Rakúska vládna koalícia má v tomto období za sebou takmer všetky prvotné následky šoku, ktorý spôsobila svojím vznikom: demonštrácie organizované opozíciou v centre Viedne a v iných mestách, unáhlené aj premyslené vyhlásenia predstaviteľov európskych štátov k pôsobeniu Jörga Haidera vo vláde, hrozbu sankcií zo strany EÚ a množstvo „dobrých“ rád zo všetkých strán.
Medzitým už predstavitelia čiernomodrej koalície zverejnili svoj vládny program, zatancovali si na Opernballe a belgickí taxikári odmietajúci viezť rakúskych diplomatov sa už tiež azda umúdrili – veď kto v multinárodnom Bruseli na prvý pohľad rozozná Rakúšana! Niekoľkotýždňový odpor priniesol svoje ovocie – obávaný a mnohými prívlastkami častovaný Haider už nie je členom vlády, ba dokonca nie je ani šéfom svojej strany. Ironicky by sme mohli poznamenať, že nevadí, veď ho spoznali aj tí, ktorí doposiaľ o ňom ani nechyrovali a ako nefalšovanému populistovi by mu to malo pozdvihnúť sebavedomie.
Cena za vládnutie Nejeden pozorovateľ situácie v Rakúsku si kladie otázku, čo sledoval Haider svojou krátkou účasťou vo vláde a čo sa jeho odstúpením z politického života dosiahlo (jedinú funkciu, ktorú si ponecháva, je post premiéra v Korutánsku). Už pred vznikom súčasnej koalície zamietol akékoľvek špekulácie o tom, že by mal byť premiérom. Zrejme tušil, že pre medzinárodnú verejnosť je to príliš silná káva. Do vyššej politiky však chcel ísť, o tom niet pochýb. Bol pripravený k ústupkom – na začiatku revidoval svoje vyhlásenia, ktoré hovorili o dobrej úrovni zamestnaneckej politiky v Tretej ríši a ani vládny program neobsahuje žiadne neštandardné politické riešenia a stotožňuje sa s „európskymi hodnotami“. Haidera v kresle však nemohla udržať ani jeho túžba po moci, ani preferenčné hlasy jeho voličov. Jeho krátke pôsobenie prinieslo krajine viac nepríjemnost,í ako osohu, o čo sa v nemalej miere zaslúžila aj urazenosť opozičného tábora, teda sociálnych demokratov organizujúcich demonštrácie. EÚ a ďalšie štáty dali najavo, že ak sa hocakí pravičiari v spoločenstve budú domáhať vládnutia, nebudú to mať jednoduché. Partnerov má teda Rakúsko otestovaných a vie, čo môže a čo nemá od nich očakávať. Súčasný kancelár Wolfgang Schüssel musel takmer pri kažom verejnom vystúpení vysvetľovať dôvody svojho konania a kroky svojich kolegov. Iste ho to stálo veľa síl, neľutujme ho však – je to cena za vládnutie.
Provinčný politik Aby sme sa však vrátili k pôvodnej otázke o zmysle Haiderovho účinkovania. On sám, ak aj túžil po salónoch, o ktoré by sa delil so svojimi európskymi partnermi, sa ich nedočkal. Zostáva provinčným politikom – takým, akým vždy bol. Predpokladáme však, že jeho prioritným cieľom bolo dostať FPÖ do vlády. Svoje predsavzatie splnil a mal by byť spokojný.
