Po februári 1948 boli nielen kapitoly, ale aj odseky a vety o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi vypustené z učebníc, z kníh, z náučnej i populárnej literatúry. Stalo sa tak postupne, z hľadiska času aj témy. Problematika osobnosti, ktorej národ venoval mohylu na Bradle, sa zakomponovala a v ďalšom dlhšom období sa posudzovala ako jedna zo zložiek celkovo novej koncepcie vzniku československého štátu. Štefánik sa posudzoval už nie ako jeden zo zakladateľov štátu, spolu s Masarykom a Benešom, ale iba jedna z postáv a to ešte s negatívnym znamením, ktoré boli s touto dejinnou udalosťou spojené. Ako sa vyvíjali tieto udalosti v ideologicko-straníckej a historiografickej rovine?
Prvá časť:
Komunisti v Československu a Milan Rastislav Štefánik (1)
Druhá časť
Štefánikovská legenda, korektúra a súčasná podoba poznania
1.
Štúdia v Historickom zborníku Slovenskej akadémie vied a umení publikovaná v roku 1952 mala názov „K štefánikovskej legende“. Od odborného príspevku „Pravda o Štefánikovi“ z roku 1951 vydanom v štyroch pokračovaniach v Novom slove, s pejoratívnom triednym slovníkom a nepekným žargónom, ale s rozsiahlym vecným záberom do jeho činnosti, sa Ľudovít Holotík dostal od sprostredkovania „pravdy“ k oznámeniu „legendy“. Legendu charakterizoval ako nepravdivé idealizovanie osoby a udalosti, pričom uviedol, že štefánikovská legenda je súčasťou inej, väčšej a húževnato pestovanej legendy – legendy oslobodeneckej, spojenej so vznikom Československej republiky, s národným oslobodením Čechov a Slovákov. Jadrom problematiky malo byť poznanie, ktoré to boli sily, ktoré priviedli český a slovenský národ k národnej nezávislosti. Téma mala značný politický dosah, a preto jej pravdivé rozriešenie sa považovalo za aktuálne a žiaduce. Podstata „oslobodeneckej legendy“ spočívala podľa autora na dvoch pilierov: že ČSR vznikla z priazne západných mocností, a ďalej zásluhou činnosti Masaryka, Beneša a Štefánika, ktorí stáli na čele zahraničného odboja a pohybovali sa v kruhoch západných diplomatov. Zmyslom tejto legendy, ktorú vedenie strany aj Ľ. Holotík označili za kolosálny podvod, bolo, aby v záujme vazalského podriadenia Československa sa potlačil význam Októbrovej revolúcie, ktorá pôsobila k vzniku ČSR. Ďalej autor vyhlásil, že štefánikovská legenda bola taktiež spojená s pestovaním kozmopolitického zmýšľania. „Najväčší slovenský hrdina“ bol francúzsky dôstojník, generál, ktorého činy a zásluhy sa vždy spájali s Francúzskom a na tom sa demonštrovala jeho účasť na českom a slovenskom národnom oslobodení. Celá zahraničná politika prvej ČSR bola orientovaná na Francúzsko, pričom jej zavŕšením sa stal Mníchov 1938 odmietnutím Francúzska splniť si záväzky vyplývajúce zo spojeneckej zmluvy s ČSR. Nepriaznivé hodnotenie trojice osobností zahraničného odboja vyostril autor do kritiky ich konania v Rusku. Zdôraznil, že v záujme západných imperialistov sa stali kontrarevolučnými agentmi. Za ich priamej podpory vyprovokovali československé légie podľa rozkazu francúzskych komisárov a reakčných dôstojníkov do ozbrojenej intervencie, resp. „vrhli légie do zákerného a podlého boja proti sovietskemu Rusku“. Čo sa týka Štefánika, podľa Ľ. Holotíka, tento sa zúčastňoval intervencie práve na Sibíri ako platený zástupca a dôverník francúzskej vlády. Skutočnosť, že súčasne vystupoval v mene Československej národnej rady, bola údajne dôkazom o služobnom vzťahu tzv. zahraničného odboja voči Francúzsku a celej Dohode. Štefánikovo úsilie zaviesť československé légie do zločineckého boja proti sovietskemu Rusku bolo vraj vyvrcholením jeho temnej, nášmu národu nepriateľskej činnosti za prvej svetovej vojny. Z hľadiska heuristického základu svojej štúdie Ľ. Holotík uviedol, že si nekládol za úlohu zhromaždiť všetky známe fakty, ale využiť poznatky, ktoré priniesla buržoázna literatúra. Mali to byť poznatky, ktoré podľa citovaného autora, strhávali svätožiaru zo Štefánikovej hlavy. Na záver uviedol, že podstatou štefánikovskej legendy v konečnom dôsledku bolo prispieť k uchovaniu kapitalistického spoločenského poriadku.
Štúdia Ľ. Holotíka v Historickom zborníku z roku 1952 v zásade vecne vysvetľovala chápanie štefánikovskej legendy, obsah, zmysel, pomer k historickým skutočnostiam. V roku 1951 na konferenciách a ďalších podujatiach bola uskutočnená, podľa autora, základná revízia historiografie o vzniku ČSR. V roku 1952 v danom príspevku vcelku vecnom, na odbornej úrovni, s vedeckým aparátom (uvedením prameňov a literatúry) bola opísaná, analyzovaná aj hodnotená činnosť M. R. Štefánika v zahraničnom odboji. V kontexte so vznikom ČSR bol vyložený aj pojem, resp. bolo vysvetlené – čo znamená formulácia o štefánikovskej legende, podľa vtedajších straníckych ideológov a dobových historikov.
