Víťazstvo Alexandra Van der Bellena v rakúskych prezidentských voľbách by mohlo trochu upokojiť naše obavy z nejasných zmien, ktoré sa na Európsku úniu valia.
Rozdiel plus mínus piatich percent je však veľmi tesný a o tom, kto je víťazom v rakúskej spoločnosti, nie je ešte celkom rozhodnuté.
Podobne aj neúspech ústavnej reformy Renziho v Taliansku 40 : 60 potvrdzuje, že strašidlo konzervativizmu obchádza EÚ, resp. celý svet. Konzervatívna revolúcia na Západe ešte nezvíťazila, ale pomaly naberá na sile.
Ak povolebnú situáciu v Rakúsku, poreferendovú v Taliansku priradíme k brexitu a k prezidentským voľbám v USA, vidíme, že zapadajú do celkového globálneho trendu skepsy z novôt a strachu z emocionálnych výziev presadiť ďalšie ľudské a občianske práva na celom svete. Za každú cenu a hoci aj za cenu rozpútania novej vojny…
Túto skepsu označujem ako konzervatívny postoj občanov, vyjadrujúci opatrnosť či obavu zo zmien, z ktorých profituje iba veľmi úzka skupina ľudí.
Kto sú to tí konzervatívne zmýšľajúci ľudia? Aké názory majú starší, nevzdelaní ľudia z vidieka, ktorí sú ľahko ovplyvniteľní putinovskou propagandou, a ktorých názory sa stávajú majoritnými v mnohých spoločnostiach?
Pre liberálne politické elity EÚ sú to ľudia s vysokou náklonnosťou k starým, zaostalým zvykom a poriadkom, s jednoznačným odmietaním všetkého nového a pokrokového. Je to zmes extrémistov, rasistov, fašistov a xenofóbov. Jednoducho to najhoršie, čo sa môže v ľudskej spoločnosti objaviť, a čo v zmysle „vyšších zákonitostí spoločenského vývoja“ musí samo odumrieť.
Hodnotenie týchto ľudí však vždy závisí od ideológie samých hodnotiteľov. Pre pravičiarov je to úplne iná skupina ako pre ľavičiarov… Uhol pohľadu je tak zásadný!
Osobne chápem prívlastok konzervatívny tak, ako sa v bežnom jazyku používa, t. j., ako opatrný postoj, ktorý je protikladný k radikálnym riešeniam a k odmietaniu vyvolávania chaosu.
Pre mnohých čitateľov označenie konzervatívny socialista, ako mám vo zvyku označovať svoj politický postoj, môže byť paradoxné a protirečivé, podobné protikladu zlý – dobrý.
Takéto ponímanie je možné iba z pohľadu ideológií, ktoré odvodzujú svoje postavenie a silu z hľadiska zmyslu a cieľa dejín. A ktoré sebe v tejto časovej osi pripisujú zvláštne a, samozrejme, pozitívne poslanie. Iba v štruktúre cieľa dejín sa im môže zdať, že sú lepší, pokrokovejší a progresívnejší ako ostatní.
Pre stúpencov socialistických názorov, kde „cesta je všetkým a cieľ je ničím“, kde nie je spor o budúcnosť, pretože primárna je prítomnosť a záujmy a postavenie pracujúceho človeka, je takáto diskusia absurdná.
Liberáli, pokrokári, progresivisti, slniečkári, dobroseri, humanisti, moralisti…, ktorí na seba nazerajú ako na indivíduá so zvláštnym a vyšším poslaním, tí všetci, či chcú či nechcú, si musia priznať, že optimizmus z ich veľkých ideí lásky, solidarity a morálky vyprcháva v konfrontácii s následkami vojenských riešení, ktoré vyvolali v Iraku, Sýrii, Líbyi či v Jemene. Rovnako konštatovanie porušovania ľudských práv v Rusku a snahy ukázať mu, kde je jeho miesto v európskej či globálnej politike, vytvára skepsu a stratu dôvery vo výrobcov týchto hesiel.
Množstvo kríz, ktoré sa preháňajú svetom a sú sprevádzané prísľubmi „radostnejších zajtrajškov“ po vytvorení jednotného trhu s Kanadou a USA, iba potvrdzujú opodstatnenosť vysokej opatrnosti občanov Západu.
