1.
Viera, veda, sebažertva, svojbytnosť národných jazykov a ich rovnosť, uznávanie ich písma, hlaholiky oprávnenej svojimi literami zaznamenať slová svätých evanjelií, starého i nového zákona, bohoslužobných kníh. Takéto boli znaky posolstva, misie solúnskych bratov, vierozvestcov, apoštolov Slovanov. Siali ich aj sadili do brázdy našej role dedičnej, ktorú vyorali pri svojom pôsobení ako kresťanskí vierozvestcovia. Kultivovali svet človeka, Moravana a Slováka, svet vonkajší a v prvom rade ich svet vnútorný. Napĺňali ho kultúrou. Kresťanstvo – to bola viera vo večné spasenie, odpustenie hriechov, vykúpenie vďaka umučeniu a ukrižovaniu Krista pre ľudí, vo večný život. Ďalej to bol aj „radostná zvesť“ – ako znie preklad slova evanjelium (nového zákona) do jazyka slovenského, t.j. boli to „radostné zvesti“ od štyroch evanjelistov, ktoré sprostredkovali slovom a písmom Slovanom na Morave a v Nitrave. Kresťanstvo odmietlo krvavé obete pohanských náboženstiev (prapôvodne aj ľudské, potom už obete krvi zvierat ) svojmu Bohu a zaviedlo nekrvavú obetu pod spôsobom chleba a vína. Ustanovil ju Ježiš pri poslednej večeri so svojimi apoštolmi, pred svojím ukrižovaním. Podľa učenia rímskokatolíckej cirkvi sa obetné komodity chlieb a víno ich posvätením kňazom premieňajú na telo a krv Kristovu (consubstantatio). Veriaci ich požívaním získavajú večný život. V starovekom Ríme istý čas pred veľkým prenasledovaním za cisára Nera vtedajšie úrady vzhľadom na túto obetu kresťanov dokonca podozrievali a obviňovali z kanibalizmu (jedia telo a pijú krv svojho Boha, syna človeka). Eucharistia (sväté prijímanie) proces consubstantatio je poznateľný iba vierou, patrí k tajomstvám viery (mysticizmus). Na Veľkej Morave zmena v spôsobe obetovania musela byť obrovskou zmenou, silne prežívanou. Inou veľkou zmenou a tentoraz nie v otázke tajomstva viery, bola téza o rovnosti veriacich, rovnosti kresťanov bez ohľadu na veľkosť ich majetku, pôvod, pohlavie, stav a slobodu. V praxi kresťanstva od raných tajných kresťanských komunít princíp slobody deštruoval otrokárske zriadenie. O deväť storočí neskôr na Veľkej Morave to už bola nie rovnosť sociálna či rovnosť pred zákonom, ale táto zásada bola „rovnosťou pred Bohom“, pred jeho súdnou stolicou, pri poslednom súde. Prax kresťanstva prešla od revolučnosti v spoločenskom zriadení k posväcovaniu vytváraného feudálneho systému, k zásade „modli sa a pracuj“ (Ora et labora), k rozdeleniu na tri stavy (podľa ich pôvodu, urodzenosti) s príkazmi: „Ty vládni, ty sa modli a ty pracuj“. Slová – léno, vazal, feudum, nevoľník, poddaný charakterizovali vzťahy medzi ľuďmi a spoločenské pomery. Potencia, náboj k sociálnej, stavovskej rovnosti však v kresťanskej náuke zostávala. Prejavovala sa vo vlnách sociálnych revolt, v sociálnych revolučných pohyboch (hnutie bogomilov, albigencov, katarov, husitské hnutie, sedliacka vojna v Nemecku a i.).
Cyril a Metod, autor Zahari Zograf (1810 – 1853), voľné dielo
Naši veľkí misionári Konštantín a Metód vysvetľovali, prehlbovali a upevňovali vieru už nie k mnohým božstvám (polyteizmus), ale vieru v jedného Boha (monoteizmus), pritom však v Boha trojjediného (jediného v troch osobách), pre pochopenie a poznanie ktorého sa začali už používať kategórie starogréckej filozofie, z učenia Aristotela. Vysvetliť sa to pre najširšie vrstvy spoločnosti dalo len prostredníctvom „slova“ a to „slova, ktoré bolo na počiatku“, ktorým hovoril ľud v Moravskom aj Nitrianskom kniežactve, teda v staroslovienčine. Nemohla to byť latinčina, ani jazyk misionárov írskych, vlašských či franských (germánskych). Vypovedané slovo sa rozplynulo v priestore, malo podobu síce šíriacich sa, ale skoro zanikajúcich kruhov vo vode. Slovo potrebovalo svojho nositeľa so znakmi stálosti, možnosti šírenia a zrozumiteľnosti pre veľký počet používateľov. Mohlo to byť jedine – „písmo“ ako forma a jeho obsahom mohlo byť toto „slovo pravdy a zákona“, teda „písané slovo svätého Písma“. Vytvoriť písmená pre jazyk národa to predpokladá primárne poznať slová tohto jazyka, poznať zvuky týchto slov, jeho fonetiku a na základe počutého vytvoriť pre každý použitý zvuk tohto slova, pre jeho hlásku a samohlásku písmená, ktoré by tento zvuk vyjadrovali. A potom bola tretia úloha (po jazyku a písmenách abecedy) – preložiť a prepísať jestvujúce bohoslužobné knihy (z gréckeho jazyka) do staroslovienskej reči. Potom mohla byť kristianizačná misia pripravená, potom mohli byť dohotovené prípravy – na pôsobenie na Veľkej Morave. Je to práca pre niekoľko fundovaných jazykovedcov, literátov a teológov a práca niekoľkoročná. Konštantín a Metod ju zvládli v priebehu jedného roka, resp. dvoch rokov. Toľko im trvala príprava na misiu. Priniesli a rozširovali písomne vyhotovené knihy (kódexy), bibliu, evanjelium, aj civilné zákonníky preložené do staroslovanského jazyka. Vytvorili tým, ako sa vyjadril v Proglase Konštantín – to čo naši predkovia nemali – zbraň pre svoju identitu, jej obranu, zachovanie a jestvovania. Vďaka Konštantínovi a Metodovi sme túto identitu získali a prežili sme ako národ celé ďalšie milénium. Vyhli sme sa osudu kmeňov Slovanov, ktoré žili na ostrove Rujana, aj od Rostocku na sever pri Baltickom mori. Boli to kmene Glomačov, Obodritov, Gliňanov, Veletov a polabských Srbov. Ich jestvovanie, počiny, pamiatku ospieval Ján Kollár v diele „Slávy dcéra“. V ďalšom poradí mali nasledovať Česi, Veľkomoravania, ale i alpskí a panónski Slovania.
