Život Karla Polányiho by bol vhodným námetom na román o typickom stredoeurópskom intelektuálovi dvadsiateho storočia. Narodil sa roku 1886 v buržoáznej židovskej rodine vo Viedni. Študoval v Budapešti, kde získal titul doktora filozofie. Počas vojny bojoval na ruskom fronte, vrátil sa do Maďarska a pod tlakom politických udalostí po vzniku Maďarskej republiky rád ušiel do Rakúska. Presvedčením republikán a sociálny demokrat bol stále viac a viac ovplyvnený fabiánskym socializmom. Pod tlakom politických udalostí, odchádza Polányi do Londýna, živí sa písaním ekonomických a politických komentárov a prednáša na večernej ľudovej škole v rámci takzvaného Robotníckeho vzdelávacieho spolku. Po vypuknutí druhej svetovej vojny v Európe sa sťahuje na východné pobrežie USA, učí vo Vermonte a neskôr na Columbia University v New Yorku. Polányiho manželke, aktívnej komunistke, je odpopreté americké vízum, a preto odchádzajú bývať do Kanady. Profesor celé roky na newyorskú univerzitu spoza hranice iba dochádza. Proti klasickej obhajobe voľného trhu Polányi začal písať Veľkú transformáciu v tridsiatych rokoch v Anglicku a knihu dokončil roku 1944 v USA. Prvý dojem, ktorý z knihy čitateľ získa, je jej „aktuálnosť“. Po takmer polstoročí od jeho vzniku text pôsobí, ako by ho autor napísal dnes. Polányiho analýza je aktuálna tým, že v centre jej pozornosti je ekonomický systém – kapitalizmus, ktorý v už nespočetnej modifikácii dosahuje svoj zenit práve v súčasnosti. Vplyv, ktorý Veľká transformácia mala a má na spoločenské vedy by určite bolo možné kvantifikovať spočítaním citačných idnexov a referencií. To však nie je potrebné, pretože šancu odhaliť kvality textu má každý čitateľ sám. Východiskom knihy je pohľad na civilizáciu voľnotrhového kapitalizmu devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Hlavnou myšlienkou je téza, že pôvodom ekonomických, politických a sociálnych problémov dvadsiateho storočia bol ekonomický liberalizmus a jeho pokus vytvoriť samoregulujúci trhový systém. Keďže však samoregulujúci trh je neprirodzený a vo svojich dôsledkoch fatálny nápad, spoločnosť si proti nemu sama vytvára obranný mechanizmus. Kapitalizmus voľného trhu definitívne padá v tridsiatych rokoch, keď (ne)fungovanie samoregulujúcich síl spôsobuje úplný rozvrat hospodárstva. Hlavnou líniou Polányiho argumentácie je kritika klasickej politickej ekonómie, ktorej predstavitelia Adam Smith, Joseph Townsend, Thomas Malthus, David Ricardo a iní v osemnástom a devätnástom storočí vytvárajú paradigmu ekonomického neoliberalizmu. Centrálnou témou politickej vedy tohto obdobia je človek „robinson“, zbavený širšieho sociálneho prostredia a utilitaristicky napĺňajúci svoje potreby. Politická ekonómia je plná asociácií na život v prírode a k skúmaniu spoločnosti sa pristupuje zo živočíšnej strany. Do ľudských záležitostí sa zavádza koncept zákonov prírody. Rovnováha v spoločnosti sa nastolí vtedy, píše J. Townsend, keď „prví splatia prírode dlh tí najslabší zo živočíšnych druhov – tí najpriebojnejší a najsilnejší si svoj život zachovajú“. A. Smith vytvára koncept ekonomického človeka, homo economicus, a prisudzuje ľudským bytostiam prirodzený sklon „vymieňať, obchodovať, vymieňať jednu vec za druhú.“ Edmund Burke, autor Úvah o revolúcii vo Francúzsku, píše: „Ak ľutujeme chudobných, tých, ktorí musia pracovať, zahrávame sa so samotným princípom existencie ľudstva.“ Thomas Malthus spája otázku blahobytu s otázkou biologickou a tvrdí, že bieda a chudoba sú nevyhnutné, pretože v dôsledku preľudnenia sa znižuje objem dostupných potravín. Obraz sveta, ktorý sa vytvára, je naturalistický a situácia chudobných je v princípe zúfalá a bezvýchodisková. Hospodárstvo je podriadené zákonom, ktoré nie sú ľudskými zákonmi. Karl Polányi považuje takýto svet a ekonomizáciu motívov ľudského konania za číročíru subjektivistickú konštrukciu liberálnych anglických filozofov. Podľa Polányiho je problémom klasickej ekonómie to, že jej základy boli položené počas ranného obdobia industrializácie, vtedy, „keď sa za konkurenčnú trhovú ekonomiku vydával kapitalizmus, v ktorom neexistoval pracovný trh“. To spôsobilo, že klasická ekonomická teória je obmedzená, nekonzekventná a chybná. Ekonomický pohľad na dejiny Geografický rámec Polányiho knihy tvorí kolíska priemyselnej revolúcie – Anglicko. Podstatná časť knihy sa preto venuje sociálno-ekonomickej histórii Anglicka, od inštitucionalizácie prvej „sociálnej“ legislatívy, tzv. zákonov o chudobných v sedemnástom storočí cez zavedenie tzv. speenhamlandských pravidiel na poskytovanie doplatkov k mzdám po ich zrušenie roku 1834. V úsilí ilustrovať historickú podmienenosť existencie trhu (ako antitézu k jeho „večnosti“) sa Polányi