V roku 1953 sa od akoby individuálneho poznania vedca historika tieto poznatky postupne rozširujú na celú vedeckú komunitu historikov. Za svoju úlohu si historici dali ďalšie skúmanie tejto témy, jej prehlbovanie, potvrdzovanie a rozširovanie do širších kruhov verejnosti. Stalo sa tak na vedeckej diskusii na tému „Za odhalenie legiend o Masarykovi, Benešovi a Štefánikovi“. Konala sa v máji 1953 z podnetu Filozofickej fakulty UK a v spolupráci s Historickým ústavom SAV v Bratislave. Diskusie sa zúčastnilo okolo 100 vysokoškolských a iných vedeckých pracovníkov. Zúčastnili sa jej aj pracovníci z českých vysokých škôl. Odborné poslanie diskusie bolo nevyhnutne spojené s verejno-propagačným zámerom, a to pôsobenia na verejnosť. Ako sa vtedy písalo, historiografia mala pomáhať víťaznému a sebavedomému boju o dušu národa. Mala pomáhať k dokončeniu revolučného prevratu v mysliach ľudí, aby sa zbavili ilúzií a sebaklamov o domácej buržoázii i o cudzom, najmä americkom imperializme. K tomu mala slúžiť historiografia odhalením nepravdivostí o histórii vzniku ČSR, jej falšovaniu až po koncipovanie oslobodeneckých legiend. Mala ďalej slúžiť boju proti kozmopolitickému, protisovietskemu a protiľudovému charakteru československého dejepisectva do roku 1948. Týmto požiadavkám sa mala podrobiť historiografia. Malo sa vytvoriť akoby triedne, nové, nie iba alternatívne dejepisectvo. Schematicky asi takéto: Československo vzniklo vďaka vplyvu Októbrovej revolúcie. Francúzsko a USA si neželali, aby vzniklo. Masaryk, Štefánik a Beneš sa im podriadili a slúžili im. Keď ľud doma proklamoval československý štát ako hotovú skutočnosť, uznali až potom jeho vznik aj mocnosti, aj údajní zakladatelia štátu. Intrigami zabránili, aby sa nový štát nestal štátom ľudovodemokratickým a socialistickým, hoci to vraj bola vôľa ľudu. Zneužili légie, resp. podľa iného hodnotenia „predali“ légie v Rusku pre intervenciu proti sovietskemu štátu. Spáchali tým priamo zločin proti revolúcii, resp. je to najtemnejšia stránka ich činnosti. Ako agenti francúzskeho imperializmu podriadili ČSR jeho záujmu a vplyvu, čo viedlo až k Mníchovu 1938, k vydaniu štátu a národa hitlerovskému Nemecku. Iné interpretácie a hodnotenia ako tieto, resp. koncepcie o oslobodzovacej úlohe západných mocností a trojice Masaryk, Beneš, Štefánik, vôbec sú nepravdivými, tvoria vraj systém falzifikácií a mystifikácii. Cieľom a účelom tejto buržoáznej historiografie vraj bolo, aby československý ľud prijal, podporoval a trval na spoločenskom a štátnom zriadení v ČSR, ktoré sa tu zaviedlo po zriadení štátu na jeho podriadení sa západným mocnostiam. Nová ideologizovaná historiografia vyvodzovala isté poučenie pre vtedajšie pomery, ktoré sa vytvorili začiatkom päťdesiatych rokov – a to kritiku a odmietanie československej pofebruárovej emigrácie, jej zámerov obnoviť, reštaurovať predmníchovské pomery a ktorú vtedy reprezentovali Zenkl, Ripka, Lettrich a ďalší.
S istou toleranciou možno povedať, že tieto myšlienky a formulácie odzneli na celodennej konferencii v máji 1953. Hlavný referát k legende k T. G. Masarykovi predniesol M. Gosiorovský. Na tému Štefánikova účasť na protisovietskej intervencii s hlavným referátom vystúpil Ľ. Holotík.
Dnes sa dá vyjadriť počudovanie, s akým zjednodušeným, ťažkopádnym a hrmotným spôsobom sa pristupovalo k uplatňovaniu tzv. ideologickej zložky dopadu a funkcie historiografie. Útok, ofenzíva, začatá takpovediac naplno, a priamo s čelnou zrážkou, pritom zrážkou s historickým vedomím spoločnosti, s očakávanými okamžitými výsledkami – nazvaný ako boj „o dušu národa“ alebo začatie, pokračovanie a dokončenie prevratu v jeho historickom vedomí, bol fanfarónsky, pritom nie prijateľný, skôr odpudzujúci. Indoktrinácia bez vhodnej psychologickej formy a metód. Otvorenie sa vedomia pre prijatie nových, nie iba informácií, ale poznatkov spojených s hodnotami, s presvedčením – to je veľký, historický proces. Prebieha osvojovaním si v generáciách. Tlak, donucovanie k prijatiu novej historiografie, resp. zásadne revidovanie historiografie o vzniku ČSR o zakladateľoch štátu, ku ktorým bol vypestovaný konštruktívny a pozitívny emocionálny vzťah v priebehu predchádzajúcich troch desaťročí (1918 – 1948), pričom sa voči nim osobne a ich životnému dielu používalo znevažovanie, hrubý žargón, sa stretlo, samozrejme, aj s rezistenciou a odporom, s neprijatím. Tvrdenia o vzniku ČSR, násilné konštruovanie vzťahu o vplyve, pôsobení Októbrovej revolúcie k úlohu a k pôsobeniu mocností Dohody, do ich antagonistického, nezmieriteľného vzťahu, prinášalo opačný efekt. Skôr zabraňovalo objektívnemu, pravdivému poznaniu úlohy, vplyvu, pôsobenia tejto udalosti k vzniku ČSR. Obdobne tvrdenia o tom, že československý štát proklamoval ľud vedený pracujúcimi, pod pôsobením Októbra – motivoval k hľadaniu, publikovaniu, uvádzaniu skutočností, ktoré boli možno dôležité, ale z hľadiska vzniku ČSR nemali patričnú relevanciu.
