Kniha Egona Bondyho Máša a Běta (Akropolis, Praha 2006) prináša dva príbehy dvoch ženských protagonistiek. Dej Máše sa odohráva koncom 40. rokov v Československu, teda v období po „Víťaznom februári“. V atmosfére davovej psychózy sa odvíjajú osudy mladej nadšenej zväzáčky, ktorej protihráčom je básnik Egon Goldmann, vybavený mnohými autobiografickými črtami. Ironický úsmev nad tragikomickosťou doby, v ktorej skutočnosť prerastá do obludného sna. Aj v Běte je zašifrovaných mnoho dobových reálií, dej sa tu však odohráva v polosnovej rovine a v 70. rokoch. Hrdinka prichádza do mestečka na pohraničí v blízkosti pracovného tábora, a to s tajným úmyslom uvidieť niektorých z jej väznených priateľov. Po beznádejných stretnutiach s byrokratickými prekážkami a po celom rade prapodivných a varovných stretnutí sa hrdinka rozhoduje, že sa pokúsi utiecť za hrance, čo sa jej však nepodarí. Po zúfalom pokuse sa ocitá opäť na mieste, kde sa jej útek začal. Bludný kruh sa takto uzaviera, sen sa vracia k obludnej bezvýchodiskovej realite. Nová, rýdzo autorská verzia povesti o Libuši Pole a Palisáda (Argo, Praha 2006) autora Miloša Urbana si z klasických predlôh písomných i výtvarných, najmä gréckych mýtov vyberá tie prvky a motívy, ktoré slúžia moderne rozprávanému príbehu. Urban Libušu neironizuje a nevysmieva sa jej, napriek tomu ju zbavuje vlasteneckého pátosu a modeluje z nej portrét silnej, cieľavedomej ženy, ktorá dokáže nastúpiť cestu k moci a dokonca vládnuť, a potom sa svojich výsad dôvtipne vzdá, aby dosiahla pocit slobody a šťastia. Príbeh je českým príspevkom do medzinárodného projektu Mýty iniciovaného britským nakladateľstvom Canongate, do ktorého sa zapojilo už 35 krajín sveta a v ktorom vychádzajú moderne prerozprávané mýty od autorov z celého sveta. Kniha francúzskeho medievalistu Jacquesa Heersa Svatky bláznů a karnevaly (Argo, Praha 2006) je venovaná stredovekej karnevalovej kultúre a stredovekému vzťahu k zábavám a slávnostiam. Veľkú pozornosť autor venuje cirkevným slávnostiam a ich významu pre každodenné prežívanie kresťanskej viery. Popri sviatkoch a slávnostiach, ktoré stáli na pomedzí medzi laickou a cirkevnou kultúrou, v stredoveku existovali i rýdzo svetské slávnosti, sviatky bláznov, karnevaly, ktorým venuje Heers najväčšiu pozornosť. Na základe predovšetkým francúzskych prameňov sa mu podarilo zachytiť ich pestrú podobu, v ktorej niekedy dominovali deti, inokedy naopak telesne postihnutí či blázni. Osobitne sa venuje kategórii blázna i dvorného blázna v stredovekej spoločnosti, ktorá tejto postave často prisudzovala divotvorné a magické vlastnosti.
