Pripomeňme si, že v roku 1991 – po niekoľkých rokoch agónie, ktorú „pevne“ riadil M. S. Gorbačov a spol. – ukončil svoju existenciu Sovietsky zväz, čo aj osobne ohlásil z Kremľa prvý a posledný prezident Zväzu sovietskych socialistických republík.
O pár rokov neskôr bola síce táto udalosť (pravdivo a opäť z Kremľa) ocharakterizovaná ako geopolitická katastrofa, ale to nebude dnes predmetom nášho zamyslenia.
Mapka: Wikimedia.org
V tom roku – 1991 – sa slovanské Rusko, Bielorusko a Ukrajina, moslimské zväzové republiky Strednej Ázie, južnokaukazské Gruzínsko, Azerbajdžan a Arménsko a nakoniec rumunsko-nerumunské Moldavsko rozhodli pre svoju nezávislosť.
Pobaltské republiky, ktoré postavili svoju novú štátnosť na tom, že vlastne ani neboli súčasťou Sovietskeho zväzu a vyvršujú sa na všetkom, čo je s týmto obdobím spojené – aj na ľuďoch – to stihli (teda opustiť ZSSR) už skôr. V roku 1990.
V tomto roku – 2021 – tak de facto celý postsovietsky priestor, všetky krajiny bývalého Sovietskeho zväzu (z roku 1991) oslavujú svojej 30. výročie nezávislosti.
Možno tu je priestor pre slovenských študentov medzinárodných vzťahov na analýzu, prečo súčasné a dočasné slovenské elity niekomu k tomuto okrúhlemu výročiu blahoželajú energicky, niekomu vlažne a niekomu vôbec. Okrúhle výročie je predsa len jedno a nezáleží na režime!
Tiež stojí za zamyslenie, keď sa niektorý minister nechce angažovať v návšteve Kirgizska, ale sa akože úprimne angažuje vo vzťahu k A. Dubčekovi. Tomu A. Dubčekovi, ktorý je pupočnou šnúrou spojený s Interhelpom, Piškekom a teda práve s Kirgizskom. Čo s tým?
Ale späť! Vtedy pred tridsiatimi rokmi nastalo v postsovietskych republikách obdobie hľadania riešení (rozpad hospodárstva, demoralizované ozbrojené zložky, nedôvera občanov, nárast nacionalizmu…) ako a kam viesť svoje už nezávislé štáty. Bol to zložitý čas.
Časť elít (čo poznáme aj z krátkych dejín Slovenska) sa venovala rozkrádaniu a drancovaniu štátneho majetku naakumulovaného počas sovietskeho obdobia a druhá časť národnej inteligencie premýšľala, akú cestu zvoliť k ideálu vlastného štátu.
Cui bono?
Aj tridsať rokov po sublimácii Sovietskeho zväzu z geopolitickej mapy sveta si práve mnohí v postsovietskom priestore kladú otázky. Kto mal z tohto faktu najväčšiu ekonomickú výhodu? Kto na ukončenie existencie ZSSR najviac doplatil?
Nakoľko našim záujmom je priestor Strednej Ázie, budeme sa venovať Kazachstanu, Kirgizsku, Tadžikistanu, Turkménsku a Uzbekistanu. A na porovnanie si zoberieme ešte tri postsovietske slovanské subjekty: Ukrajinu, ktorú náš mainstream a kaviareň tak miluje a Bielorusko + Ruskú federáciu, ktoré tí istí zasa živočíšne nenávidia.
Odpoveď budeme hľadať v niekoľkých štatistických údajoch, ktoré všetky vychádzajú z môjho osobného archívu, z dostupných oficiálnych údajov (napr. posledné sčítanie ľudu v Sovietskom zväze bolo v roku 1989), oficiálnych odhadov (tak ako ich priebežne zverejňovali republikové autority) a rôznych prepočtov z verejne známych (a kompatibilných) informácií.
Ľudský faktor
Ako prvé sa pozrime na vývoj počtu obyvateľov jednotlivých krajín Strednej Ázie. Možno povedať, resp. z tabuľky je jasné, že na ukončení existencie Sovietskeho zväzu kvantitatívne, cez rozhodujúci fenomén – ľudský potenciál – vyhrali všetky krajiny Strednej Ázie, ktoré sa za obdobie od roku 1989 do roku 2019 stabilizovali v plusových číslach.