2.
Na Veľkú Moravu prišli Konštantín a Metod so svojou kristianizačnou misou na jar 863. Metod mal vtedy 50 rokov, Konštantín bol 36-ročný. Misia Konštantína Filozofa trvala približne päť rokov (do roku 867 – do odchodu do Ríma, kde zomrel v roku 869 vo veku 42 rokov. Starší brat Metod sa na Veľkú Moravu vrátil, ale až po viac ako piatich rokoch, v roku 873. Stalo sa tak vďaka autoritatívnemu zásahu pápeža, ktorý mu tým vrátil slobodu, ale i zachránil život. Metod bol prepustený z dvaapolročného väzenia v Passau,(Ellwagen), do ktorého ho uvrhli franskí cirkevní hodnostári. Na Veľkej Morave pôsobil odvtedy už ako arcibiskup až do konca svojho života do roku 885. Skonal vo veku 73 rokov. Na Veľkej Morave Metod pôsobil najskôr vo dvojici s bratom Konštantínom (863 – 867) a potom samostatne približne ďalších trinásť rokov. Svoje poslanie naplnil, svoje dielo zavŕšil za sedemnásť rokov služby kresťanskej viere, staroslovanskému bohoslužobnému jazyku v jeho slovnej aj písomnej forme, hlaholike, ktorú vytvoril Konštantín Filozof. Participoval aj na tom, že Veľká Morava získala na určitý čas náboženskú a cirkevnú samostatnosť a politickú, štátnu zvrchovanosť, aj keď nie suverenitu. Preukázal, že je možné premáhať tzv. suzerenitu, typickú pre vzťahy medzi stredovekými štátmi, kedy hlava štátu je lénnikom panovníka iného (dominujúceho) štátu, je viazaná vazalskou prísahou k nemu (cisár Ľudovít Nemec dosadil v roku 846 na kniežací prestol Rastislava, v roku 870 ho uvrhol do väzenia a v roku 871 dosadil za knieža Svätopluka I.) A suzerenita sa uplatňovala aj voči celému vazalskému štátu, t.j. vo vzťahu Východofranská a Veľkomoravská ríša.
Misia oboch bratov na území Moravského a Nitrianskeho kniežatstva, kniežactiev, ktoré sa spojili, územne rozšírili do podoby Veľkomoravskej ríše mala aj ďalšie významné atribúty. Oba kmeňové zväzy sa pretvárali na stredoveké národné pospolitosti. Vďaka hlaholike ako vlastnému autentickému písmu, ktoré priniesli Konštantín a Metod, písmu v ktorom sa viedla korešpondencia štátu navonok a písomná agenda dovnútra, voči politickým orgánom ústredným a miestnym orgánom (hradským župám), dosiahla Veľkomoravská ríša znaky štátu, celkove prvej štátnosti Slovanov vôbec. V súlade s touto etnickou líniou vývoja štátu sa synchrónne a recipročne rozvíjali aj atribúty samostatnej kresťanskej cirkvi, jej organizačnej štruktúry. Rozvíjali sa aj jej vzťahy s vtedajšími centrami kresťanského života a sveta – s pápežom v Ríme, cisárom Byzantskej (Východorímskej) ríše. Postavenie tohto cisára sa vyznačovalo cézaropapizmom (bol najvyšším predstaviteľom štátu (ríše) aj cirkvi. Bola to ešte stále jednotná svetová kresťanská cirkev a náboženstvo, a to až do roku 1054, kedy došlo k schizme, k oddeleniu a rozdeleniu kresťanstva na všeobecné (rímsko-katolícke) a pravoslávne kresťanstvo (ortodoxné). Samostatnosť takejto cirkvi na Veľkej Morave znepokojovala jednak franský klérus (Salzburské arcibiskupstvo s biskupstvami v Pasove (Passau) a Rezne (Regensburgu), ktorý dokazoval, že má monopolné právo na kristianizáciu na tomto území. Biskupstvo v Passau malo dohodnuté a určené, že územia na sever od Dunaja tvoria jeho výlučné misijné územie, kde pôsobia len jeho kňazi, misionári. Biskupstvo v Regensburgu považovalo za svoje misijné územie – na severe Čechy a krajiny južne od Dunaja ako svoje zvrchované teritórium, kde nemôžu pôsobiť iní vierozvestcovia. To boli prvé zdroje nepochopenia a nepriateľstva, a to po tom, ako na Velehrad a do Nitry prišli byzantskí vierozvestcovia, ktorých na kristianizačnú misiu so slovanským jazykom sem pozval knieža Veľkej Moravy Rastislav. Ďalší činiteľ rozporov a protirečení mal v podstate štátno-politický