Ideologická funkcia historiografie dominovala. Z jej neprijatia na školách aj v inštitúciách sa písali záznamy do tzv. kádrových posudkov. O kladnom či zápornom vzťahu k socialistickému zriadeniu. Napokon akoby jej vtedajší protagonisti zabudli na rozdiel medzi odbornosťou, vedou a ideologickým poslaním, ktoré im bolo určené. Kritika, odmietanie, dehonestovanie až difamovanie, teda hanobenie. Bolo to pomýlené vedenie zápasu o „dušu národa“. Nepoužil sa spektrograf pre lom svetla poznania, ktorý vytvára spektrum farieb. Aj poznanie o minulosti by malo, resp. musí prejsť tento spektrograf. Používa sa v súčasnosti efektívne v marketingu, pri implikovaní politických a svetonázorových dezinformáciách. Možno sa odvolať na celý systémovo vedený proces indoktrinácie obyvateľstva vo vzťahu k medzinárodných vzťahom aj k našej minulosti. Nepoužíva sa indoktrinácia metódou priamou, vedenou naplno, s kritikou vedenou až k hanobeniu. Verejnosť sa dezinformáciami zmiešanými s informáciami môže zaoberať ako s dôveryhodným poznaním. Osobitne vtedy, ak bude vidieť historickú osobnosť, udalosť vidieť prezentovanú akoby v spektrograme, vo vejári farieb a môže ich posudzovať, vyberať si z nich, viesť debatu o nich, aj počuť odborné vysvetlenie.
2.
Štefánikovské dejepisectvom na Slovensku vyvrcholilo, možno povedať, monografiou Ľ. Holotíka. Kniha s názvom „Štefánikovská legenda a vznik ČSR“ bola vydaná v roku 1958. Kniha má viac ako 500 strán a kompletizovalo ju 70 dokumentov vo francúzskom origináli, zaradených do prílohy. V roku 1960 bola monografia vydaná druhýkrát. Dokumenty v prílohe publikované už boli vydané dvojjazyčne – francúzsky a aj so slovenským prekladom. Monografiu handicapovala skutočnosť, že niesla všetky dobové znaky ideologickej historiografie, čiernobielej, napísanej prioritne pre indoktrináciu vedomia, historického aj spoločenského vôbec. Najcennejšie v nej sa zdajú uverejnené dokumenty, napríklad aj mimoriadne významné zápisy o stretnutí vedenia légií s predstaviteľmi francúzskej vojenskej misie v Rusku v máji 1918. Vojenský atašé najskôr neprijal vzburu a vojenské vystúpenie légií. Po tom, ako dostal nové správy z Paríža a z Alby, hlavného stanu Dohody, zrazu pozitívne zhodnotil vystúpenie légií, žiadal ich, aby zotrvali na obsadených územiach na Volge, vybudovali tam základňu a boli avantgardou pre očakávaný príchod vojsk Dohody do konca júna 1918 ako súčasť tzv. veľkej intervencie. Nové diela v historiografii tento údaj a tento dokument nespochybnili.
Rok 1968 bol vo vzťahu Ľ. Holotík – M. R. Štefánik, resp. pre vzťah jeho monografie a slovenskej verejnosti, pamätným. Prispela k tomu najmä séria kritických článkov redaktora M. Vároša, v denníku Smena. Ohlas na ne viedol k mimoriadnej aktivizácii verejnosti. Kritika monografie bola radikálna, odmietavá, prakticky bez limitov. Po odôvodnených tézach proti znevažovaniu prínosu M. R. Štefánika k národnému oslobodeniu, až k osobným útokom na autora (na podujatiach spolkov, združení, konkrétne v Brezovej p/Bradlom v uznesení sa žiadalo, aby autor, bol zbavený všetkých vedeckých hodností, zbavený funkcie riaditeľa Historického ústavu SAV. Akoby platilo „vox populi, vox Dei“. Monografia však bola odsúdená najmä mladými ľuďmi. Pri niektorých podujatiach mládeže bola kniha hodená do plameňov ohňa. Pálili ju priamo na verejných priestranstvách, námestiach, aj na Námestí SNP v Bratislave, aj na Bradle 4. mája 1968. Bol to národný či ľudový súd typu sudca lynč, našťastie nie voči osobe, ale voči jej dielu. Evokoval súd proti britským colníkom ako lynč v Bostone 1773 zvaný „tea party“. Od neho viedla púť k americkej revolúcii, k vyhláseniu nezávislosti.