Pre zaujímavosť, najhoršie v rámci bývalého Sovietskeho zväzu dopadli Ukrajina (v absolútnom čísle -9,5 mil.) a Gruzínsko (-1,7 mil.). Ešte pre večných spochybňovačov – Krymská autonómna republika – v čase, keď sa na základe referenda a ostatných právne čistých krokov stala súčasťou Ruskej federácie, mala cca 1,9 mil. obyvateľov. Teda Ukrajina je aj bez tohto faktu najhoršia.
Dlhová pasca sa zväčšuje
Podľa aj slovenskými poplatnými médiami akceptovaných údajov Slovensko má momentálne najhoršiu dlhodobú udržateľnosť verejných financií spomedzi všetkých krajín v EÚ. To prosím skonštatovala aj slovenská Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.
Aký je však aktuálny dlh nami sledovaných postsovietskych republík? V rámci akéhosi ratingu dlhového zaťaženia v rámci postsovietskeho priestoru vedie Kirgizsko. Čo sa týka medziročného tempa je na tom najhoršie Uzbekistan a kaukazský – všemocne západom (zjavne zbytočne) podporovaný – ropný a militantný Azerbajdžan.
Štandardne na poslednom mieste je Ukrajina s deväťpercentným nárastom, ruka v ruke s Moldavskom.
Jedinou výnimkou v rámci Strednej Ázie je Turkménsko, ktorého štátny dlh sa postupne znižuje s predpokladom, že v roku 2021 to bude 26 % HDP, čo je voči Ukrajine o viac ako 50 % menej. A to prosím považujeme Turkménsko za antivzor, a Ukrajinu, kde sa pred banderovcami promenádujú slovenskí lži a lilipolitici, za náš vzor!
Pri dlhu Kirgizska a Tadžikistanu sa treba pozastaviť nad jeho štruktúrou – cca 60 % z celkového objemu je dlh štátu voči bankám a investorom z (!)Číny.
Teda de facto eurázijské partnerstvo sa mení na ázijské partnerstvo. No a geopolitika a najmä geoekonomika má svoje veľmi kruté pravidlá! Ako fungujú je vidno na tabuľke zachytávajúcej aktuálny dlh krajiny (% HDP).
Pohľad na HDP
Poznáte to, nikto nevie lepšie sfalšovať štatistiku, než ja sám… Takže ešte jedna štatistika mapujúca nárast HDP na obyvateľa na zamyslenie.
Vystúpenie z vlaku ZSSR neznamenalo pre Litvu, Lotyšsko a Estónsko (ktoré mali v rámci Sovietskeho zväzu aj tak exkluzívne ekonomické postavenie) žiaden ekonomický bonus, resp. nárast životnej úrovne (nehľadiac na pomoc EÚ) obyvateľstva, na rozdiel od krajín južného Kaukazu (Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko). Tie vzhľadom na nízku základňu v roku 1991 dnes vykazujú substantívny nárast. No a s minimálnym nárastom vlastného bohatstva za ostatných tridsať rokov sú opäť Kirgizsko a Ukrajina.
Čo sa týka veľkého nárastu HDP na osobu v Kazachstane, je to predovšetkým preto, že sa v postsovietskom období nevenoval rozvoju svojej priemyslovej základne, ale výlučne len konjunkturálnemu zvyšovaniu ťažby ropy a plynu, čo krajinu teraz dobieha.
Jeden z najnižších HDP na obyvateľa za ostatných 30 rokov je fixovaný v Rusku, Kirgizsku a už tradične na poslednom mieste v rámci bývalého Sovietskeho zväzu je náš prominentný sused Ukrajina, ktorá je ale o to viac hubatá na medzinárodnej scéne. Dokonca (ukrajinské) médiá, ktoré vlastnia západní liberáli, úroveň 1,5 bodu a mínus 4.776,-$, podobne ako ich slovenskí pritakávači, považujú za úspech a platformu na protiruské táraniny.
Aj taká je v užšom stredoázijská a v širšom kontexte postsovietska realita.
(Autor je vysokoškolský učiteľ)
