Hospodárska vojna, ktorú v roku 1960 vyhlásili Spojené štáty americké Kube, je jedinou svojho druhu na svete. V minulej časti som sa usilovala vysvetliť, že jej pôvod, ako aj pretrvávajúca neochota vyhlásiť embargu koniec, má podstatne hlbšie korene ako kubánske spojenectvo so sovietskym blokom či v súčasnosti oveľa častejšie pretriasaná otázka stavu demokracie a ľudských práv na ostrove. Príčina, pre ktorú je malá krajina tretieho sveta obeťou najdlhšie vedenej vojny USA v Latinskej Amerike a Karibiku a prečo je dnes jednou z mála krajín, ktorých ľudské práva považujeme za hodné obrany, je vo svojej podstate smiešna i príznačná zároveň: Kuba je jediná krajina tretieho sveta, ktorá mala odvahu i drzosť vzoprieť sa svetovým veľmociam a odolať obdobiam, ktoré nasledovali, keď sa silný priateľ otočil chrbtom.
Immanuel Wallerstein píše, že činnosť mnohých dnešných mimovládnych organizácií pôsobiacich v oblasti ľudských práv nahrádza to, čo v minulosti automaticky dovoľoval severoamerický, respektíve euro-americký imperializmus a kolonializmus založený na premise, ktorú zreteľne formuloval prezident Theodor Roosevelt v roku 1905: „V našom záujme je nevyhnutné pokračovať vo vraždení domorodcov s anglickou dôslednosťou, až kým sa nenaučia akceptovať naše zbrane“. Za onú „anglickú dôslednosť“, ktorú okrem Filipín úspešne preukázal vo vojenských masakroch v Strednej Amerike, si v roku 1906 vyslúžil Nobelovu cenu mieru. Z tohto príkladu nie je ťažké vydedukovať, že dôslednosť je len eufemizmom pre rasizmus predpokladajúci prirodzenú rasovú i mocenskú nadradenosť európskej civilizácie. Rovnako ľahko sa dá vypozorovať, ako málo znamená ľudský život a ľudské práva vtedy, keď predstavujú prekážku mocenským a ekonomickým záujmom spoločnosti, ktorá sa v rámci mocenského univerzalizmu rada pasuje na civilizovanú. Odtiaľ je už len krôčik k „orwellovčine“, keď môžeme stotožňovať mier s vojnou, získavať za ňu Nobelove ceny mieru a bez náznaku uvedomenia akejkoľvek diskrepancie vyhlasovať, že skutočnými nepriateľmi mieru vo svete sú pacifisti.
Postupné odstraňovanie otroctva, boje za nezávislosť kolonizovaných území, skúsenosť druhej svetovej vojny a napokon aj rozklad sovietskeho bloku podľa Wallersteina spôsobili, že otvorene rasistickú a vojenskú rétoriku mocenských záujmov bolo potrebné odstrániť. Odstrániť rétoriku však rozhodne neznamená vzdať sa svojich záujmov. Po druhej svetovej vojne sa už v Latinskej Amerike nedalo argumentovať pomocou v boji proti španielskemu kolonializmu, nacistická skúsenosť znemožnila otvorené hlásanie teórií o rasovej nadradenosti a začali sa uplatňovať metódy tzv. War-Peace Studies Program, na ktorom pracovali americkí zahraničnopolitickí experti v rokoch 1939-1945 a ktorý sa zakladal na princípe ekonomickej subordinácie alebo vojny. Prirodzene, kalkulovalo sa s manipuláciou pojmu „národná bezpečnosť“ USA, pričom táto bola ohrozená zakaždým, keď sa niektorá z krajín tretieho sveta, v tomto prípade Latinskej Ameriky, prestala správať úctivo. „Úctivosť“ sa explicitne spomína aj v Plattovom dodatku k Monroeovej doktríne z roku 1902, kde sa doslovne píše: „Karibské krajiny majú obrovské prírodné bohatstvo. Kým sa tieto krajiny budú správať úctivo a budú rešpektovať zásadné predpoklady civilizovanej spoločnosti, budeme s nimi zaobchádzať priateľsky a srdečne. Zasiahneme len vtedy, ak budú ohrozovať naše štátne a ekonomické záujmy.“ V 40. rokoch oprávňoval George F. Kennan severoamerické intervencie do Latinskej Ameriky bez okolkov ako „ochranu našich vlastných prírodných zdrojov.“
