Hlasno deklarovaný a dlho sľubovaný vojenský útok USA na Sýriu sa odkladá. Nevedno dokedy. Toto prekvapujúce vyhlásenie prezidenta Baracka Obamu zaskočilo mnohých. Nielen tých, ktorí netrpezlivo čakali, kedy už konečne poletia rakety s plochou dráhou letu nad Sýriu, aby rozsievali smrť a potrestali toho zloducha Bašara Asada za jeho logike nezodpovedajúcu a nepochopiteľnú trúfalosť použiť chemické zbrane proti civilnému obyvateľstvu. Malo sa tak stať iba niekoľko dní potom, čo do Damasku dorazila skupina inšpektorov OSN, ktorá ho chcela usvedčiť z podobných predchádzajúcich zločinov. Prekvapenie netajili ani tí, ktorí s obavami sledovali eskaláciu tohto médiami a niektorými politikmi dobre živeného konfliktu. Najmä keď bolo jasné, že intenzita obvinení má prekryť nedostatky v podobe málo presvedčivých argumentov o jasnom podiele sýrskej vlády na zločinoch proti ľudskosti. Nepochybne najviac boli sklamaní sýrski rebeli, lebo od útoku (už malo byť dávno po ňom) si sľubovali citeľné oslabenie Asadovej armády a prísun toľkokrát sľubovaných moderných zbraní. Teraz musia čeliť novým útokom bez záruky, že očakávaná pomoc stihne prísť včas.
Veľkú traumu prežívala aj skupina slovenských pravicových komentátorov, ktorí v takomto prípade majú svoje novinárske kolty vždy zavesené prekliato nízko. Americký prezident si od nich odniesol stigmu slabocha a ešte horšie skončil bežný občan (presnejšie volič) predstavujúci zlo v podobe „perverzného metabolizmu verejnej mienky“, lebo sa vraj postavil za Asada a kritizoval demokraticky zvoleného prezidenta. Skrátka, podľa týchto komentátorov, verejnosť (občan, volič) nemá čo politikom hovoriť do toho, keď si chcú vybiť zlosť na slabšom, rozšíriť svoje sféry vplyvu a prostredníctvom nového konfliktu prispieť zbrojovkám na oživenie produkcie.
Veľa sa teda hovorí o prekvapení (niekedy aj o sklamaní), ale patrilo by sa položiť si otázku, prečo sýrsky problém dosiahol odrazu také hrozivé rozmery, a prečo práve v tom čase, aby nakoniec dospel do podoby tureckej telenovely s mnohými možnými pokračovaniami. Skôr, ako dospejeme k odpovedi na túto otázku, bude si treba oživiť niekoľko faktov.
Vlani v auguste prezident Obama varoval, že použitie chemických zbraní proti civilnému obyvateľstvu by bolo prekročením červenej línie, po ktorej by nasledovala angažovanosť USA na strane sýrskych rebelov. Odvtedy sa sporadicky objavovali správy povstalcov, že vládne jednotky použili chemické zbrane, ale USA nereagovali. Naopak, prezident sprísnil pôvodné kritériá, keď v apríli vyhlásil, že svetové spoločenstvo „nemôže nečinne stáť bokom a dovoliť systematické používanie zbraní, ako sú chemické zbrane, proti civilnému obyvateľstvu“. Kritériom na prekročenie červenej čiary a následnú vojenskú akciu sa teda stalo „systematické používanie“ zbraní hromadného ničenia proti nevinným „civilistom“.
Výsledkom bolo, že sa rozhýbal aj generálny tajomník OSN Pan Ki-mun a 18. augusta vyslal do Sýrie skupinu inšpektorov, ktorí mali posúdiť staršie prípady použitia chemických zbraní. Inšpektori si ešte nestihli ani rozbaliť kufre v luxusnom hoteli v sýrskom hlavnom meste, keď sa po svete rozšírila správa o novom masovom použití chemických zbraní, a to dokonca v Ghúte, čo je v podstate predmestie Damasku. Niekto sa teda postaral o to, aby inšpektori nemuseli cestovať ďaleko k starým obvineniam do vzdialených provincií, ale mali čerstvý prípad doslova pod svojím citlivým nosom. Naozaj zaujímavá zhoda okolností a zaujímavá ústretovosť.