alebo geopolitický charakter. Po zániku Západorímskej ríše roku 476 nebolo v západnej Európe adekvátne centrum moci. Až po ďalších viac ako štyroch storočiach vytvoril takéto centrum moci Karol Veľký v podobe Franskej ríše, r. 800. Vo vzťahu k nášmu územiu dôležitou skutočnosťou bolo, že tu vyvrátil aj Avarskú ríšu a jej hrink, t.j. centrum, ktorý bol južne od našich hraníc. Karol Veľký vyvrátil pohanské politické útvary, jeho ríša bola kresťanskou. Imperatívom doby sa stalo, že ďalej mohli jestvovať iba kresťanské útvary, pohanstvo, aj individuálnych osôb, kmeňov bolo potláčané, stalo sa nelegálnym a štátom trestaným, kriminálnym javom. Tromi krutými vojenskými výpravami proti kmeňu Sasov likvidoval cisár Karol ich náboženstvo založené na viere v božstvo stromov a posvätného hája. Kristianizácia sa uskutočňovala hrubou vojenskou ničivou silou, hromadnou fyzickou likvidáciou pohanov. Po týchto víťazstvách sa umiernila, kombinovala vojenskú silu s tlakom mocenským, svätením kresťanských kostolov a získavaním veriacich slovom, tajomnosťou viery.
V roku 843 sa Franská ríša rozdelila na tri územné štáty, Itáliu, Francúzsko a Germániu. Susedom našej domoviny sa stala Východofranská ríša a priamym susedom územie Bavorska s vymenovaným arcibiskupstvom a biskupstvami. Perspektívne to už bolo Nemecko, ale pomenovanie Nemec sa začalo používať až v 10. storočí, teda po zániku Veľkej Moravy. Až v roku 963 po korunovácii cisára Ottu pápežom v Ríme sa Východofranská ríša stala – Rímskou ríšou, akoby obnovenou Západorímskou ríšou (renovatio imperii). Presadzoval sa pritom názor, že ide o univerzálnu kresťanskú ríšu. Stala sa pendantom aj partnerom Východorímskej ríše (nesúcou meno Byzantská ríša). Svätá ríša rímska (s týmto názvom) z hľadiska náboženstva bola ríšou rímsko-katolíckou (všeobecnou) a Byzantská sa stala od r. 1054 ríšou s prevládajúcim pravoslávnym (ortodoxným) náboženstvom. Kresťanský svet (a Slovania v ňom) bol teda bipolarizovaný z hľadiska štátnej moci aj náboženstva. A Slovania v našich končinách sa tak prvýkrát v dejinách dostali medzi tieto súperiace mocnosti, ktoré si ich rozdelili a vládli nad nimi. Značná časť slovanských národov patrila, bola príslušná do Byzancie (Bulhari, Srbi, Ukrajinci, Bielorusi, Rusi). Stali sa z nich východní Slovania, ktorí mali vlastné písmo odvodené od hlaholiky nazvané na počesť jedného z vierozvestcov „cyrilika“,s pravoslávnym vierovyznaním a príslušným slovanským náboženským jazykom.
Slovania, ktorých mocenské a sekundárne aj kultúrne sily zaradili do sféry Svätej ríše rímskej nábožensky patrili pod rímsko-katolícku cirkev, pod rímskeho pápeža ako jej hlavu. Písali latinkou a v náboženskej liturgii používali ako bohoslužobný latinský jazyk, nie svoj materinský. Stali sa z nich západní Slovania, a to Poliaci, Česi, Slováci. Chorváti, Slovinci boli južnými Slovanmi. Liturgickému, resp. bohoslužobnému latinskému jazyku nerozumeli. Svätú omšu však nábožne počúvali. Bolo to božie prikázanie.
Tendencie k takémuto vývoju vznikali, jestvovali a pôsobili už v období pokresťančovania Moravanov a Slovákov, aj v období príchodu a pôsobenia Konštantína a Metoda. Patrí k nim postupne narastanie nových javov v kresťanskej cirkvi, viere ako aj v praxi, vzďaľovanie sa teológie, vierovyznanie v cirkvi patriacej biskupovi rímskemu (latinskej) od viery a cirkvi na čele s patriarchom ( konštantinopolským) biskupom, a panovníkom Byzantskej ríše, ktorý bol cisárom aj pápežom súčasne. To už bola cirkev grécka. Hlavy týchto štátov a cirkví použili a využili vieru a cirkev – pre svoje mocenské záujmy, v prospech dominujúcich štátnych útvarov a ich panovníkov – vo Svätej ríši rímskej a v Byzantskej ríši.