Vhodnou zámienkou argumentácie obrany národných záujmov bola, pravdaže, studená vojna a tzv. sovietske nebezpečenstvo. To sa však pred dvomi desaťročiami skončilo a s sa vytratila aj pohodlná a za hocijakých okolností použiteľná antikomunistická rétorika. Zdalo sa, že v súvislosti s Kubou sa všetky možnosti vyčerpali: otvorená intervencia bola nemožná, a hoci boli deväťdesiate roky pre ostrov ekonomickou katastrofou, Kuba prežila napriek tomu, že naďalej vzdorovala svojej „povinnosti“ ekonomickej subordinácie. Nikdy predtým však azda nebolo vhodnejšie obdobie na rozvinutie novej rétoriky: o význame ľudských práv a občianskej spoločnosti.
Táto rétorika však neprišla z podnetu nespokojných Kubáncov, ktorí sa v tzv. špeciálnom období ocitli pravdepodobne v najhoršej ekonomickej situácii od konca 18. storočia. Prišla z kruhov kubánskych exulantov v USA, ktorí minimálne od 80-tych rokov 20. storočia vyvíjali lobistické operácie ovplyvňujúce „verejnú mienku a rozhodnutia vlády USA“. Boli to tí istí aktéri, ktorí od 60-tych rokov 20. storočia participovali alebo priamo organizovali teroristické kampane v celej Latinskej Amerike s oficiálnym zaštítením vlády USA. Ako píše samotný prezident Eisenhower vo svojej knihe Roky v Bielom dome, už v marci roku 1960 nariadil CIA, aby začala s propagandou a vojenským výcvikom exilových Kubáncov.
Pravdaže, to neznamená, že sa na Kube po rozpade ZSSR nevyvinula nová situácia a nevznikli skupiny ľudí snažiacich sa o vnútornú zmenu na ostrove ľudí, ktorých medzinárodná tlač začala pohotovo nazývať disidentmi. Väčšina týchto skupín nemala záujem identifikovať sa s nespokojnosťou exilových Kubáncov a bola odhodlaná udržiavať svoje aktivity oddelene od aktivít organizovaných exulantmi, pravdepodobne preto, že mnohí z nich mali dobre v pamäti ich teroristické kampane. V súvislosti s Kubou je azda najznámejšou udalosťou prvý vzdušný terorizmus v Amerike vôbec, keď sa 6. októbra 1976 kubánske šermiarske družstvo vracalo z víťazného zápasu vo Venezuele. Let číslo 455 spoločnosti Cubana mal medzipristátie na Trinidade a na Barbadose, kde lietadlo dočerpalo palivo a krátko po štarte vybuchlo. Obeťami sa stali všetci 73 pasažieri na palube. Akciu organizovali dvaja kubánski exulanti pracujúci pre organizáciu CORU vytvorenú ako pobočku CIA– Orlando Bosch a Luis Posada Carriles. Bosch mal v tom čase za sebou niekoľko únosov a vrážd významných čílskych odporcov Augusta Pinocheta, k čomu sa dá prirátať priama alebo nepriama účasť na guľometnej paľbe na civilné obyvateľstvo, bomby vo verejnej doprave v Havane, podpaľovanie obchodov, útoky na malé rybárske bárky alebo vraždy dobrovoľníckych učiteľov počas kubánskej alfabetizačnej kampane. Obaja teroristi sa priznali aj k dlhoročnej participácii na Operácii Condor, kampani štátneho terorizmu realizovanej pravicovými diktatúrami Južnej Ameriky v období od 50-tych až 80-tych rokov 20. storočia s výdatnou podporou a koordináciou USA. Obaja teroristi boli uväznení vo Venezuele, no Orlanda Boscha nikdy neuznali za vinného a Luis Posada Carriles v roku 1985 z väzenia utiekol vďaka intervencii Jorgeho Masa Canosu, šéfa tzv. Kubánsko-americkej národnej nadácie FNCA (Fundación Nacional Cubano Americana) resp. CANF (Cuban American National Foundation), v súčasnosti najznámejšej práve svojou ľudsko-právnou agendou a podporovaním nadácií bojujúcich za „občiansku spoločnosť“ na Kube. V rozhovore pre New York Times, ktorý vyšiel v júli 1999, sa Posada Carriles pochválil aj štedrými federálnymi zdrojmi, ktoré prostredníctvom FNCA financujú výcvik kubánskych exulantov na teroristické akcie aj miamskú anticastrovskú Televíziu a Rádio Martí. Rozhovor spôsobil senzáciu a Posada Carriles svoju verziu následne poprel, keďže by tým z dlhoročného terorizmu usvedčoval vlády USA.