Aj takúto podobu odmietania mal boj proti triednej diskreditácii Štefánika. Už to však nebolo namierené proti „legende o Štefánikovi“ vyplývajúcej z prvorepublikovej historiografie. Ale bola to legenda proti legende, ktorá dostala aj pomenovania „stalinská antilegenda“ o Štefánikovi“. Rozhorčenie verejnosti nad nepravdami, hanobením v knihe nadobudlo aj túto extrémnu podobu, vyjadrenú pálením monografie. Boj za rehabilitáciu osoby a diela Milana Rastislava Štefánika v obrodnom procese za demokratický socializmus, v podujatiach v apríli a máji roku 1968, nebol iba nežným bojom.
Po roku 1971 nedošlo ani k čiastkovej zmene v prístupe a k hodnoteniu M. R. Štefánikovi, resp. takej zmene, ktorá by vyplývala z práce a tvorby slovenských historikov. Domnievam sa, že pre komunistov v Československu, pre historiografiu tej doby, vzhľadom na ich podriadenosť sovietskym komunistom, vernosti k leninizmu, neprekročiteľnou prekážkou pre takúto nápravu boli postoje, výroky a činnosť M. R. Štefánika v Rusku. Na Urale a na Sibíri bol od novembra 1918 do januára 1919. Inicioval vtedy a žiadal priamo legionárov, československé légie, aby zotrvali v boji proti boľševickému zlu, zločinom boľševizmu. Nedalo sa ani zo zobraných spisov V. I. Lenina, ich úplného vydania, ktoré sa ukončilo v roku 1988 vymazať, ani nerešpektovať jeho označenie československých légií za kontrarevolučné, ktoré podnietili občiansku vojnu v Rusku a boli kúpené francúzskymi imperialistami.
V tomto zmysle a podľa tohto východiska sa v zásadných dielach slovenskej vedeckej produkcie v Encyklopédii Slovenska V. zväzok z roku 1981 písalo, že M. R. Štefánik vykonával kontrarevolučné úlohy od samého začiatku jeho činnosti pre Francúzsko, a to už aj v Afrike, severnej a južnej Amerike a v Tichomorí. Podčiarkovalo sa, že jeho kontrarevolučná činnosť v záujme dohodových mocností vyvrcholila v roku 1918, keď ako minister vojny prišiel v novembri 1918 na Sibír. Opakovalo sa, že buržoázna historiografia a publicistika vytvorila okolo postavy Štefánika nepravdivú legendu vynikajúceho diplomata a jedného z tvorcov československej štátnosti. Učenie, téza o údajnej nepravdivej štefánikovskej legende vydržala, pokračovala, ako „trvalá hodnota“ slovenskej ideologickej a triednej historiografie. Absolutizácia triedneho východiska a hodnotenie dejín z hľadiska prínosu, alebo negatív pre prvú socialistickú revolúciu a prvý socialistický štát sveta – zostala nespochybniteľná a nezmeniteľná. Prekvapením a významnou zmenou vo vzťahu k Štefánikovi sa stali vety hodnotenia v „Malej československej encyklopédii“ vydanej v roku 1987. Boli to už v roky tzv. perestrojky a bolo to dva roky pred nežným pádom reálneho socializmu. O Štefánikovi sa v nej písalo, že bol organizátorom československých légií v Rusku, Taliansku, Francúzsku, USA, ako aj ich kontrarevolučného ťaženia proti sovietskej moci. Nekorigovalo sa teda ani v tejto encyklopédii nič na hodnotení, že bol preto a kvôli tejto činnosti kontrarevolucionárom.
V hesle o Štefánikovi v Malej československej encyklopédii boli však významné zmeny, korekcie jeho dovtedajšieho posudzovania. Prvýkrát sa nepoužila formulácia „o štefánikovskej legende“, ako nepravdivej a vymyslenej konštrukcii, ako o údajnom zakladateľovi štátu. Uznalo sa v nej, že bol organizátorom československých légií, teda československého zahraničného vojska, ktoré sa vytvorilo ešte pred vyhlásením ČSR a podstatným spôsobom prispelo k jeho vzniku. Druhým pozitívnym atribútom údajov o Štefánikovi v tejto encyklopédii bolo, že bol charakterizovaný ako predstaviteľ československého zahraničného odboja orientovaného na západné mocnosti. Znamenalo to, že v porovnaní s hrubými insinuáciami z rokov 1951 a nasledujúcich, kedy sa neuznávalo, že činnosť Masaryka, Štefánika, Beneša a ich ďalších spolupracovníkov bola odbojom (ale vraj to boli iba agenti Francúzska), sa uznalo že Národná rada v Paríži, jej predstavitelia vytvorili odboj, politický, diplomatický, vojenský s cieľom pracovať pre vznik Československa. V súlade s realitou zahraničný odboj v tejto encyklopédii kvalifikovali ako odboj orientovaný na západné mocnosti. To bola tiež nezanedbateľná zmena, v porovnaní s dobou, keď sa hovorilo o ich podriadenosti, vazalite k západným imperialistom ako súčasti svetovej kontrarevolúcie. K zmenám v historiografii, vyjadrenej v jej ústredných výstupoch a dielach predsa a napokon došlo. Prejavilo sa to v hesle v Malej československej encyklopédii vydanej v roku 1987. Stalo sa to však až dva roky pred systémovým spoločenským a politickým prevratom v roku 1989. Bolo to teda neskoro – a zmena sa ukázala ako síce nie malá, ale nie náležite veľká. Nepostačovala.