Kristianizačná misia Konštantína a Metoda bola úsilím, pokusom o to, aby sa trend tohto vývoja obrátil, resp. nenaplnil. Mohol to byť, pri retrospektívnej anticipácii, pokus o samostatnú kresťanskú cirkevnú organizácii ako aj o vlastný slovanský stredoeurópsky zvrchovaný štátny útvar. Úsilie dosiahnuť, aby sme svoj vývoj, svoju budúcnosť mali vo vlastných rukách. Potrebná k tomu bola jednota v konaní jestvujúceho štátu, kniežaťa Svätopluka s úsilím Konštantína a potom najmä Metoda. Knieža Svätopluk viedol politiku uplatňovania mocenskej ľsti, úskokov a vojenskej sily. Čoskoro však išiel v duchu doby – zložil prísahu osobnej vazality voči východofranskému cisárovi (mier vo Forchheime r. 874), využil priestor, ktorý tým získal,– rozširoval na istý čas svoju dŕžavu teritoriálne (Malopoľsko, Vislansko, Čechy, Panónia), uplatnil pritom aj kristianizáciu. Svätoplukova ríša mohla mať asi milión obyvateľov a okolo 350 tisíc štvorcových kilometrov. Nespolupracoval však s Metodom, uveril pápežom a východofranským kráľom dosadenému biskupovi Wichingovi, ktorý bol v podstate „špeciálnym agentom“, kráľa Arnulfa, jeho intrigám. Wiching sfalšoval aj list od pápeža proti Metodovi, jeho žiakom a staroslovanskej liturgii. Po smrti arcibiskupa Metoda 885 sa proti jeho žiakom, nástupcovi Gorazdovi postavilo duchovenstvo latinskej liturgie, latinsko-franskej orientácie na čele s Wichingom, ktorí získali rozhodujúcu podporu od Svätopluka aj pápeža Jána VIII. Metodových žiakov uväznili a väčšinu z nich vyhnali z Veľkej Moravy. Koncepcia západniarska, koncepcia latinsko-franská, ovládla cirkev a štát ešte Moravanov a Slovákov. Ako vazali Bavorov (východných Frankov) sa naši predkovia iba prizerali, ako týchto porazili vojská starých Maďarov pri Bratislave v roku 907. Stratili sme samostatnosť, dokonca aj suzerenitu od Východofranskej ríše, v ktorej sídlili nadradení králi našich kniežat. Vtedy sa rozhodlo, padol rezultát týchto udalostí a zavŕšila sa dlhodobá vývojová tendencia Moravanov, Slovákov, Čechov, stredoeurópskych národov. Vývoj potom viedol k strate samostatnosti, k integrovaniu, skôr pohlteniu do kráľovstva svätého Štefana až do roku 1918.
3.
Východofranská ríša, jej bavorské duchovenstvo (arcibiskup, biskupi) používalo a uplatňovalo voči Veľkomoravskému štátu približne tri druhy nástrojov, inštrumentov nátlaku. Jednak to boli nástroje cirkevno-teologické, po ďalšie štátne – politické, potom, a nie zriedka, aj nástroje vojenské v podobe trestných vojenských výprav.
Už v prvom období pôsobenia vierozvestcov, po ich príchode sa pokúšali spochybniť ich vysvätenie a legitimitu ich poslania. Zamerali sa na písmo, hlaholiku a pôsobenie nie v latinskom, ale staroslovienskom jazyku. Písmo bolo od čias starých Egypťanov záležitosť posvätná (hieros-; hiera glyfé – posvätný znak ) a vynašiel ho boh, bolo písmom bohov, nemohlo byť dielom človeka. Ak by to tak bolo, takýto čin by bol hriechom „rúhania“. V legendách o Konštantínov a Metodovi sa takéto rúhanie odmieta a píše sa v nich, že mu písmená zjavil Boh. Bola to však obrana proti útokom nepriateľov. Hlaholiku vytvoril Konštantín tak, že pre staroslovienčinu vytvoril písmená odvodené z gréckej abecedy. Evanjeliá, bohoslužobné diela boli z gréckeho jazyka, z gréckych písmen, využité a transformované do písmen hlaholiky. Druhým útokom, už trvalého charakteru, bolo označovanie staroslovienčiny za „barbarský“ jazyk, v ktorom nemôžu byť vyslovené diela svätého Písma. Za legitímne jazyky, posvätené na komunikovanie Písma veriacim sa považovali iba jazyky, ktoré Pontský Pilát napísal na tabuľu kríža, na ktorom bol umučený Kristus (hebrejsky, grécky a latinsky). Známa je slávna obrana, ktorou Konštantín v dišpute v Benátkach roku 867, vystúpil proti zástancom tejto dogmy, t.j. proti trojjazyčníkom, resp. pilátnikom, ako boli pomenovaní. Solúnski bratia aj pred stolicou pápeža obhájili staroslovienčinu ako liturgický jazyk (staroslovienčina sa tak stala v poradí štvrtým jazykom liturgickým, bohoslužobným,) štvrtým svetovým jazykom.