Ak politici EÚ nevedia riešiť problémy, akými sú nezamestnanosť, migrácia či starnutie populácie a jej vymieranie, a hľadajú riešenie vo vytváraní ešte väčších globálnych monštier, skepsa občanov je úplne na mieste.
Požiadavka urobiť si najprv poriadok doma – v EÚ či v USA – a až potom expandovať, je nielen logická, ale aj existenčná.
Snahy našich politikov pripísať naše neúspechy Rusku či Číne sú nebezpečné, pretože odtiaľto je to k tretej svetovej vojne už iba kúsok. Nakoniec, vojna sa už začala! Obviňovania z porušovania ľudských práv už padli. Hospodárske sankcie sú už zavedené a raketové základne sú už posunuté na hranice diktátora…
Spomínané volebné rozhodnutia občanov v EÚ a v USA nie sú tak ničím náhodným a ojedinelým; stávajú sa trvalým politickým trendom v západných demokraciách.
Rozdelenie miliónov občanov na takmer dva rovnako veľké tábory nás musí viesť k tomu, aby sme sa pokúsili nájsť, kde a čo tvorí deliacu čiaru medzi nimi a čo je ich príčinou.
Pri určitom zjednodušení je možné liberálnu demokraciu rozdeliť na tri jej základné kamene:
- Parlamentná demokracia
- Ekonomický model fungujúci na báze neviditeľnej ruky trhu
- Politická korektnosť a ľudské práva
Pri skúmaní liberálnej demokracie považujem za dôležité vymedziť, v čom sa líši od parlamentnej demokracie. Tieto pojmy sa často zamieňajú a nezohľadňujú sa nové prvky, s ktorými prichádza liberálna demokracia.
Systém parlamentnej demokracie je fundamentálny pre moderný štát nielen z hľadiska jej plurality: ak by sme tento rámec opustili, tak aj voľby i táto diskusia by boli nerealizovateľné…
Liberáli doplnili parlamentnú demokraciu a trhové hospodárstvo o radikálnu požiadavku, aby štát, resp. väčšina občanov bola obmedzená zákonmi, ktoré budú garantovať práva menšín, resp. slobodných indivíduí. Liberáli vychádzajú z predpokladu, že ľudské a občianske práva sú neodcudziteľné a žiadna moc im ich nemôže odňať a to ani demokratická väčšina!
Zmyslom zavedenia tejto novej legislatívy je zabrániť diskriminácii menšín a jednotlivých indivíduí, ktorých sloboda je ničím nepodmienená, a preto voči štátu nemajú ani nijaké záväzky iba svoje oprávnené ľudské „pohľadávky“.
Liberálna demokracia tak doplňuje a rozširuje parlamentnú demokraciu o záväzky ľudských práv a o humanistickú „gnozeológiu“ politickej korektnosti, ktorá nám dopredu určuje, čo je a čo nie je správne, a o čom možno, resp. nemožno hovoriť.
Toto „nové obohatenie“ parlamentnej demokracie závažným spôsobom modifikuje nielen optiku nazerania na spoločenské procesy, ale aj na ich hodnotenie. Určuje nielen to, o čom možno hovoriť, ale aj spôsob, ako o tom premýšľať.
Z tohto prístupu sa vygenerovali aj dve veľké a protichodné skupiny občanov.
Na jednej strane liberálna, idealistická, solidárna a súcitiaca skupina zo všetkými strádajúcimi ľuďmi sveta a na druhej strane konzervatívna, pragmatická časť občanov, živiacich sa svojou prácou, ktorá si kladie otázku: Čo to je za slobodné indivíduum, ak nemá žiadnu zodpovednosť a záväzky voči tým, ktorí im ju priznali?
Podľa môjho názoru konflikt medzi týmito skupinami občanov je výsledkom konfliktu liberálov a konzervatívcov.
Je dôkazom toho, že systém liberálnej demokracie, ktorý doteraz fungoval, majoritná časť spoločnosti odmieta a považuje ho ďalej za neakceptovateľný.