3.
Už necelý rok po nežnej revolúcii prezident ČSFR Václav Havel dňa 5. mája 1990 priamo na Bradle hovoril o diele M. R. Štefánika s atribútmi, ktoré patria velikánovi národa, jeho hrdinovi. V prejave implicitne odmietol všetky tézy, ktoré boli spojené s ideologickou historiografiou obdobia po roku 1948, najmä od roku 1951. Na prvom mieste ho zhodnotil a ocenil ako spoluzakladateľa spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zdôraznil, že bol hlavným spolupracovníkom a partnerom T. G. Masaryka. Vyzdvihol ho teda vysoko, dokonca do pozície druhého spolupracovníka, ešte pred štandardne uvádzaným Dr. Benešom ako Masarykovou dvojkou.
Na margo týchto slov možno uviesť, že Dr. E. Beneš, bol pre V. Havla, politika, ktorý vyšiel z disentu s podporou aj kruhov zo západného Nemecka, dokonca ktorý sa hneď v prvom prejave ako hlava štátu ospravedlnil sudetským Nemcom za odsun, ťažko prijateľný. Disidenti až na výnimky kriticky vnímali Dr. Eduarda Beneša, druhého prezidenta ČSR v poradí a prvého prezidenta po roku 1945. Prameňom tejto nevôle vodcov zamatovej revolúcie bola najmä jeho legislatívna iniciatíva týkajúca sa odsunu sudetských Nemcov z Československa. Podozrivý bol pre nich ďalej pre jeho vzťah k ZSSR, vzhľadom na to, že uzavrel spojeneckú zmluvu so ZSSR r. 1943, a tým dosiahol úplnú zmenu zahraničnopolitickej orientácie ČSR v porovnaní s predmníchovským obdobím. Ideologické a politické hodnotenie osobností, zakladateľov štátu, teda pokračovalo aj po nežnej revolúcii, ale z iných dôvodov. Tentoraz bol predmetom nevôle, negatívneho odmietala nie M. R. Štefánik, ale práve Dr. E. Beneš.
Ďalšou pozoruhodnosťou bolo, že Havel hovoril o Štefánikovi nielen ako hlavnom spolupracovníkovi T. G. M., ale dokonca ako o jeho partnerovi. Takéto postavenie bolo úplne nové a ani sa odvtedy neuvádzalo. Hovoril o ňom ďalej ako „o svetovo preslávenom“ astronómovi. Odmietol tým jeho reči ako o neúspešnom a nevýznamnom astronómovi. Vedecký profil Štefánika rozšíril aj o rozmer filozofa a politika. Zdôraznil aj jednotu jeho dvoch osobnostných dimenzií – bol kozmopolitom, ktorý bol pevne zviazaný so svojou krajinou a súčasne ktorý vždy bol hrdým Slovákom. Na Bradle v týmito slovami padla aj obžaloba Štefánika zo svetoobčianstva a absencie vzťahu k národu.
Diskutabilným mohlo byť tvrdenie V. Havla, že Štefánik presadzoval ako základ nášho štátu ideu vzájomnej rovnoprávnosti, rešpektu a úcty. To už bol zreteľný prézentismus, spájanie vtedajšieho začínajúceho hnutia za zvrchovanosť Slovenskej republiky v ČSFR. Pripomenúť môžeme, že republiku, celú jej politickú scénu, vzťah Čechov a Slovákov, vtedy otriasal, trojmesačný zápas o názov štátu, štátne symboly. Vyvolal ho prezident ČSFR V. Havel návrhom ústavného zákona z vlastnej dielne, ktorým sa mala začať reštitúcia, tentoraz reštaurácia prvej republiky s názvom štátu, ako sa písal v rokoch 1918 až 1938, a potom 1945 až 1960. V. Havel v prejave pravdepodobne preto aj modifikoval, resp. neúplne, nie v celom kontexte pozmenil názory Štefánika v tejto dôležitej otázke. Urobil to akoby podľa tézy G. Orwella, „kto ovláda minulosť, ovláda i prítomnosť“.
Rozhodne pravdivo V. Havel uviedol, že Štefánikovo meno bolo násilne vymazané z encyklopédií, učebníc dejepisu, rovnako ako meno Masarykovo. Uviedol pritom, že Štefánikovo meno možno ešte viac vďaka jeho vlastenectvu a odmietavému vzťahu ku komunizmu. Jasnozrivo – vraj pochopil hrozbu vyžarujúcu z boľševickej revolúcie. Treba dodať, že Masarykov vzťah k boľševizmu, socializmu a komunizmu tu V. Havel hrubo zjednodušil. Aj V. Kopecký zo stalinistického vedenia KSČ prezentoval tento vzťah v roku 1950 nie v čiernobielom odmietaní, nehovoriac o L. Novomeskom, ktorý vzťah Masaryka ku komunizmu chápal v historickej podmienenosti a určitého stupňa vývoja k nemu.
