Kiež by to tak bolo

Začnime odvážne. Čo bolo predtým? – Pred čím? Myslíš v čase, keď som ešte nebol v reklame? Ak naozaj myslíš toto, tak je to vlastne tak, ako so všetkým ostatným. Nemohol som ešte byť v reklame, ale ona už bola vo mne. Narodíš sa, máš predpoklady na iks vecí, ale iksypsilonzet vecí ti nepôjde. Smola je, keď to celý život nezistíš. Drieš v nejakom povolaní ako kôň kvôli peniazom, ktoré aj tak nezarobíš, teda nie dosť na to, aby si bol ako-tak spokojný. A tesne pred smrťou zistíš, že si mohol robiť niečo úplne iné a bol by si bohatý a šťastný. Taký pocit pri troche snahy môže mať vlastne každý… Naozaj myslím to… – … v reklame som bol vždy, kreatívne reklamné uvažovanie je prirodzená deformácia môjho mozgu… Už ako dieťa som vymýšľal nezvyčajné mystifikácie. Musím však dodať, že existencia slovenskej undergroundovej, a v podstate len na internete propagovanej skupiny Matúš Ján Trenčiansky mystifikáciou nie je. Reklama je vždy iba ostro nasvietený zlomok pravdy, ktorý presviedča, že pravda je všetko… Napríklad neverte nikomu, kto vám povie, že niečo stojí viac ako 99 korún… alebo, že zaplatíte iba 0,00%. O čom to svedčí? – Napríklad o výchove, ktorej sa mi dostalo doma. Neskôr sa ukázalo, že mi v mnohom poriadne skomplikovala život. Som však za ňu vďačný. A som na ňu aj hrdý. Bez nej by som dnes sotva bol tam, kde som. Tam, kde som dnes, nie je najružovejšie, žije sa mi značne komplikovane, ale, to skutočne nemôžem popierať, kreatívne. O nápady nemám núdzu, mám problém nemať nápady… Musela to byť zvláštna výchova… – Nepochybne bola. Hoci na druhej strane milióny ľudí vyrastajú práve takto. Ja vplyvu výchovy neverím. Pozri sa na mňa. Veril by si, že ma doma usmerňovali v duchu prísneho katolicizmu? Spoveď, prijímanie, birmovka, omše, miništrovanie, pravidelná návšteva holiča, nedeľné popoludnia s katolíckou mládežou na miestnej fare… Poriadok a čistota v detskej izbe, každý deň si umývať zuby dvakrát, vyhýbať sa nadávkam a oplzlým slovám. No povedz, vyzerám dnes na to? A čo ti ešte dala katolícka výchova? – Zmysel pre reklamu. Cit pre vizuálny efekt. Jemnosť vo veciach zvuku. Schopnosť myslieť v analógiách, kolážach, asamblážach, freskách, barokových hysterických teatrálnostiach… Ale vážne. Znie to ako klišé, ale nebojím sa to vysloviť hoci aj stokrát: katolícka cirkev je najlepšia, najspoľahlivejšia a najprecíznejšia reklamná agentúra. Čítal som o tejto téme výbornú knihu, názov si nepamätám, ale meno autora áno, pretože je značne výstredné: Hassan Simonoff. Na toto meno som narazil na stránke www.putnici.sk. Odporúčam. Katolícka cirkev vždy neomylne presne vedela, kedy, kde a aké slogany, ikony, symboly, fresky, verejné predstavenia použiť… Úspešne absorbovala prvky lokálnej, tzv. pohanskej mágie, a pritom sponzorovala najtalentovanejších umelcov, ktorí usilovne pracovali na jej kostolných „billboardoch“… Bol Ježiš Kristus superstar? – Nebol, rovnako ako ani dnes nikto nie je superstar. Superstar sú agenti v zákulisí, ktorí rozhodnú o tom, kto bude pre