z nás chce mať.“ Cítite v tých slovách niekde kultúrnosť? Odkiaľ tento nešťastník, ešte mu mlieko na brade nezaschlo, berie, čo od neho boh chce? A odkiaľ vie, že ten, kto od neho niečo chce, je naozaj boh? A pokiaľ ide o pokoru, k nej nabáda nielen diabol – ale aj cirkev. Celé stáročia… Mlčanie ovečiek Intolerancia, paušalizácia, zaslepenosť, nevzdelanosť – ešte stále určujú tvár slovenského katolicizmu. Predstavte si, že do kostola každú nedeľu vytrvalo chodia aj tí, ktorí sa vo svojich cirkvou posvätených manželstvách opakovane dopúšťajú nevery. Do kostola tvrdošijne chodia aj homosexuáli, ktorým, zdá sa, ani najmenej neprekáža, že v rámci katolíckej cirkvi nikdy nebudú považovaní za plnohodnotných ľudí. Modlia sa azda za to, aby sa na druhý deň prebudili ako heterosexuáli? Najlepšie vyjadrujú „diabolskú“ tvár slovenského katolicizmu výroky Vladimíra Palka, ktorý síce nie je cirkevným hodnostárom, no ako keby ním už bol: „… sú tu tisíce učiteľov, ktorí si myslia, že lepšie je učiť deti pohlavnej abstinencii ako naťahovaniu kondómov, a ktorí si nemyslia, že deťom treba hovoriť, že ak sú dvaja chlapi spolu v posteli, tak je to úplne v poriadku.“ V Palkovi sa stretáva to, o čom sa sníva v Opus Dei: politická moc a najtvrdší vatikánsky konzervativizmus… Nie je hrôzostrašné, čoho všetkého môže byť pokračujúca bezmyšlienkovitá oddanosť katolicizmu zárodkom? Ešte stále nie je dosť varujúci ten košiarizmus, to podrobovanie sa zvrhlým autoritám? To masívne nepochybovanie? To pokrytecké zastieranie akejkoľvek pochybnosti? Ježiš pochyboval: o tradícii, v ktorej prišiel na svet, a tiež o všemohúcnosti boha… Ježiš sa vzbúril proti stádovitosti, fanatizmu, vyprázdnenosti, formalizmu. Jeho učenie bolo prejavom slobody, slobodomyseľnosti, samostatnosti. Kto sa dnes v katolíckych komunitách odvažuje myslieť slobodne? Kresťania však nenasledujú ani Krista ani Kempenského, ale dogmatizmus a mizogýniu apoštola Pavla a sebou samým frustrovaného cirkevného učiteľa Augustína. Pápež je mŕtvy, nech žije pápež Zomrel pápež, zomrel človek. Zomrel Karol Wojtyla, ale pápežský úrad, založený na podvrhu (známe dekretály Pseudo-Izidora) žije ďalej, Petrov stolec čaká. Je smutné, ale nie neprirodzené, že každý raz musí zomrieť. Je smutné a neprirodzené, ak prežívajú také inštitúcie, ktoré svojím dogmatizmom, neústupčivosťou a zaslepenosťou výrazne prispievajú k šíreniu bludov, znásobujúc tým utrpenie vo svete. Katolícka cirkev je naladená nepriateľsky voči používaniu antikoncepcie. Takisto sa s nevôľou pozerá na možnosť eutanázie a priam nevraživo na osudy homosexuálov. Pritom nepoužívanie antikoncepcie vedie k šíreniu chorôb a demografickým explóziám. O siroty a chorých sa potom stará aj cirkev. Čo je zmyslom takéhoto kolobehu? Čo je zmyslom toho, ak matka privedie na svet mentálne alebo inak postihnuté dieťa, ktoré končí v nejakom ústave, kde sa oň starajú rádové sestry? Má sa azda ľudstvo stať nevyčerpateľnou továrňou na mrzákov pre rádové sestry? Bude to kultúrne? A otázka eutanázie. Akým právom odsudzuje cirkev kohokoľvek – aj ateistu – na utrpenie, keď trpiaci má na to iný názor? „Bolesť je dobrá,“ hovorí Josemaría Escriva, zakladateľ Opus Dei. V poriadku, ak posúdim, že bolesť je dobrá pre mňa, dá sa s tým žiť. Ale nemôžem svoj postoj nanútiť niekomu inému. To už totiž nie je prejav súcitu. Je neprejavovanie súcitu prejavom kultivovanosti či kultúrnosti? Ježiš súcitil s chorými, preto ich aj liečil. Myslel si aj on, že bolesť je dobrá? A čo si myslel dnes už mŕtvy pápež, ktorého zmysel pre milosrdenstvo mal svoje štrbiny? Küng v knihe Katolícka cirkev o pontifikáte Jána Pavla II. píše: „A tak nemá reťaz pápežských protirečení konca. Výrečne hovorí o ľudských právach, no v konkrétnych postojoch voči teológom a rehoľníčkam niet štipky spravodlivosti. Zápalisto protestuje proti diskriminácii v spoločnosti, sám však diskriminuje ženy v cirkvi, najmä v otázkach kontroly pôrodnosti, potratu a kňazskej vysviacky. Napísal obšírnu encykliku o milosrdenstve, no v jeho postojoch voči sobášeniu rozvedených a voči desiatkam tisícok ženatých kňazov niet po milosrdenstve ani stopy.“ Epilóg Ľudia drahí, načo vám vložil boh do lebiek mozgy, keď nechcete samostatne myslieť? Načo máte oči, keď ich zatvárate pred faktmi? Načo vám je kultúra, keď vás nezušľachťuje a chcete sa dojímať stranícko-cirkevníckymi slzami superstar? Načo vám je opakovanie starých stupídností?