Práve v tejto vete „o hrozbe vyžarujúcej z boľševickej revolúcie“ je obsiahnuté odôvodnenie až oprávnenie nielen odmietať boľševizmus, ale aj oprávnenie, pravdepodobne až legitimizácia – ozbrojenej intervencie československých légií proti boľševikom, presnejšie proti sovietom a proti sovietskemu štátu. Takéto konanie légií, cudzieho vojska na území krajiny a štátu sa volá agresia. Zlikvidovanie orgánov cudzieho štátu na jeho území, pomoc a podpora takého konania, a vojenské obsadenie aj časti tohto štátu sa volá podľa medzinárodného práva – okupácia. Mali československé légie právo na takéto konanie? Mali právo potom politickí predstavitelia štátov Varšavskej zmluvy – ak jasnozrivo pochopili hrozbu vyžarujúcu z československého obrodného procesu, demokratického socializmu – na internacionálnu pomoc, ktorá sa vyhlasuje u nás za okupáciu? V tzv. ideologizujúcej historiografii po roku 1948, najmä v období od roku 1952, monografií z rokov 1958 a 1960, sa konanie československých légií, ako aj konanie Masaryka a tiež výrazne Štefánika považovalo za kontrarevolučné! V prejave prezidenta ČSFR V. Havla na Bradle 1990 bolo prekvalifikované za oprávnené, za konanie v súlade s právom a spravodlivosťou. Už to nebolo ani v súlade s tým, čo o legionároch bolo napísané v Masarykovej encyklopédii náučnej – že povstanie légií bolo vyvolané nutnosťou ich obrany a malo obranný charakter. V. Havel tu išiel ďalej a povstanie légií, ich ďalšie boje proti červenej garde, potom Červenej armáde, légií ako spolubojovníka armády admirála A. Kolčaka usilujúcej sa o obnovenie ruskej monarchie, s jej typickými samoderžavnými znakmi, sa kvalifikovalo ako odôvodnené, oprávnené. Dokonca za záslužné a predvídavé. Legenda o Štefánikovi, týmto prejavom prezidenta ČSFR na Bradle v roku 1990 začala písať ďalšiu svoju variáciu.
4.
V priebehu tridsiatich rokov od dátumu 1990 vyšlo viacero diel, monografií, zborníkov z vedeckých konferencií o M. R. Štefánikovi. V zásade sa držia východísk, línie ktorú uviedol na Bradle V. Havel. Kriticky možno povedať, že sa držia novej varianty legendy o ňom. Dôležité je tiež uviesť, že životný príbeh viacerých historikov zaoberajúcich sa tematikou M. R. Š. je symptomatický s vývojom, s dejinami celej spoločnosti týchto rokov. Začínali ako mladí vedeckí ašpiranti. Držali sa a rozvíjali (ako sa vtedy hovorilo) poznanie strany, dogmatické a schematické k tejto téme. Pracovali teda na poli blízkom „štefánikovskej legende“.
Napríklad jeden z nich, bol recenzentom, vedeckým redaktorom monografie Ľ. Holotíka. Vyjadril vtedy ako recenzent pozitívny úsudok o jej vedeckej úrovni, súhlas s jej publikovaním. V priebehu nasledujúcich rokov ho život, spoločenská prax posunula na iné pozície. Stal sa dubčekovcom, stúpencom socializmu s ľudskou tvárou. Prejavil toto presvedčenie aj vo svojej odbornej práci. V roku 1970 pri pohovoroch, výmene straníckych legitimácii, mu to „spočítali“. Prišiel o preukaz člena KSČ. Mal zakázanú aj publikačnú činnosť. V monografii, ktorá mu vyšla po dvadsiatich rokoch, reagoval na útoky a výhrady voči Štefánikovi, ktoré boli súčasťou holotíkovskej „štefánikovskej legendy“. Týkalo sa to konkrétne prínosu Štefánika k vzniku Československa. Nevyhol sa ani najzávažnejšiemu bodu obžaloby rodáka z Košarísk, a to jeho pôsobeniu pri légiách v Rusku. Neodpovedal na ňu ani spôsobom apoteózy Štefánika a jeho pôsobenia proti boľševizmu, ako sa to stalo v istom diele pre mládež v roku 1968. Nevyhlásil Štefánika ani za kontrarevolucionára, ani za páchateľa zločinov proti mladému sovietskemu štátu. Uviedol temer všetky jeho výroky, ostro protiboľševického obsahu a zamerania, ktoré generál Štefánik povedal pred československým vojskom v Čeľabinsku, Jekaterinburgu aj v Omsku. Pokúsil sa dať ich do historického kontextu tej doby, záujmom ČSR, ako aj do kontextu s jeho ideovým profilom. Neprepracoval sa však ich hodnoteniu. Možno povedať, že prevažne to bola reprodukčná historiografia, teda rekonštrukcia situácie, opis či deskripcia bez hodnotenia vo vzťahovom kontexte, s pojmovým a kategoriálnym hodnotením udalosti, skutku, výroku. Napriek týmto poznámkam je monografia tohto autora, Š. Štvrteckého, s uvedením výrokov M. R. Štefánika z prejavov, jeho rečí na Sibíri jednak najobsiahlejšia a jednak možno z nej vyvodiť aj určitý i keď jemný kriticky vzťah k nemu.