ľudí hrať superstar a oni už potom iba spočítavajú tučné zisky. Predávanie odpustkov, faktúra za mobil či minutý easy kredit je v podstate to isté. Poprava Ježiša Krista inšpirovala cirkev k inkvizíciou iniciovaným verejným popravám, ktoré môžeme považovať za mimoriadne vydarené prototypy dnešných reality shows… Ježiš Kristus však s katolíckou cirkvou nemá nič… Bol to obyčajný lúzer, ktorému naleteli milióny dôverčivých ľudí. Nik z Ježišových nasledovníkov si neuvedomuje, že kresťanstvo pritakáva slabosti, ústupčivosti, falošnej skromnosti, a tým len na pomalom plameni prihrieva polievku ututlávanej pomstychtivosti. Kresťanstvo je náboženstvo prefíkanosti, úlisnosti, slizkosti, pátosu, závisti a krajnej nenávisti voči plnokrvnosti života. Hlavný rozdiel medzi Ježišom a jeho nasledovníkmi je v tom, že Ježiš bol originálny, a ak môžeme veriť i tak dosť pochybným prameňom týkajúcim sa jeho účinkovania, nikoho nenapodobňoval, kým jeho nasledovníci nemajú fantáziu, pretože napodobňujú Ježiša a to aj v tom prípade, keď nie celkom rozumejú jeho posolstvu… Vráťme sa k téme reklamy… – Vráťme, ale neskôr. Nechaj ma dokončiť moju úvahu! Ježišovmu učeniu nerozumiem ani ja, mám však tušenie, že ide o kolosálny podfuk, ale aspoň sa ho nesnažím napodobňovať, a preto som k nemu bližšie než hocikto, hoci ja, na rozdiel od neho, nie som lúzer… Deväťdesiat percent Slovákov sa hlási ku kresťanstvu, ale náš každodenný život nás usvedčuje z toho, že kresťanstvo nikto neberie vážne. Nikto tu nepochybuje o jeho hodnotách, a takisto ich ani nikto neaplikuje. Podľa mňa argument, že nevadí, lebo isté je, že bez kresťanstva by bol svet brutálnejší, neobstojí. Svet je brutálny tak či onak, a kresťanstvo je prídavok brutality, veľmi rafinovaný, sofistikovaný, parazitický variant psychickej brutality… Ježiš, ako stále vravím, nemá s cirkvou nič spoločné, ale naleteli milióny dôverčivých ľudí. Teda vlastne nie jemu, veď všetko vzniklo až po jeho smrti, bez jeho pričinenia. Mesiášov bolo vtedy v Judei ako maku. Lenže skutočný očakávaný Mesiáš mohol byť iba jeden. Zhodou astronomických, klimatických a ktovie ešte akých náhod sa až po ukrižovaní Ježiša zopár jeho prívržencov presvedčilo, že to bol práve on. Dnešný Ježiš je výsledkom najfantastickejšej pí ár akcie v dejinách ľudstva. Čo by sme o ňom vedeli bez apoštolov? Nič. Evanjeliá vznikli dlho po jeho smrti, ich copywriteri ho nikdy nevideli. Je to univerzita reklamnej kreativity. Vďaka týmto textom padol Rím a práve v centre kedysi mocnej ríše vznikol štátik, ktorý mal a má dodnes bohatstvo, moc a predovšetkým vplyv. Lebo je rozdiel medzi cirkvou a vierou. Vráťme sa k téme reklamy… – Okej, čo ešte chceš vedieť? Ak si si nevšimol, hovoril som o nej! Čo mám ešte povedať? Môžem to zopakovať. Rád, veď klasici vedia, že opakovať treba aspoň stokrát. Ježiš je výsledkom najfantastickejšej public relation akcie v dejinách ľudstva. Bez apoštolov by sme o ňom nevedeli nič. Evanjeliá sú univerzita reklamnej kreativity. Vďaka týmto textom padol Rím a práve