Pojem kríza sa väčšinou spája s nedostatkom a ťažkosťami z toho vyplývajúcimi. V súčasnej spoločnosti je prítomná najmä ako dôsledok nedostatočne fungujúceho hospodárskeho mechanizmu. Ide o krízu spoločenského riadenia a fungovania slovenskej ekonomiky.
Za Krízu sa bezprostredne prejavuje zhoršovaním postavenia pracujúcich. Robotníci vystupujú za svoje práva, proti prepúšťaniu z práce, znižovaniu miezd. Sociálno-ekonomické dôsledky každej krízy sa prejavujú rastom nezamestnanosti a polozamestnanosti.
Naša spoločnosť nedáva a ani nemôže dať pravidelnú prácu všetkým ľuďom, ktorí ju pre svoje živobytie potrebujú. Hospodárska kríza „dekvalifikuje“ niektoré vrstvy robotníkov a odborníkov aj tým, že isté tradičné výroby zaniknú, lebo ich nahradí nová produkcia. Tento fakt má za následok zánik mnohých podnikov v tradičných regiónoch, čím strácajú možnosť nájsť si zamestnanie podľa kvalifikácie.
Dôsledky nezamestnanosti
V procese výroby sa výrobné náklady neznižujú iba modernizáciou výrobného zariadenia, ale do značnej miery aj znižovaním miezd natoľko, že sa pracovná sila predáva pod jej hodnotu. Vedie to k veľkému pracovnému vypätiu pri vynakladaní práce a k značnému zvyšovaniu jej intenzity.
Nezamestnanosť a polozamestnanosť pôsobí na materiálne a existenčné podmienky nezamestnaných, je však aj neobyčajne vážnym faktorom vplývajúcim na postavenie pracujúcich a mládeže. Ľudia nielenže nie sú existenčne zabezpečení, ale v podstate sa im nedostáva základného ľudského práva na prácu. Nezamestnanosť ovplyvňuje nielen konanie ľudí, ale aj ich myslenie. Cítia sa zbytoční, ovládne ich pesimizmus a pocit odcudzenia. Nezamestnaní žijú poväčšine z podpôr v nezamestnanosti – pokiaľ ich dostávajú. Alebo ich vydržiavajú zamestnaní rodinní príslušníci, prípadne žijú z rezerv.
Počas krízy sa zvyšuje úmrtnosť, zločinnosť, prostitúcia aj demografické ukazovatele, narastá počet psychických ochorení a depresívnych stavov.
Hranica nezamestnanosti v SR dosahuje takmer 20% (546 843 osôb je bez zamestnania), HDP dosahuje iba 1,9% prírastok. Spotrebiteľské ceny za rok 1999 vzrástli o 14,2%, reálne mzdy poklesli len v prvom štvrťroku o 6,1%. Zahraničné investície v našej krajine sa znížili o 40% bez prognózy zvýšenia. Približne 70% populácie sa dostalo na úroveň životného minima.
Nerovnomernosť sa rozširuje
Výsledky kapitalistického súťaženia medzi hlavnými vyspelými priemyselnými krajinami ukazujú, že ich pozície sa menia. Osemdesiate a deväťdesiate roky potvrdzujú charakteristiku nerovnomerného hospodárskeho a politického vývoja v postindustriálnej spoločnosti. Nerovnomernosť sa zosilňuje, vývoj prebieha v skokoch. Vo svete sa sformovali tri hlavné hospodárske centrá budúcej informačnej spoločnosti: USA, Európa a Japonsko.
Na sedem najväčších krajín (USA, Japonsko, NSR, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko a Kanada) pripadajú zhruba tri štvrtiny celkového objemu kapitalistickej priemyselnej výroby (údaj je bez zahrnutia transformujúcich sa bývalých socialistických krajín, kde prevláda zmiešaný výrobný a nastupujúci kapitalistický systém).