Metódu deskripcie, v lepšom prípade popisu týchto udalostí použili aj ďalší historici, aj tí najmladší, ktorí nemusia mať pri kritickom hodnotení Štefánika zakódovanú obavu z personálnych dôsledkov. Pravdepodobne tá pretrváva u generačne starších kolegov. Určite ich nevyhodia zo zamestnania, ale ich môžu škandalizovať mainstreamové médiá. Floskulou sa napríklad stala formulácia, že légie bojovali proti „boľševizmu“. Nerozoznáva sa, či ten boľševizmu bol ideovým hnutím, politickou stranou, alebo to bol štátny útvar a to ruský či sovietsky, alebo jedno aj druhé. Možno sa podiviť nad tým, že aj historik s dlhoročnou marxisticko-leninskou minulosťou, aj podnikateľskou živnosťou v už našej liberálnej demokracii, napíše, že légie „obsadili celú magistrálu“, a to bol dôkaz ich hrdinskej vojenskej sily proti boľševikom. Pravdepodobne nebojovali proti „vojsku železničiarov“, Sibírčanov ? Stalo sa to na území, ktoré patrilo určitému štátu, a ten štát mal tiež svoje vojsko, ktoré bolo nepriateľským vojskom vo vzťahu k légiám. Alebo légie boli na území dvoch štátov a bojovali len s jedným z nich? Určite nesedeli na dvoch stoličkách. Alebo légie boli na území, ktoré nepatrilo žiadnemu štátu, bolo teda „terra nullius“, krajinou nikoho ? Možno mali právo exteritoriality a nevzťahovala sa na ne zvrchovanosť štátu, na území ktorého bola magistrála?
Iný historik, ktorého genéza je spojená, ako sa písalo vo svojej dobe, so „stalinskými deformáciami“, dogmatizmom a schematizmom, evolučne sa stal „obrodným komunistom“. Hnaný žitia nevôľou ho sovietske tanky a normalizátori, ktorí zakázali vydanie jeho monografie o M. R. Štefánikovi, doviedli k odplate za túto životnú krivdu. Kniha mu vyšla po dvoch desaťročiach. Už to bola kniha plnokrvného demokrata, ktorý neznášal akúkoľvek totalitu. Rozhodne viac a imanentne tú boľševickú, rovnako ako M. R. Štefánik. Hnevala ho aj despotická moc, priam despotizmus admirála A. Kolčaka, vrchného vládcu Ruska. Napísal do monografie aj vetu, že sovietska vláda (RSFSR) v r. 1918/1919 nebola autorizovaná. Chcel povedať, že v tom čase nebola medzinárodnoprávne uznaná štátmi Dohody. Z tohto dôvodu sa preto nemohla zúčastniť ani na mierovej konferencii v Paríži, ktorá sa začala v polovici januára 1919. Nepozvali ju tam víťazi prvej vojny. Dospel autor k tomuto poznaniu, ako hovoria šachisti, ťahom en pasant (mimochodom)? Bola autorizovanou (medzinárodnoprávne uznanou) vládou Ruska vláda vedená admirálom A. Kolčakom? Nebola taktiež uznanou vládou, ale Francúzsko a československé vojsko v jeho službách ako jeho spojenec, bojovalo s jeho armádou na Urale do 15. januára 1919. Po tomto dátume aj v jeho záujme vykonávalo strážnu službu na magistrále a viedlo s jeho vojskami trestné vojenské výpravy proti osadám pri trati. Stále pretrváva konštatovanie, že príčinou povstania légií v máji 1918 boli vraj rozkazy L. D. Trockého a J. V. Stalina, odzbrojiť légie s hrozbou zastrelenia každého legionára, ktorého prichytia s puškou na pleci. Nezohľadňuje sa skutočnosť, že ruský sovietsky štát po uzavretí mieru v Brestlitovsku bol vo vzťahu k Nemecku, Rakúsko-Uhorsku porazeným štátom, štátom s minimálnou suverenitou. Musel týmto víťazom platiť kontribúcie. Musel sa vzdať aj práva na vlastné vojsko, pričom mohol mať iba oddiely dobrovoľníkov (červenú gardu). Zaviazal sa pod hrozbou okamžitej ďalšej vojnovej agresie Nemecka, že na jeho území nebude trpieť vojská cudzích štátov, najmä nie vojská štátov Dohody. Československé légie odchádzali z Ruska v postavení, v akom vznikli, a to ako armáda Francúzska, s autonómiou v ňom. Od odchodu z východnej Ukrajiny mali odchádzať légie nie ako vojensky organizovaná ozbrojená sila, ale ako skupina občanov, bez zbraní. Na tieto ustanovenia brestlitovskej zmluvy dohliadal gróf Mirbach, vtedy veľvyslanec cisárskeho Nemecka. Nesplnenie týchto podmienok mohlo byť potrestané nemeckými vojskami. L. Trockij a J. Stalin svojimi rozkazmi implementovali ustanovenia mierovej zmluvy a rozkazy nemeckého veľvyslanca grófa Mirbacha. Dohodou s 26. marca 1918 uzavretou medzi vládou RSFSR a Odbočkou ČSNR v Rusku, sa dosiahlo, že légie sa transportovali vo vlakových súpravách (ešalónoch) až do Penzy, kde mali odovzdať zbrane (s výnimkami pre vlastnú obranu). Vlastne Trockij a Stalin umožnili, aby sa mierová zmluva s Nemeckom obchádzala. Až koncom apríla a začiatkom mája došlo k zmene. Sovietska vláda musela prepustiť zajatcov ústredných mocností, ktoré sa prepravovali po magistrále, do svojich štátov. Železnica bola preplnená, situácia sa komplikovala, vznikali kolízie. Situácia kolízii vyhovovala tým, ktorí nechceli pokoj. K napätiu prispela aj agitácia československých legionárov, ktorí prešli do radov sovietskej červenej gardy a chceli, aby tak urobili aj ďalší legionári.
