Vytvorenie Medzinárodného trestného súdu (MTS), ktorý sa po ratifikácii 66 štátmi stal minulý týždeň realitou, je historickým medzníkom vo vývine medzinárodných inštitúcií, ktorý zavádza do svetového poriadku prevratné zmeny. Ich dosah si budeme môcť v plnej miere uvedomiť až po 1. júli 2002, keď začne MTS oficiálne fungovať. Tento novovytvorený orgán sa od Medzinárodného súdneho dvora v Haagu odlišuje predovšetkým tým, že nerieši spory medzi štátmi, ale súdi výlučne jednotlivcov, ktorí sa dopustili vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti, genocídy, systematického vraždenia alebo mučenia a podobne. Pravda, takouto agendou sa zaoberali doterajšie tribunály, ktoré riešili špecifické prípady spojené s nacistickými vojnovými zločinmi, so zločinmi v bývalej Juhoslávii a s genocídou v Rwande. Tieto tribunály však vznikli ad hoc a boli, respektíve sú dočasné, kým Medzinárodný trestný súd je stály. Nové poslanie svetovej justície Tým, že MTS fakticky prisudzuje jednotlivcovi postavenie subjektu medzinárodného práva, odštartoval postupné vytváranie globálneho (alebo – povedané slovami Immanuela Kanta – kozmopolitného) práva, ktoré vychádza zo záujmov celého ľudstva, nielen štátov. Trend k tomuto novému poslaniu svetovej justície je zreteľný už dávnejšie. V medzinárodných zmluvách môžeme v poslednom čase pozorovať nástup nových pojmov. Už od roku 1959 sa stretávame s pojmom spoločné vlastníctvo ľudstva (Zmluva o Antarktíde) alebo spoločné dedičstvo ľudstva (rezolúcia VZ OSN zo 17. decembra 1970 takto definovala oblasť dna morí, oceánov a ich podzemia). V medzinárodných zmluvách sa postavenie kozmonauta vymedzuje ako vyslanca celého ľudstva. Takto do medzinárodného práva už niekoľko desaťročí preniká uvedomenie si jednoty sveta. Prvé myšlienky o potrebe vytvorenia takéhoto súdu sa objavili už v 17. storočí (Jan Amos Komenský), ale seriózne právne úvahy na túto tému registrujeme až od dvadsiatych rokov minulého storočia. Spory o opodstatnenosti založenia Medzinárodného trestného súdu uzavrel konflikt na Balkáne, ktorý v plnej miere odhalil sebecké pohnútky národných štátov. MTS, ktorý bude sídliť v Haagu, posúva úroveň globálneho právneho vedomia do kvalitatívne vyššej roviny. Strach veľmocí Na druhej strane treba priznať, že Medzinárodný trestný súd má až priveľa nedostatkov a je výsledkom často i nešťastných kompromisov. Nielenže nezahrnul do svojej právomoci zločiny terorizmu (na ktorého definícii sa štáty OSN nevedeli dohodnúť), nielenže nebude trestať použitie jadrových zbraní, nielenže bude riešiť prípady až potom, čo zlyhajú národné súdy, ale MTS môže dokonca pozastaviť trestné stíhanie na 12 mesiacov v prípade, „ak by pokračovanie procesu mohlo ohroziť obnovenie mieru“. Nie je zložité domyslieť si, ako ľahko sa dá táto všeobecná formulka zneužiť. Rozpačité pocity vzbudzuje aj skutočnosť, že štatút o vytvorení MTS podpísalo 139 krajín, no ratifikovala ho sotva polovica. Medzi jeho oponentov patria aj také kľúčové veľmoci ako USA, Rusko, Čína a India. Európskej únii slúži ku cti, že dokument už stihli schváliť parlamenty všetkých členských štátov s výnimkou Grécka. Na čele odporcov globálnej spravodlivosti (ako je to už pomaly zvykom) stoja Spojené štáty. Tie sa obávajú najmä možnosti, že medzi obvinenými by mohli byť aj americkí vojaci, ktorí by sa pri vojenských intervenciách dopustili vojnových zločinov. Už z toho vidieť, že ide o dobrú vec. Republikáni v Kongrese išli dokonca až tak ďaleko, že vyplašení vstupom štatútu o vytvorení MTS do platnosti, navrhli zákon, podľa ktorého by mali mať USA právo použiť vojenskú silu na oslobodenie Američanov väznených v Haagu! Spôsob, akým na vytvorenie Medzinárodného trestného súdu reaguje väčšina veľmocí, jasne dokumentuje, komu v konečnom dôsledku môže táto inštitúcia slúžiť. MTS je poslom nádeje nového globálneho poriadku, ktorému sa mocní tejto planéty budú nepochybne tvrdo brániť. Vznik tohto súdu nám však ukázal vzdialenú víziu spravodlivejšieho sveta, pre ktorý sa oplatí žiť i čosi vytrpieť.