Pri prvej návšteve bratov misionárov v roku 869 schválil pápež Hadrián II. preložené texty Svätého Písma a bohoslužobných kníh. Znamenalo to vo vnútornej podstate tohto úkonu aj schválenie slovanského písma (hlaholiky) ako aj slovanského jazyka v liturgii. Pápeži vo viacerých svojich listoch potvrdili bohoslužobnú relevanciu a hodnovernosť staroslovienčiny. Odrazili sa tým obvinenia, obžaloby zo strany najmä predstaviteľov franského kléra, ktorí žiadali, aby staroslovienčina bola uznaná za kacírstvo, za rozpor s Písmom, za blud či herézu, aby bola zakázaná pod hrozbou vyobcovania z cirkvi. Možno najznámejší je list pápeža Jána VIII. roku 880 nazvaný „Industria tuae“, v ktorom výslovne schválil „slovienske písmo vynájdené nebohým Konštantínom Filozofom, … aby sa v tomto jazyku hlásalo velebenie a skutky Krista Pán nášho“ Napísal ďalej, že ani viera, ani náuka nijako neprekáža omše spievať v slovienskom jazyku, či čítať sväté evanjelium. Prikázal však kombinovať latinské slovo (ako prvé) so slovienskym (ako druhým.
V tomto priaznivom vývoji pre hlaholiku a staroslovienčinu došlo k radikálnemu zlomu v septembri 885, keď pápež Štefan V. napísal list – „Svätoplukovi kráľovi Slovienov“, čím ho povýšil z hodnosti kniežaťa na hodnosť kráľa, čo bola mimoriadna udalosť, a to aj z hľadiska vývoja a statusu Veľkej Moravy ako štátu, ako monarchie. Poznamenajme že pápež Ján VII. v liste z roku 879 menuje toho istého hodnostára ako „Svätopluka z Moravy“, teraz je to už honor „kráľa Slovienov“. Na základe krivého svedectva a hrubého ohovárania Wichingom, biskupom nemeckého pôvodu pôsobiacim na Veľkej Morave, pápež aktuálne správanie arcibiskupa Metoda hodnotil ako „oddávanie sa bludu“, herézu nezlučiteľnú s pravou vierou, popieranie učenia cirkevných otcov a všeobecných koncilov. Zakázal slúžiť pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby slovienskym jazykom pod hrozbou „uvrhnutia do kliatby“, anatémy, do cirkevného prekliatia hroziaceho exkomunikácii v katolíckej cirkvi. Vyhlásil ďalej, že Metod spáchal hriech krivej prísahy, pretože údajne prisahal nad svätými pozostatkami svätého Petra, kráľa apoštolov, že nebude používať sloviensky jazyk ako bohoslužobný. Pápež Štefan V. kumuláciou týchto cirkevných trestov preexponoval mimo hraníc pravdy. Bolo to už politikum v záujme cieľov východofranského kráľa. Neprístojné boli tieto kruté opatrenia v porovnaní s listom pápeža Jána VIII. z buly Industria tuae, ktoré napísal tento pápež pred piatimi rokmi.
List pápeža Štefana V. s týmito radikálnymi odsudzujúcimi výrokmi bol napísaný až po smrti Metoda. Zlo vyplývajúce z tohto pápežovho pamfletu podľa krivého svedectva Wichinga však platilo dlhé roky. V archeológii, v historiografii prevláda názor, že hrob arcibiskupa Metoda sa nenašiel. V roku 1963 sa v Uhorskom Hradišti v Sadoch v múre veľkomoravského kostola sa našla hrobová dutina s primurovaním. Jedna z nich zodpovedá polohe možného hrobu Metoda uvedenom v písomnej správe z 9. storočia. Hrob sa však našiel prázdny. Okrem umiestnenia hrobky nenašlo sa nič, čo by svedčilo o tom, že by tu bol pochovaný Metod. Vysvetľuje sa to domnienkou, že pretože na Metoda bola uvalená pápežova cirkevná kliatba, z hrobu bol preto krátko po smrti premiestnený. Vyslovená kliatba pápeža sa teda vzťahovala aj na mŕtveho aj na jeho telo. Dodajme, že umiestnenie hrobky a jej označenie za hrobku Metóda nebolo všeobecne prijaté a považuje sa za hypotézu.
Intrigy proti Metodovi mali už povahu komplotu. Vrcholný záujem na jeho úplnej cirkevnej difamácii mal východofranský kráľ Arnulf. V tejto motivácii ďalej rozvinul nepriazeň Wichinga proti Metodovi. A jeho ohováranie, krivé výpovede či svedectvá adresoval pápežovi s absolútne zlým, zlomyseľným úmyslom. Zámer sa podaril, výsledok sa dosiahol. Aj keď to bolo po smrti Metoda. Uvalenie kliatby na neho platilo aj po jeho smrti, a to aj na jeho mŕtve telo, telesné pozostatky, ale aj na jeho dielo – hlaholiku, starosloviensky jazyk ako jazyk liturgický a bohoslužobný. Uvalená kliatba sa vzťahovala aj na jeho žiakov, ním vychovaným nasledovníkov. Moravsko-byzantská koncepcia kristianizácie bola porazená, ba likvidovaná v západnej a strednej Európe, a to v budúcej oblasti katolíckeho náboženstva, vierovyznania a cirkvi – konkrétne v latinsko-katolíckej oblasti. Dejiny však preukázali, že Konštantínova a Metodova koncepcia kristianizácie bola správna a v súlade s pravdou. Biblia sa od začiatku reformácie, od 16. storočia prekladala a vydávala v jazykoch ľudu. Jazyk slovenský, vývojovo pochádzajúci zo staroslovienskeho, sa stal liturgickým, bohoslužobným jazykom. Trvalo to síce dlho, predlho, až po uplynutí tisíc rokov. Uskutočnilo sa to až po II. vatikánskom koncile (1966 a n.).