Zmena paradigmy z liberálnej demokracie na konzervatívnu potvrdzuje, že väčšina občanov sa odkláňa od emocionálneho a moralizujúceho prístupu liberálov a požaduje návrat k zdravému rozumu. Požaduje odklon od pochybných ideí k reálnym potrebám občanov.
Liberálna demokracia s bizarnými požiadavkami uznať legitimitu ešte bizarnejších skupín však od roku 2008 je konfrontovaná s permanentnými krízami, ktoré obnažujú obskúrnosť niektorých jej téz a nezáujem o obyčajných ľudí.
Parlamentná demokracia tak, ako každá skutočná demokracia, predstavuje systém procedúr, ktorých výsledkom je právo „hlasu väčšiny“. Liberálna demokracia to spochybňuje a dožaduje sa uprednostniť menšinové či individuálne práva.
Zámena rozhodnutia väčšiny s právom prednosti minorít, resp. individuálnych práv, robí liberálnu demokraciu neschopnou obrany pred jej vnútorným rozkladom, o čom svedčí aj súčasná situácia v EÚ.
Pre liberálov je demokratická väčšina totalitnou štruktúrou, ktorá je vo svojom sebeckom záujme schopná prehliadať a diskriminovať minority a slobodné indivíduá.
Každá minorita na základe tejto logiky vystupuje voči majorite s obvinením a výčitkami, že zneužíva svoje postavenie majority na svoj prospech.
Požaduje, aby sa majorita za svoj sklon k totalitarizmu a k diskriminácii minorít vždy kajala a sebaspytovala.
Jediným možným východiskom majority, za silnej podpory politických elít a mainstreamových médií, ako sa dostať z „prekliatia väčšiny“, je vyjsť minoritám v ústrety a povýšiť ich záujmy za cieľ svojej politiky.
Tieto prístupy liberálnej demokracie sú však pochybné a občania k nim strácajú dôveru a považujú ich za nespravodlivé.
Ani politická korektnosť, ani ľudské práva, ani slobodný trh sa neriadia demokratickými pravidlami, ale zvýhodňujú vždy iba silných a bohatých.
Existujú v zásade asi tri typy interpretácií opisu tohto rozdelenia:
I. Jedna skupina sa pokúša dať sociologickú odpoveď na prebiehajúci konflikt a vysvetliť ho ako konflikt medzi:
- mladými a starými
- vzdelanými a nevzdelanými
- mestom a vidiekom
Tento výklad má utvrdiť jeho autorov v tom, kto je progresívny, komu patrí budúcnosť a kto je spiatočnícky a zaostalý.
II. Iná skupina prichádza s politickým vysvetlením, že je to výsledok:
- nedôvery občanov v politické elity a boja obyčajných ľudí s establishmentom
- zlyhania elít v morálnych otázkach a nedôslednom boji s korupciou, v napomáhaní rozkrádania štátu
- zavádzania špekulatívnych ideí a práv, ktoré nezodpovedajú dobe a zdravému rozumu
III. Autori tretej skupiny si uvedomujú, že hľadať príčinu tohto nového rozdelenia Západu treba hľadať v globalizácii sveta prinášajúcej rad nových výziev, ktoré nemožno dnes pochopiť a riešiť iba cez záujmy USA či Nemecka. Je teda výsledkom:
- straty mocenského monopolu USA vo svete
- získanie absolútnej dominantnosti Nemecka v EÚ
- konštatovania nástupu nových hospodársko-vojenských zoskupení vo svete
- potvrdenia zväčšovania majetkových a príjmových rozdielov medzi občanmi Západu
- oslabovania strednej triedy vo vyspelých krajinách
Spoločný menovateľ sociologického, politického či globálneho prístupu však chýba, pretože mu chýba jasná politická, či ideologická interpretácia.
Jednou z charakteristík týchto prístupov je absencia odvahy pozrieť sa na to, čo liberálna demokracia prináša občanom a čím ich ohrozuje, kto z nej profituje a čo vedie k jej hospodárskemu a morálnemu úpadku.
Odkiaľ a s čím novým prišla liberálna demokracia?
Kontrarevolučný prevrat parlamentnej demokracie uskutočnený liberálmi odštartovala mladá generácia hipíkov v USA spolu s revoltujúcou mládežou západnej Európy v druhej polovici šesťdesiatych rokov.