v centre kedysi mocnej ríše vznikol štátik, ktorý mal a má dodnes bohatstvo, moc a predovšetkým vplyv. Aj u nás. Ešte niečo k reklame? – Tí, čo reklamu nerobia, majú o nej skreslené predstavy. Tí, čo ju robia, nemajú najmenší dôvod im ich brať. To je ako ísť na brigádu do konzervární. Vidíš tam také veci, že už nikdy v živote žiadnu konzervu nezješ. A ak zješ, tak vždy s vedomím toho, čo si tam zažil. Spoliehaš sa na to, že to, čo ješ, je prísne hygienicky kontrolované a vyhovuje všetkým našim najprísnejším predpisom. A keby len našim, ale aj európskym! Reklama by ťa predsa neklamala! Aj keď lingvisticky… z čoho vlastne vzniklo slovo reklama? Radšej to už nechajme… A čo tvoj brat? Nechce ísť do reklamy s tebou? – Nemôže. Medituje. Vraj chceš, aby bol pred tvojím menom výkričník… – Prežijem to, nemusí byť. To bola iba taká chvíľková nadšená reakcia. Možno nevieš, ale asi vieš, objavila sa nedávno taká skupinka ľudí, ktorí si pred meno kreatívne píšu bodku. Alebo možno ani oni nie, jednoducho im v redakcii tú bodku pred meno dopíšu. Oni ani nevedia, že sú bodka Ten a Ten. A asi im to neprekáža. Čo by urobili, keby niekto trval na tom, že on nechce byť bodka, ale výkričník? Alebo otáznik. Bodkočiarka by tiež bola dobrá. Len preto som chcel byť výkričník. Bodka by som byť nechcel. Neviem, ako sa môže cítiť človek, ktorý sa necíti byť bodka, a potom to vidí vytlačené. Bodka a jeho meno. Ako keby to bola nejaká hodnosť. Ty si už bodka. Ako na vojne. Dostal frčku a už bol iný človek. Dvojbodka a trojbodka by tiež nebola zlá… Tak neviem, chceš ten výkričník? – Ale nie, len som to potreboval komentovať. A radšej nebudem vôbec hovoriť o tom, čo tie bodky píšu, to by sme neskončili. To by bolo na dlhý rozhovor s komentovaným rozborom. To ma vie niekedy tak…, ale radšej nič… Tak to nečítaj… – To je to. Musím. Asi nejaká závislosť. Adrenalín. Alebo také niečo. Na druhej strane som rád. Privedie ma to na myšlienky, ktoré by zostali mimo mňa, musím sa vysporiadať s názormi, ktoré ma iritujú. Asi je to nejaký intelektuálny masochizmus, neviem. Inak som zdravý a chutí mi. Ale v poslednej dobe sa snažím zdravo stravovať. Jogurty a tak. Najprv to bola pevná vôľa, ale, a to je zaujímavé, pomaly mi to aj začína chutiť. Možno tiež nejaká skrytá forma masochizmu. Teda, aby si ma nepodozrieval z nejakej úchylky. Podľa mňa je aj pevná vôľa masochizmus. Nútiš sa k čomusi a ešte si vsugerovávaš, že ti to robí dobre, až ti to naozaj spôsobí potešenie. Ako tento beztukový, bezkalorický jogurt, ktorý ani nie je jogurt. Dovoľ malý kreatívny reklamný bonmot na záver tejto témy: pravá domáca bravčová masť, nová klasická receptúra, nula percent tuku! Narodil si sa 20. augusta 1968. Myslíš, že ťa to poznačilo? – Mňa asi nie. Ja som ešte nič nevnímal. Ale možno áno. Rodičia by boli určite v inej psychickej situácii, keby som sa bol narodil inokedy. Možno sa to teda prejavilo, určite to nebolo jednoduché. Možno o deň, dva neskôr by to bolo ešte horšie. Aspoň som sa narodil v pokoji. Nikto nič netušil. Teda