4.
Voči misijnému dielu na Veľkej Morave sa uplatňovali aj metódy hrubej vojenskej, ozbrojenej sily v podobe vpádov vojsk. Sám Rastislav sa v roku 855 musel brániť silnému vojenskému útoku Frankov a čoskoro nato v roku 862 sa dozvedel, že sa proti nemu chystá nová franská vojenská výprava. Nadvláda Frankov nad Veľkou Moravou bola aktuálna, bola na programe dňa. Rastislav z donútenia pre vojenskú porážku od Frankov v roku 864 uznal svoje postavenie vazala, lénnika voči svojmu seniorovi. Súčasťou uznania vazalstva bola aj povinnosť Rastislava povoliť návrat latinských kňazov do svojho kniežatstva. Pritom už rok tu pôsobili byzantskí vierozvestcovia. Teraz začali pôsobiť popri sebe.
Rastislava zradil Svätopluk, zradil svojho strýka. Pre spory osobné, konflikty v politike ho vydal ho roku 879 Frankom, ktorí ho uväznili, súdili pre porušenie vazalskej prísahy, pre „lénnu zradu“. Tak sa politický a vojenský spor – medzi dvomi koncepciami kristianizácie na Veľkej Morave, medzi koncepciou franskou a latinskou a medzi koncepciou byzantskou a slavianskou – dostal na najvyššiu úroveň vnútromoravskú a exponovali sa v ňom naplno franskí hodnostári. Vykonali na Rastislavovi krutý trest oslepenia žeravým železom a aplikovali aj spôsoby mučenia. Oslepené knieža Moravanov, ktoré si dovolilo požiadať o odchod zo svojho územia franských misionárskych kňazov a povolať doň misionárov, apoštolov vzdelaných vo viere v teológii, schopných kázať, slúžiť Bohu v staroslovienskom jazyku, ktorí však boli z Byzantskej ríše, bolo nemilosrdne umučené na smrť hladom. Trestná exekúcia, výkon trestu na tele kniežaťa Rastislava sa vykonala v niektorom z bavorských kláštorov. Pravdepodobne to bol kláštor svätého Emerána v Rezne, teda v Regensburgu, v sídelnom meste biskupa. Evanjelizácia, šírenie kresťanstva postupovala v jednote, konzistencii – náboženskej lásky, politického agresívneho hegemonizmu a tvrdých represií podľa dobového trestného práva. Regensburg, po slovensky Rezno, je možno prvé mesto na hornom toku Dunaja, rieky ktorá nás s ním spája, v ktorom by sme mali vzdať hold veľkému kniežaťu Rastislavovi.
Knieža Svätopluka o rok neskôr (871) Frankovia, resp. už ozbrojenci východofranského kráľa zajali a odvliekli. Svätopluk bol obvinený zo zrady (porušeniu lénnej prísahy vo vzťahu ku kráľovi). Ale v roku 871 bol oslobodený. Stalo sa to pre využitie trestno-procesného inštitútu, ktorý sa nazýva „prísľub spolupracujúceho obvineného“, resp. kajúcnika. Prísľub spočíval v tom, že Svätopluk mal viesť vojenskú pacifikačnú výpravu proti ľudovému povstaniu Moravanov, ktoré viedol Slavomír. Svätopluk ľsťou prebehol k vojsku Moravanov, postavil sa do ich čela, porazil franské vojsko a stal sa vládcom, kniežaťom celej Veľkej Moravy. Zradil druhýkrát, po Rastislavovi aj Frankov. Ale tentoraz Frankov ako okupantov a anektorov a v ich neprospech.
Po zavraždení Rastislava a súčasne zajatí Svätopluka sa plne uplatnil právny inštitút suzerenity a jeho dôsledky. Východofranská ríša v čase Svätoplukovho zajatia ustanovila pre územie Veľkej Moravy dvoch správcov, a to Viliama a Engelšaka. Z hľadiska medzinárodného práva by bolo možné kvalifikovať tento skutkový stav ako nastolenie režimu okupácie Veľkej Moravy s obsadením jej územia a nastolením moci okupačného štátu. Podľa dobových pomerov daný stav bolo možné charakterizovať aj ako anexiu, začlenenie územia Veľkej Moravy do štátneho územia Východofranského kráľovstva. Ľud aj vtedajší hodnostári Veľkej Moravy urobili to, čo je výnimočné pre naše dejiny, a to združili sa do ozbrojených útvarov, dobového vojska, vyvolali to ľudové povstanie proti okupantom a anektorom. Do jeho vedenia postavili Slavomíra. Povstanie ľudu dokázalo zlikvidovať okupáciu aj pokus o anexiu a obnoviť svoju zvrchovanosť a samostatnosť.
5.