Nástrojom ich revolučnej zmeny systému, kultúry, morálky sa stala univerzálna láska a spev so zapletenými kvetmi vo vlasoch a život v komúnach.
V západnej Európe požiadavky na zmenu systému boli drsnejšie. Stavba barikád v Paríži v máji 1968 a revolučné ozbrojené útoky zo strany Červených brigád, komunistov, maoistov…, na politické inštitúcie parlamentnej demokracie boli bližšie k „európskym tradíciám“.
Príčina ich vzbury a rebélie bola však prostoduchá. „Zlatá mládež“ Západu zistila, že vo svete existuje aj zlo, bieda, vojny…
Na vpád vojsk Varšavskej zmluvy a na pokus o socializmus s ľudskou tvárou v roku 1968 však títo revolucionári ani nezareagovali…
Po odznení revolučnej vlny v západnej Európe a nabažení sa života v komúnach, či konšpiračných bytoch sa títo revolucionári rozhodli vrátiť do normálneho života a reality.
Mnohí zo študentských vodcov uspeli v odbornom kariérnom raste a úspešne sa začlenili do manažérskych a politických štruktúr, o čom svedčia prípady Clintona, Barossa a pod. Ich antisystémový postoj sa zmenil, ale ich požiadavky na kultúrnu revolúciu v nich pretrvali. Viacero dnešných vrcholových predstaviteľov EÚ má takúto revolučnú minulosť (Barosso maoista, Mogheriniová komunistka…).
Plejádu týchto radikálnych revolucionárov uzatvára ideologická referentka FDJ, ktorá pozvaním miliónov migrantov pod heslom solidarity a súcitu uvrhla EÚ do chaosu.
Posledné voľby v USA, referendum vo Veľkej Británii ukazujú, že spoločenská objednávka na liberálne idey sa skončila.
Občania EÚ i USA nestoja o prázdne divadlá ľudskosti a začínajú si uvedomovať, že vývoj týmto smerom je nebezpečný.
Liberálna demokracia si musí priznať, že v strete s globálnymi problémami je sterilná, neúspešná a nemôže sa stať nástrojom riadenia sveta a ani jeho hodnotového vedenia.
Doterajšie presvedčenie ideológov multikulturalizmu, politickej korektnosti a ľudských práv, že jedinou možnou cestou pre všetkých 7,3 miliardy občanov našej zemegule je liberálna demokracia, je poslednými volebnými výsledkami spochybnené.
Rozhodnutia väčšiny občanov ukazujú, že je nevyhnutné skončiť s detinskými, naivnými a zdravému rozumu odporujúcimi ideami a konštrukciami. Volebné výsledky potvrdzujú, že princípy liberálnej demokracie neslúžia všetkým občanom rovnako a ich cieľom nie je rozšíriť slobodu a posilniť postavenie „pracujúcich indivíduí“, a preto ich majorita začína považovať za lživé.
Slúžia iba vyvoleným, ktorí z tohto systému aj profitujú. Záujem o rozklad spoločnosti na minority, na slobodné indivíduá majú najmä tí, ktorí odmietajú prirodzené druhy kolektivity, akými sú rodina, národ, štát…
Je logické, že podporu tejto radikálnej kultúre, či politickej revolúcii poskytujú aj globálne korporácie, pre ktorých národné štáty sú iba prekážkou. Zmeniť občanov dvadsaťosmičky na minoritné kozmopolitné skupiny, ktoré budú štruktúrované už iba podľa svojich príjmov a spotreby, umožní týmto ekonomicko-finančným skupinám ich efektívnejšie exploatovanie.
Jedným z pozitív volebných rozhodnutí na Západe je však to, že médiá pochopili, resp. akoby odkiaľsi zvrchu dostali pokyn, že treba zmeniť slovník a zmierniť útoky na vlastných občanov.
Výsledkom toho je, že xenofóbovia, rasisti, fašisti… sa v ich slovníku zmenili na populistov. Tento ideologicky neutrálny pojem naznačuje, že nie je záujem o rozoštvávanie spoločnosti a že i médiá sú pripravené slúžiť novým víťazom. A za to im treba poďakovať!
(Autor je konzervatívny socialista)