Po takomto konštatovaní si všimnime, čím sa zaoberala svetová tlač iba pár dní predtým, ako upriamila svoju pozornosť na Sýriu. Dominovali dve témy: Egypt a odhalenia Edwarda Snowdena. V Egypte armáda zvrhla (síce islamistu, ale zato demokraticky zvoleného) prezidenta Muhammada Mursího. Následné protesty armáda tvrdo potláčala a 14. augusta vyhnala demonštrantov z námestí. Iba v ten deň zahynulo v uliciach miest najmenej 630 ľudí. Napriek tomu, že obete pribúdali a nechýbali ani zábery zakrvavených tiel, USA zaujali pozíciu mŕtveho chrobáka. V médiách sa zákonite objavovali otázky, prečo Washington nekoná rovnako rázne, ako by postupoval v prípadoch, keby sa taký masaker udial v Rusku, Číne, Sýrii alebo v hociktorej inej krajine, ktorá Amerike nezobe z ruky.
Druhá témy, ktorá dominovala v tom čase a nadobúdala obludné rozmery, boli spomínané odhalenia Edwarda Snowdena. Práve v polovici augusta sa objavili správy, že niektoré časopisy chystajú uverejniť nové dokumenty potvrdzujúce, že USA neveria už ani najbližším spojencom v Európe, a že sledovali dokonca vysoko postavených pracovníkov OSN a ostatných medzinárodných organizácií. Washingtonu teda hrozil doslova celosvetový škandál a mohol očakávať mnohonásobné obvinenie z porušovania suverenity jednotlivých krajín a z nedodržiavania medzinárodných zmlúv.
Nepochybujem, že v Bielom dome nemuseli dlho dumať o tom, ako sa vyhnúť celosvetovej blamáži, lebo siahli po osvedčenej metóde na odvádzanie pozornosti médií iným smerom. Ako sa to robí, stačí oživiť si spomienky na dnes už kultový film Vrtieť psom, ktorý môže byť na všetkých univerzitách učebnicovou pomôckou na výučbu o metódach manipulácie. Čudný názov filmu sa zakladá na vtipe, kde je najskôr otázka, prečo pes vrtí chvostom. A odpoveď ̶ lebo je chytrejší, ako jeho chvost. Keby bol chvost chytrejší, vrtel by psom on. V tomto filme fiktívny americký prezident čelí krátko pred voľbami následkom sexuálnej aféry. Preto si pozve na pomoc istého Conrada Breana, aby ho dostal zo šlamastiky. A mediálny mág – manipulátor Brean – mu naozaj pomôže. Vymyslí vojnu proti Albánsku a priatelia z Hollywoodu mu pomôžu nakrútiť aj hrôzostrašný spravodajský šot vyzerajúci tak, ako by pochádzal priamo z albánskeho bojiska. K tomu skomponujú novú pieseň ako odpoveď kultúrnej elity a nezabudnú ani na srdcervúci príbeh hrdinu, ktorý sa dostal do zajatia albánskych teroristov vlastniacich kufríkovú jadrovú vojnu. Film približuje niekoľko najbežnejších metód manipulácie s verejnou mienkou, ktoré sa bežne spomínajú aj v odborných príručkách.
Ak si niekto myslí, že niečo podobné sa môže udiať iba vo filme, stačí spomienka na prekvapujúce štvordňové bombardovanie vojenských cieľov v Iraku, ktoré sa začalo 16. decembra 1998 pod kódovým označením Púštna líška. Verejnosť pozná tento útok skôr pod posmešným názvom Monikina vojna, lebo sa začal na chlp v tej chvíli, keď Snemovňa reprezentantov USA začala vypočúvať prezidenta Billa Clintona kvôli obvineniu z krivej výpovede súvisiacej s jeho sexuálnou aférou s Monikou Lewinskou.
Na základe toho, čo sme nedávno videli, počuli a zažili možno teda povedať, že Barack Obama sa rozhodol po vzore filmového prezidenta „zavrtieť psom“ a že sa mu to naozaj podarilo. Svetové médiá boli zahltené správami o chemickom útoku v Sýrii, o pripravovanej odvete za tento čin, ba poznali sme aj konkrétne dátumy, kedy sa tak stane. Celý svet tŕpol buď z obáv z novej vojny alebo sa z nej tešil v túžobnom očakávaní. To, čo sa medzitým dialo v Egypte, ostalo druhoradé a takmer bez povšimnutia ostali aj odhalenia uverejnené v nemeckom časopise Der Spiegel a v britskom denníku The Guardian. Keď rozruch okolo Sýrie splnil svoj účel, zamýšľaný raketový útok stratil opodstatnenie. To ale neznamená, že sa neuskutoční. Sýria predsa nikde neutečie. Ešte môže poslúžiť niekedy v blízkej budúcnosti.
Snímka: Pútač k filmu Vrtieť psom