Represívnu svojvôľu pod hávom súdneho konania použili Frankovia v rozvinutej podobe a mimoriadnej krutosti proti Metodovi. Pápež Ján VIII. ho v Ríme vysvätil za biskupa a vymenoval za arcibiskupa novej arcidiecézy panónsko-veľkomoravskej. Menoval ho ďalej za legáta, teda za svojho hodnostára – splnomocnenca oprávneného vykonávať misijnú činnosť. Na ceste na Veľkú Moravu ho zadržali ozbrojenci a odvliekli do Regensburgu, kde ho uvrhli do väzenia. Zinscenovali tu aj súd synody, ktorého sa zúčastnil aj kráľ Ľudovít. Dva a pol až tri roky (podľa rozličných údajov) ho držali v žalári pod holým nebom, pravdepodobne v tri metre hlbokej jame. A to v najtuhšej zime a za hrozných dažďov, pričom ho trýznili a pozbavili správy zvereného mu biskupstva. Listy pápeža Jána VIII., ktoré napísal a zaslal po tom, keď ho informovali o tomto zločine, a to listy pasovskému biskupovi a biskupovi Annovi, napísané v máji 873 obsahovali zásadné obvinenia pre tento postup. Uchvátili, prisvojili si, uzurpovali si právomoc súdiť biskupa. A čo je ešte závažnejšie, voči spolubratovi biskupovi a vyslanému legátovi apoštolskej stolice k pohanom. Z hľadiska formy procesu – nepostupovali podľa kánonov, teda cirkevného kánonického práva. Pápež im vytýkal, že to bol to len predstieraný súd, nie náležitý, len predstieraný, bola to imitácia súdu. Pranieroval aj rozsudok, vynesenie „akéhosi rozsudku“. Nevyniesli predpísaný a požadovaný „kánonický rozsudok“, ktorým bolo možné odsúdiť biskupa. Aj pri samotnom konaní sa sudcovia, biskupi správali tyransky, trápili súdeného zauškovaním. Správanie pasovského biskupa nazval pápež nepríčetným, keď prišiel na súdne konanie s jazdeckým bičíkom a bol by ním udrel Metoda, keby mu v tom iní nezabránili. Okrem znaku nepríčetnosti konania tohto biskupa pápež to hodnotil ako dopustenie sa ťažkého zločinu. Kvalifikujú sa takto znaky neplatného a nulitného súdneho konania a neplatného rozsudku. Aktérom takejto „opovážlivosti a svojvôle, ktorá presahuje nielen oblaky, ale i samy nebesá“, mohol pápež udeliť iba cirkevné tresty, zákaz vykonávania bohoslužieb, zákaz návštev omší a zákaz svätého prijímania.
O šesť rokov neskôr pápež Ján VIII., v roku 879, povolal arcibiskupa Metóda do Ríma, aby vysvetlil obvinenia, že nesprávne učí a že pri bohoslužbách používa slovanský jazyk. Po tom zdanlivom, nekanonickom konaní, predstieranom vo forme súdu v Pasove, skutočne kvalifikované súdne konanie sa uskutočnilo na základe tohto predvolania pápežom v roku 880, kedy sa ustanovil arcibiskup Metod na návštevu Ríma. Posudzovala sa pravovernosť jeho pôsobenia, kázania. Podstatná záležitosť sa sústredila na otázku, či Metod, ktorý bol vychovaný a vzdelaný v byzantskom obrade, používa pri svojej misijnej činnosti rovnaké vyznanie viery ako cirkev v Ríme, či uznáva uznesenia šiestich všeobecných cirkevných snemov. Keďže na túto otázku mohol Metod odpovedať v celom rozsahu kladne, pretože vyznanie viery podľa východnej cirkvi, ktoré zaviedol na Veľkej Morave, sa úplne zhodovalo so znením, aké sa v tých časoch používalo v Ríme, pápež vyhlásil, že Metoda považuje za pravoverného. V otázke bohoslužobného jazyka zostal Metod ako vždy neoblomný. Dokázal pápeža presvedčiť o správnosti svojho stanoviska a primať ho, aby vyslovil súhlas so slovanskou bohoslužbou. Druhé súdne konanie – už ozajstné, nepredstierané, ale kánonické, vedené pred pápežom – bolo z hľadiska konania Metoda excelentné, viedlo k tomu, že pápež v roku 880 vydal bulu „Industriae tuae“, ktorou pápež zobral Svätopluka a jeho ľud pod svoju ochranu a odporúčal mu arcibiskupa Metoda, lebo zistil, že je pravoverný – a povolil používanie slovienského jazyka pri bohoslužbách. A práve toto povolenie bolo výsledkom misie Konštantína a Metoda, dosiahnutie ich cieľov.
6.
Netrvalo dlho, iba päť rokov (885), a nový pápež Štefan V. napísal Svätoplukovi, kráľovi Slovienov list nazvaný „Quia te zelo fidei“ – v ktorom mení o stoosemdesiat stupňov stanoviská svoje predchodcu vo všetkých základných bodoch. Namiesto záveru o pravovernosti arcibiskupa Metoda – teraz ho zatracuje. Namiesto schválenia slovienského jazyka pri bohoslužbe – zakazuje jeho používanie vôbec.
Arcibiskupa Metoda odsúdil – bez vypočutia a možnosti obrany, len na základe chýrov: a) oddáva sa bludu, b) vyriekol kliatbu na potupenie katolíckej viery, c) spáchal ťažký hriech, krivej prísahy.
Krivej prísahy sa dopustil tým, že údajne sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra v Ríme prísahou zaručil, že viac nebude slúžiť pobožnosti, bohoslužby v slovienskom jazyku – konal v rozpore s touto svojou prísahou, a preto pápež zakazuje používanie tohto jazyka pri bohoslužbách, a to pod hrozbou uvrhnutia do kliatby. Výnimku tvorí iba vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu náboženstvu.