Vo vyše hodinu trvajúcom rozlúčkovom prejave vyzval svoju stranu k jednotnosti. Vyslovil zopár výčitiek smerom k zahraničiu, kritizoval opozičných partnerov doma – a skončil 14-ročné pôsobenie na čele FPÖ. Naozaj skončil? Pred žurnalistami sa vyjadril, že miluje svoje politické pôsobenie, ale už nemôže vydržať zaťaženie, ktoré mu prináša post premiéra Korutánska a šéfa strany súčasne. Mocní vraj zostávajú v pozadí…
Za jeho nasledovníčku a šiestu líderku Slobodných majú 1. mája na straníckom sneme oficiálne zvoliť Susanne Riess-Passerovú, ktorá sa už stala vicekancelárkou. Že by zjemnenie na najvyšších pozíciách? Mnohí v nej vidia iba Haiderovu bábku, ktorá bude riadená z premiérskeho sídla v hlavnom meste Korutánska. Napokon, tento postup je prirodzený, veď koho iného, ak nie svojich, by mal Haider dosadzovať do funkcií? Nový šéf sociálnych demokratov Alfred Gusenbauer, poverený revitalizáciou strany a jej politiky tvrdí: „Haider ponechá skupinu amatérov vo vláde a z Korutánska bude riadiť opozičnú politiku“. Ak sa tak stane, bude opozičný najmä vo vzťahu k svojim – keď im bude podkopávať nohy, padnú. Podľa prieskumu Lineckého inštitútu si osemdesiat percent Rakúšanov myslí, že sa Haider bude aj naďalej zúčastňovať na práci vlády. Nepopiera to ani jej novopečená podpredsedníčka: „Samozrejme“, odpovedá Riess-Passerová na otázku, či Haider bude aj naďalej sedieť v koaličnom výbore OVP a FPÖ. Tam, kde sa rokuje o najvyšších politických cieľoch koalície a tam, kde nesedí ani jeden provinčný politik z radov ľudovcov. Je otázne, či je týmto spôsobom nútený preberať zodpovednosť – nie je totiž členom vlády ani iného výkonného orgánu na spolkovej úrovni. Vina za chyby bude teda ležať nie na Haiderovi, ale na koalícii a jej členoch. „Budem s ním často telefonovať. A nemusím sa nikomu spovedať, kedy a ako často sa tak deje,“ hovorí ďalej Riess-Passerová, ktorá sa neusiluje vytlačiť svoj vzor z čestných pozícií, ktoré mu podľa nej patria: „Kto pozná môj vzťah k Jörgovi Haiderovi vie, že by som mu nikdy neprekazila jeho nárok na vládnutie.“ Čakajú ju neľahké úlohy. Mala by dokázať, že nie je len predĺženou rukou svojho doterajšieho šéfa, ale že sama má moc. Je však ťažké vystúpiť z tieňa Jorga Haidera. Ešte ťažšie bude pre ňu sledovať, ako sa napĺňa starý známy scenár: vodcova rozlúčka s kolegami v strane, so zlomenými voličmi a priaznivcami. Pár chýb, ktoré urobí vláda (nepopulárne opatrenia sú oveľa častejšie ako populárne) a prinesú negatívne dôsledky pre „malého človiečika“. A kritika sa môže začať. Že bude kritizovať svojich? Za konanie vlády je zodpovedný jej predseda, a tento post FPÖ nepatrí… Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ. Treba si však udržať kontinuitu a pôsobnosť v najvyšších štruktúrach. V politike dlhodobého horizontu je to iste jeden z prioritných cieľov Slobodných.
Utíšené hladiny Nechajme však rakúsku koalíciu napĺňať to, čo schválil ešte aj bývalý šéf FPÖ – totiž vládny program. Napokon, hladiny sa do istej miery utíšili, pri ostrých protestoch zotrvalo už len Belgicko a Francúzsko. Prvá z krajín si iste čoskoro uvedomí, že ďalší bojkot by len zosilnil patriotizmus Rakúšanov v zmysle: toto máme tolerovať? No a reakcia Francúzska je pochopiteľná: socialista a premiér Lionel Jospin si pripravuje pôdu pred voľbami.
Kancelára Schüssela čaká vyriešenie dvoch základných problémov: postupne utíšiť odporcov a zabezpečiť svojej vláde to, že ju budú akceptovať rovnako doma, ako v zahraničí. Projekt minimálne na štyri roky, navyše s neistým výsledkom. Na koalíciu už čaká zaspaný návrh rozpočtu na rok 2000 a množstvo ústavných zákonov. Na ich schválenie potrebujú ľudovci a slobodní dvojtretinovú väčšinu, k čomu im chýba 18 hlasov z tábora červených a zelených.
Podľa definície by v demokracii malo ísť nie o stranícke škriepky, ale o vôľu ľudu. Škoda, že realita je o niečom inom.