Nevyužitým prameňom pre slovenskú historiografiu je aj memoárové dielo L. B. Lockharta, v tom čase diplomata V. Británie v Rusku. Jeho meno sa spomína v trestnej kauze sprisahania veľvyslancov súdených Najvyšším revolučným tribunálom v Moskve. Uvádza v nej, že veľkú spojeneckú vojenskú intervenciu v Rusku si želalo a nakoniec o nej rozhodlo Francúzsko. Píše o tom v súvislosti s rokovaním štyroch veľvyslancov vo Vologde. Francúzski vojenskí pridelenci v Rusku pôsobili aj na predstaviteľov československých légií v Čeľabinsku s cieľom podnietiť ich k ozbrojenému povstaniu. Po začatí vzbury a povstania potom vojenskí pridelenci tlmočili légiám, aby už nepokračovali v transporte do Vladivostoku, ale aby zostali na Urale a Volge ako avantgarda veľkej spojeneckej intervencie proti sovietskej moci. Intervenčné vojská spojencov mali prísť na Volgu pôvodne už do konca júla 1918. Sú to údaje, ktoré vysvetľujú súvislosti začatia povstania légií v Rusku. Autor tu – akoby nechcene – vysvetlil aj v čom spočívala závislosť Československa od štátov Dohody. Bez jej súhlasu a podpory by Československo nevzniklo. Aj M. R. Štefánik naliehal na legionárov pri návšteve vojenských útvarov na Urale, aby zostali na fronte, bojovali s boľševikmi, pretože od toho závisí, tým je aj podmienené priaznivé teritoriálne vymedzenie Československa, jeho strategicky priaznivé štátne hranice, aj možnosti ekonomického života, a nie živorenia (úvery, obchodné zmluvy atď.). Aj po návrate M. R. Štefánika do Francúzska, potom jeho odchode do Talianska, aj v čase prípravy na návrat do vlasti sa zaujímal a hovoril o myšlienke – uskutočniť protiboľševickú akciu, ďalšiu vojenskú inváziu do RSFSR, a to zriadením „dobrovoľníckeho zboru“ z československej armády. Uveďme napokon, že údaj z monografie J. Mlynárika z roku 1989, že M. R. Štefánik bol väčším antikomunistom ako T. G. Masaryk, zopakoval aj prvý a posledný prezident ČSFR Václav Havel vo svojom prejave na Bradle v máji 1990. Spojenie historiografie a politiky je teda naďalej blízke. Historiografia nie je však už, a to treba rozhodne podčiarknuť, slúžkou politiky, ako to bolo v päťdesiatych rokoch. Možno dejepisecká produkcia v uplynulých rokoch určite prispeje a dá podnet k ďalšej vedeckej práci, ktorou by mohla a mala byť už vedecká a kritická monografia o veľkom synovi slovenského národa – Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.
Záver
Porovnanie dvoch období tvorby, produkcie historiografie o M. R. Štefánikovi, prvého v rokoch 1948 – 1989, druhého od roku 1990 po rok 2019, nie je ľahké, ani jednoznačné. Tvorba prvého obdobia, najmä z rokov 1951 až 1961, má znaky a vlastnosti zjednodušenej až zvulgarizovanej triednej historiografie. Úplne znevážila dielo M. R. Štefánika týkajúce sa vzniku Československa, jeho činnosť vojenskú, prácu pri organizovaní légií a jeho dielo diplomatické. Až hanebným bolo zneváženie jeho osobnosti. Na konci tohto obdobia došlo k významnej zmene. Ocenila sa jeho činnosť v zahraničnom odboji, činnosť vedúca ku kreovaniu ČSR. Zostal biľag kontrarevolucionára, za jeho činnosť pri československých légiách proti boľševikom, presnejšie sovietskemu štátu. Historiografia posledných troch desaťročí rehabilitovala najmä osobnosť Štefánika. Publikovali sa nové dokumenty z jeho pôsobenia vo Francúzsku a v Taliansku. Nepodarilo sa však hlbšie, v ďalších nových súvislostiach preskúmať jeho údajnú kontrarevolučnú a protisovietsku činnosť. V tom sa žiada a malo by sa ďalej pracovať. Ako je známe, už v roku 1975 československí historici vydali zborník dokumentov s názvom „Československo-sovietske vzťahy“ I. diel. Publikované dokumenty sa týkajú práve obdobia rokov 1918 – 1920, konkrétne pôsobenia légií v Rusku. V roku 2018 vydali ruskí vedeckí pracovníci, archivári spolu s historikmi, druhý diel dokumentov o légiách v Rusku s názvom „Československé légie v občianskej vojne v Rusku (1918 – 1920). Nádeje a možnosti historiografie v tejto otázke a v súvislosti s tým o M. R. Štefánikovi sa rozšírili.
(Koniec)
Milan Rastislav Štefánik v Rusku a boľševici (1)
Milan Rastislav Štefánik v Rusku a boľševici (2)
Milan Rastislav Štefánik – Slovák či Čechoslovák?
M. R. Štefánik: Kráľovstvo a vláda pevnej ruky alebo Republika a demokracia?
Československé légie v Rusku
Légie na Sibíri
Výsledky anabázy – Légie v Rusku (3)
Légie v Rusku (4)