V porovnaní so 70. a 80. rokmi vzniká v súčasnom období nový druh kríz, kríza samotnej hospodárskej politiky. Od druhej polovice 80. rokov a začiatkom 90. rokov sa tempo inflácie zvyšuje. Priemerné ročné tempo cien spotrebných predmetov je približne dvakrát väčšie ako priemerné ročné tempo rastu priemyselnej výroby. Ceny spotrebných predmetov vzrástli za uvedené obdobie viac ako na trojnásobok, kým priemyselná výroba iba o 40%. Napriek poklesu priemyselnej výroby spôsobenej nadvýrobou, teda napriek prevýšeniu ponuky nad dopytom, ceny mali rastúcu tendenciu. Zákonitosti inflačného rastu cien boli silnejšie ako zákonitosti dopytu a ponuky.
Krízový pokles priemyselnej výroby na Slovensku, pri ktorom sa ceny zároveň zvyšujú, označujeme termínom slumpflácia. Pojem vyjadruje špecifický proces krízového poklesu výroby za súčasného inflačného rastu cien. Obidve skutočnosti ťažko doliehajú na pracujúcich. Napríklad spotrebiteľské ceny v SR (I. polrok roka 2000) vzrástli celkovo o 15,4%. Dnešná podoba inflácie nevyplýva už iba z jednoduchého zvyšovania množstva obeživa, aj keď, samozrejme, jeho objem, či už v podobe bankoviek alebo najrozličnejších foriem úverových peňazí, nepretržite rastie. Rast obeživa však nie je primárnou príčinou inflácie, skôr len reaguje na najrozličnejšie inflačné faktory a tlaky.
Niektorí tzv. ekonómovia pokladajú za hlavného vinníka inflácie pracujúcich a politické strany s ich sociálnymi a mzdovými požiadavkami, príp. odbory. Zvaľovať vinu za infláciu na sociálne a mzdové požiadavky je od základu chybné a falošné. Je to známa taktika, keď zlodej kričí: „Chyťte zlodeja!“ Taký očividný fakt, že ani odbory, ani robotníci, ani poľnohospodári nemajú v rukách cenovú ani menovú politiku, sa vo vedomí občanov sa dostáva do úzadia.
Primárne inflačné faktory
Ako hlavné inflačné faktory tu pôsobia:
Rast nákladov aj v súvislosti so znovuvyzbrojovaním armády rýchlejší rast rozpočtových výdavkov ako príjmov a následné zvyšovanie štátneho dlhu. Štát prechádza k dlhodobejšej politike podporovania hospodárskeho rastu. Rozpočtová politika má byť expanzívna, pričom sa majú forsírovať štátne rozpočtové výdavky a znižovať daňové zaťaženie súkromných podnikateľov, aby sa stimulovala ich investičná činnosť. Tým sa zvyšuje štátny dlh, a keďže ho treba splácať a platiť zaň úroky, kryje sa daňami a ďalším zvyšovaním štátneho dlhu. Znamená to rozširovanie obeživa, lebo štátny dlh sa v praxi umoruje tak, že sa vykupujú štátne cenné papiere – čo zas rozmnožuje obeživo.
Dostatok tzv. lacných peňazí, keďže peňažná a úverová politika má byť koncipovaná ako tzv. expanzívna hospodárska politika
Úver má teda byť lacný a „ľahko dostupný“, čo vedie k rozmnožovaniu obeživa.
Monopol reaguje na pokles dopytu znížením výroby, ceny však zostávajú nezmenené
Vysoké ceny, príp. stále ceny monopolov sú jedným z hlavných spôsobov realizácie ich ziskov.
Ako monopol reaguje na zvýšenie cien výrobných nákladov? Ceny pohonných hmôt sú toho príkladom. Nielenže premietajú každé zvýšenie cien výrobných faktorov do svojich výrobkov, ale využívajú ho tak, že zvyšujú ceny viac ako to vyžaduje kompenzovanie cien výrobných faktorov. Tak vzniká inflačná špirála: zvýšenie cien vyžaduje rast obeživa, to vedie k zvýšeniu cien, a tak sa účinok každého z týchto faktorov znásobuje. Ich spojenie pôsobí akosi autonómne, ako keď sa vyvolajú sily, ktoré už nemožno ovládnuť.
Autor (1949) je radca – pedagóg
