Prezidentské voľby v Kirgizsku, ktoré sa konali 23. júla 2009 (vo štvrtok) mali jasného víťaza. Stal sa ním doterajší prezident Kurmanbek Bakijev, ktorý skoro desaťnásobnou prevahou hlasov porazil expremiéra Almazbeka Atambajeva. Bude to jeho druhé, a malo by byť aj posledné, volebné obdobie.
Ústredná volebná komisia Kirgizska, ktorá konštatovala, že voľby sa uskutočnili, zverejnila oficiálne výsledky: Kurmanbek Bakijev 76,43% (t.j. 1 779 417 hlasov) Almazbek Atambajev 8,39%; Temir Sariev 6,43% hlasov, Toktajim Umetalijev 1,08%; Nurlan Motujev 0,93%; Ženišbek Nazaraliev 0,82%. Proti všetkým kandidátom odovzdalo svoj hlas 4,62 percent voličov.
Takýto výsledok volieb okamžite spustil vlnu kritiky a špekulácií o ich falšovaní. Ako tradične v Strednej Ázii misia pozorovateľov OBSE oficiálne konštatovala, že voľby „nezodpovedali záväzkom Kirgizska ako člena OBSE“. Podobne reagovala aj Európska únia, ako to plynie z dikcie vyhlásenia Rady EÚ (24. júla 2009).
Tradične opačný názor mali pozorovatelia zo Spoločenstva nezávislých štátov a Šanghajskej organizácie spolupráce, ktoré „nezaznamenali žiadne falšovanie volieb“.
Čo sa týka kritiky z Európy, tá smerovala aj na priepastný rozdiel medzi prvým a druhým kandidátom. Európski pozorovatelia asi zabudli, že pri posledných voľbách prezidenta v Kazachstane Nursultan Nazarbajev získal známych 91 percent hlasov. Pritom o pár mesiacov bude Kazachstan s 91-percentným prezidentom predsedať OBSE. Aké pôvabné! Lenže Kazachstan má plyn, ktorý by mohol zachrániť papierový projekt Nabucco. Tak je to v poriadku. Kirgizsko nemá nič, teda je to problém!
Znovuzvolený prezident vystúpil s televíznym prejavom, akýmsi posolstvom ľudu, v ktorom načrtol, aké reformy by chcel realizovať. Akcent kládol na administratívnu reformu, v rámci ktorej by chcel odstrániť paralelné formy riadenia štátu a zvýšenie osobnej zodpovednosti štátnych úradníkov. Na margo tejto zodpovednosti poznamenal: „Veľmi dobre vieme, ako ľahko a rýchlo je byrokracia schopná znetvoriť a zastaviť ľubovoľné reformy.“
V zahraničnopolitickej oblasti dal najavo, že podporuje myšlienku vytvorenia Stredoázijského zväzu (Uzbekistan je kategoricky proti), a že je potrebné riešiť jeden z hlavných problémov (ak nerátame náboženský extrémizmus a chudobu) v Strednej Ázii, teda nedostatok vody. Tu sa nesmie prejavovať „národný egoizmus“. Lenže už spomenutý Uzbekistan a Turkménsko to vidia inak.
Aj o tomto sa bude diskutovať na summite Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti v rezidencii kirgizského prezidenta na brehu prekrásneho jazera Issyk-Kul.
Nový prezident si bude musieť vyjasniť, aké chce mať vzťahy s Kremľom a svojimi susedmi – Kazachstanom, Uzbekistanom, Tadžikistanom, a najmä s Čínou. Ak sa mu to nepodarí, tak Kirgizsko ako štát nemusí vydržať ani toľko, koľko rokov má koňak (tridsať), ktorý by mal byť súčasťou summitového slávnostného menu.
Autor je spolupracovník Slova