Oddávanie sa bludu (teda konanie proti vieroučnej pravde, dogme) spočívalo podľa obsahu spomenutého listu v otázke chápania a koncepcie „božej trojice“. V katolíckej cirkvi sa začalo používať a zakotvilo sa, že tretia božská osoba pochádza nielen od Otca, ale aj od Syna. A vyjadrovalo sa to latinskými slovami „ex Patre Filioque“. Čo sa skrátene písalo „filioque“, a to vo vyznaní viery (Krédo). Východná, byzantská cirkev toto odmietla prijať a považovala to, že trúfalé „opravovanie Kristových slov“. Toto stanovisko zastával aj Metod a odmietol ho zmeniť. Wiching to bez meškania oznámil pápežovi a ten to použil na preukázanie skutočnosti, že Metod sa oddáva bludu, je heretikom. Asi vtedy sa začal veľký spor medzi týmito cirkvami, ktorý vyústil až do ich rozkolu, schizmy. Tvrdohlavo na svojich pravdách trvali aj za cenu, že katolícky svet nepomohol Byzancii v čase, keď naň zaútočili Turci a dobyli ho v roku 1492, a patrí Turecku doteraz, vrátane slávnej Hagie Sofie.
Skutočnosť že Metod uvrhol na Wichinga kliatbu, za jeho intrigy – ten to dezinterpretoval tak, že to bola kliatba proti katolíckej cirkvi a pápež za to trestal,
A konštrukciu o spáchaní hriechu krivej prísahy použil pápež – na absolútny zákaz používania slovienčiny v bohoslužobných úkonoch.
Podľa pápeža a Wichinga – to boli ťažké previnenia – ktoré mali zakladať zatratenie Metoda. Zatratenie sa malo vzťahovať aj na jeho žiakov. Tí boli po jeho smrti uväznení, resp. vyhnaní z Veľkej Moravy. Predpokladá sa, že išlo o 200 žiakov Metoda – takto zatratených, vyobcovaných a vyhnaných. Bolo to asi prvý veľký exodus inteligencie, vzdelaných ľudí z našich krajín. Skvele sa uplatnili a umožnili, aby sa ich spôsobilosti rozvíjali pri rozširovaní a prehlbovaní kresťanstva – v Bulharsku, v Srbsku, Severnej Macedónii.
Aj približne po polstoročí difamujúce znamenia o blude (heréze), o uvrhnutia do kliatby sa vo vzťahu k našim vierozvestcov uplatňovali. V liste pápež Ján X. (925) do Dalmácie napomína biskupa v Splite. Uvádza, že u neho bujnie náuka, ktorá nie je vo svätých knihách, a učenie Metoda, ktoré nie je v nijakom zväzku svätých spisovateľov. Synoda v Splite okolo roku 925 na základe tohto napomenutia pápežom prísne zakázala biskupom v provincii používať slovanský jazyk v náboženskej výchove a pri bohoslužbách.
Pamiatka na Metoda a Konštantína sa udržala a rozvíjala v podobe nie oficiálne, nie podľa kánonov cirkvi, podľa prikázanej viery, ale ako ľudová zbožnosť. Žiadny pápež ich nevyhlásil za kanonizovaných ani blahoslavených. Svätými sa stali cez ľudovú apoteózu, uctievanie veriacim ľudom. Jednotlivé slovanské národy ich uznali aj za otcov svojej národnej kultúry. Osobitne pre Slovákov sa stal Cyril a Metod v 19. storočí podnecovateľom národného obrodenia a národného sebaurčenia, od bernolákovcov, cez štúrovcov, cez obdobie rozvoja slovenského národného života po vzniku ČSR. Veľkosť týchto poryvov, myšlienok a počinov, našla svoje vyjadrenie aj v preambule Ústavy Slovenskej republiky (1992).
Náš veľký básnik Ján Hollý zasvätil solúnskym bratom svoju veľkú poému nazvanú „Cyrilometodiáda“ (1835). Rok 1863 bol vyhlásený v katolíckej cirkvi „za rok slovanského jubilea“. Centrom osláv bol Velehrad (Uhorské Hradište). Možno povedať, že plnú rehabilitáciu, zrušenie všetkých invektív z herézy, bludov, a uvalených kliatob obsiahnutých v listoch pápežov (867 – 925) urobil nie výslovne, ale svojím konaním až pápež Lev XIII. Vyhlásil tisícročné výročie od vydania buly Industria tuae (880) za sviatok sv. Cyrila a Metoda, a to pre celú cirkev. On odsúdil aj latinizáciu Východu. A bol to tiež pápež svätý Ján Pavol II., ktorý v encyklike „Slavorum Apostolum“ ich vyhlásil za Apoštolov Východu – za apoštolov, ktorých víziou bolo dosiahnuť jednotu Európy, Východu aj Západu, kultúrne, nábožensky, duchovne, nie monolitnú jednotu, ale jednotu v rozličnosti. Nie svet monopolarizovaný (domináciou jednej veľmoci), nie svet bipolarizovaný, rozdelený nejakým druhom schizmy. Podľa preambuly Ústavy 9. mája (1948) sa o veľkej dejinnej, civilizačnej premene písalo takto: „Česi a Slováci, dva bratské národy, členovia veľkej rodiny Slovanstva, žili už pred tisíc rokmi spoločne v jednom štáte a spoločne prijali z východu najvyšší výtvor vtedajšej vzdelanosti – kresťanstvo“. Pamätajte a vážme si to.