neviem, nikdy sme sa o tom doma nerozprávali. Ja som sa nepýtal, niečo mi povedal starší brat. Celé dni čakal pred obchodom na chlieb. Mámi ťa uniformita? – Samozrejme. Dobrú i najlepšiu kreatívnu reklamu treba opakovať, opakovať a opakovať… To je ako s módou. Stále sa opakuje, ale vždy je iná. Prvý nositeľ módneho výstrelku je na smiech, keď to majú uniformne všetci, je to in a nemožno v spoločnosti bez toho existovať. Reklamu teda treba opakovať, opakovať a opakovať… Ako konkrétne? – Furt a furt. A všade, pokým sú peniaze… Teda nie moje, našťastie… O čo teda ide? Obdivuješ opakovanie a uniformitu, ale chcel si byť výkričník. Alebo ešte predsa len chceš? – V tom to je. Musíš byť originálny, teda nejaký výkričník, ale iba tak, aby to bolo v rámci uniformity. Keby si bol príliš veľký výkričník, tak nikto nepochopí, že si výkričník. Si mimo. Česi hovoria: mimo mísu. Musia pochopiť, že si originálny. Nie si pre nich originálny, keď si skutočne originálny, oni nepochopia, že si originálny, to si nímand a ja neviem čo ešte, musíš byť originálny tak akurát. Nie príliš, iba v rámci uniformity a tradícií a v rámci pochopenia a chápania väčšiny. To je práve najväčšie umenie, pôsobiť ako originál, ale ničím negatívne neprovokovať. Byť originálny, ale súčasne úplne uniformný, originálny a rozoznateľný iba v rámci danej uniformity, ktorá sa však stále premieňa. V reklame musíš byť originálny tak, aby si zaujal a nadchol. Nemôžeš byť originálny tak, že znechutíš, zhnusíš a odpudíš. Teda môžeš, ale to znamená, že si nič nepochopil a vlastne robíš všetko zle. V tom to je. V čom to je? – Pochopenie a opakovanie je nielen matka múdrosti, ale stále opakovanie vytvorí tradíciu a tradícia je už hodnota. Akákoľvek stupidita, ktorá sa robí stáročia, je tradíciou a teda Hodnotou. A teraz zo súčasnosti. – Tradíciu len tak nevyrobíš. Na to potrebuješ desiatky a stovky rokov. Tu sa všetko hneď zmetie zo stola. Insitný reklamný mág Rudolf Schuster, možno si naňho pamätáš, sa snažil ako drak. Hneď pri inaugurácii traja najvyšší ústavní činitelia obviazali pred divadlom tri Svätoplukove prúty, sadil stromy, kul rýle. Všetko základ úžasných tradícií. Lenže už Gašparovič sa na to vykašľal. Tradícia nie je to, čo je iba raz! Prečo to vlastne robíme? – Toho prvého to bavilo a nám na tom až tak nezáležalo, aby sme toho druhého prinútili robiť to tiež. Nezáleží na tom, či to baví jeho. On je pre všetkých a keby to všetkým chýbalo, robil by to. Čo tomu teda chýba? – V tom to je. Nikomu to nechýba. Kiež by to tak bolo… Tak chýba? – Kiež by to tak bolo, aby nechýbalo. Aj keď svoje opodstatnenie má aj tá druhá možnosť. Nepoteším ťa jednoznačnou odpoveďou. Vždy ti bude niečo chýbať a vždy bude niečo, čo by si rád oželel. Ja by som teraz rád oželel tento rozhovor… Zhováral sa Jozef Varnusz Raul Mega (1968). Začal a nedokončil viacero vysokých škôl, má množstvo certifikátov vzdelávacích organizácií. Je považovaný za undergroundového reklamného mága. Pseudonym používa od roku 1989. Žije v Košiciach a Brne.