Orlando Bosch sa prostredníctvom veľvyslanectva USA v Caracase dostal v roku 1987 na územie USA a 18. júla 1990 mu prezident George Bush starší udelil generálny pardon aj napriek protestom jeho vlastného ministerstva obrany, ktoré argumentovalo tým, že ide predsa o jedného z najnebezpečnejších teroristov na svete. Keď v dôsledku teroristického útoku v havanskom hoteli v roku 1997 zahynul taliansky turista Fabio di Celmo, k útoku sa neskôr priznal Luis Posada Carriles zadržaný v Paname o tri roky neskôr, ktorý na 10. iberoamerickom zjazde čakal na vystúpenie Fidela Castra. Posadu Carrilesa neskôr USA obvinili z klamstva, krivej výpovede a porušenia imigračného zákona, o žiadnom inom zločine sa nikto nezmienil. Sudkyňa Federálneho súdu v texaskom El Paso Kathleen Cardoneová ho začiatkom apríla 2007 so súhlasom Bieleho domu prepustila na kauciu 250-tisíc dolárov.
V súčasnosti, keď už na hospodárskom embargu voči Kube trvajú len USA, Izrael a Palau, je v súvislosti s „ľudsko-právnou“ agendou celosvetovo vyvíjanou teroristickými organizáciami pozoruhodné, že Kuba figuruje aj na zozname teroristických krajín. V októbri tohto roku, teda v tom istom mesiaci, keď Kuba na Valnom zhromaždení OSN opätovne žiadala o zrušenie hospodárskeho embarga a aj o vyradenie z ponižujúceho zoznamu krajín podporujúcich terorizmus, prepustili v USA na slobodu „anticastrovského aktivistu“ Santiaga Álvareza Fernándeza-Magriňá. Álvarez si vo federálnom väzení odsedel štyri roky za nahromadenie stoviek zbraní a vojnovej munície, ktorú v roku 2005 objavila federálna polícia v jeho byte na severe Miami, a aj za to, že odmietal vypovedať proti Luisovi Posadovi Carrilesovi. Už v roku 2000 bolo FBI známe, že práve Santiago Álvarez bol hlavným dodávateľom zbraní a organizátorom teroristických aktivít Posada Carrilesa a jedným z hlavných zakladateľov teroristickej organizácie Alfa 66. Medzi jeho posledné aktivity patril napríklad útok na malé mesto v provincii Villa Clara v apríli 2001. Bol aj najväčším komplicom v spomínanom pokuse o atentát na Fidela Castra v Paname. Napriek všetkým priznaným teroristickým útokom od začiatku 60-tych rokov sa ho okresný prokurátor rozhodol za terorizmus nestíhať. Štyri roky za nelegálne držanie zbraní a niekoľko obštrukcií museli stačiť.