detailne odvoláva na práce antropológov Bronislawa Malinowského, Richarda Thurnwalda a iných. Hlbšie štúdium sveta prehistorického človeka a aj staroveku odhaľuje, že ľudské činnosti neboli organizované okolo trhu, ale na podstate iných princípov, napríklad princípu vzájomnosti. R. Thurnwald píše: „Trhy nie sú všade: ich absencia, aj keď poukazuje na určitú izolovanosť a tendenciu k odlúčeniu, sa nespája s nijakým konkrétnym vývojom, rovnako ako sa nedá nijaký konkrétny vývoj vyvodzovať z ich prítomnosti“. Primitívne spoločnosti organizujú svoje činnosti na báze vzájomnosti, prípadne na iných motívoch, a preto je trh historicky podmienený mechanizmus. Polányi je presvedčený o nemožnosti aplikovať trhové princípy na všetky oblasti života. Voľný trh je podľa Polányiho nanajvýš neprirodzený a všeobecne ohrozujúci princíp, a preto spoločnosť v sebaobranne takýto princíp nakoniec zavrhne. Históriu autor vidí ako súbeh udalostí, ktorý reaguje najmä na ekonomické podnety. Aj keď Polányi je nepochybne ovplyvnený učením Karla Marxa, nie je plnokrvným marxistom. Zdá sa mu, že historický zvrat vo vývoji kapitalizmu (ktorý nastáva v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia) nespôsobuje nespravodlivé prerozdelenie nadhodnoty a núdza robotníkov, ale všeobecný pocit ohorozenia extrémnou ekonomickou nestabilitou. Odmietnuť voľnotrhový systém sa stáva aj záujmom tých vrstiev, ktoré z voľného trhu na začiatku prosperujú – majiteľov pôdy, finančníkov, bankárov… Imaginatívna je Polányiho periodizácia moderných dejín. Skutočný koniec devätnásteho storočia, „svetová revolúcia“, nenastala ukončením svetovej vojny roku 1919, ale hospodárskou dezintegráciou národných ekonomík v tridsiatych rokoch. Polányi vníma zásadné politické zmeny po roku 1917, ale aj prevzatie štátnej moci radikálnymi politickými skupinami (napríklad boľševikmi v Rusku) v určitej kontinuite s predvojnovými režimami konštitučnej a liberálnej demokracie. Radikálna politika a diktatúra proletariátu je iba iné vyjadrenie tej istej modernity a ideálov osvietenectva, na ktorých stáli aj niektoré predvojnové konštitučné demokracie. „Tendenciou tejto doby bolo jednoducho ustanoviť (alebo znovuustanoviť) systém bežne spájaný s ideálmi anglickej, americkej a francúzskej revolúcie. Nielen Hindenburg a Wilson, ale aj Lenin a Trockij sa pohybovali v tomto širokom zmysle v línii západnej tradície.“ Zlatý štandard nie je nad zlato Tmelom, ktorý podľa Polányiho spájal predvojnový a povojnový svet bola viera v samoregulujúci trhový mechanizmus a v praktickej finančnej politike sústredenosť štátov na stabilizáciu svojej meny prostredníctvom tzv. zlatého štandardu – medzinárodného menového systému, v ktorom mala každá jednotka meny svoju hodnotu určenú množstvom zlata. Tento základný prvok samoregulujúceho voľného trhu akceptovala nielen západná Európa, ale aj ruskí boľševici a „Sokoľnikov bol prvým povojnovým štátnikom, ktorý stanovil hodnotu meny svojej krajiny vo vzťahu k zlatu“. Konsenzom, „náboženstvom“ tej doby bola viera v zlatý štandard – v to, že bankovky majú hodnotu, pretože predstavujú zlato. Polányi tvrdí, že pokiaľ ide o túto vec, „bolo by ťažké nájsť nejaký rozdiel medzi vyhláseniami Hoovera a Lenina alebo Churchilla a Mussoliniho“. V skutočnosti bola „nevyhnutnosť fungovania zlatého štandardu pre fungovanie medzinárodného ekonomického systému tej doby jedinou dogmou, ktorá bola spoločná všetkým národom a všetkým triedam, všetkým náboženstvám a sociálnym filozofiám“. Boj za stabilitu meny sa však dostáva do priameho protikladu s novou nástojčivo vyžadovanou úlohou štátu – rovnostárskejšie prerozdeľovať národný príjem. Ako píše Polányi, stabilitu meny rovnakou mierou ohrozovala zvyšujúca sa úroveň miezd, ako aj priama inflácia – obe mohli obmedziť celkový vývoz a stlačiť kurzy. V obave o stabilitu meny sa teda hrdinsky bojovalo proti hroziacim rozpočtovým deficitom. Pozornosť, ktorú dnes stredoeurópske štáty pristupujúce do Európskej menovej únie venujú udržiavaniu vyrovnaného rozpočtu, vytvára až zarážajúcu paralelu finančnému svetu, ktorý popisuje K. Polányi. Aj keď kurzové režimy a menová politika sa dnes od obdobia zlatého štandardu zásadne líšia, aj dnes sa sociálne výdavky a sociálna ochrana majú obetovať v záujme toho, aby sa naplnili Maastrichtské kritériá. Pád a vzostup utópie trhu Samoregulujúci trhový mechanizmus nemohol prežiť veľkú hospodársku krízu dvadsiateho storočia. Keď USA „v inštinktívnom geste oslobodenia“ odstúpili roku 1933 od zlata, zmizol posledný pozostatok tradičnej voľnotrhovej svetovej ekonomiky. Príčinou pádu systému bola horúčkovitá snaha zachovať stabilitu meny, čo vyžadovalo realizovať autarkistické, protekčné opatrenia, a tým uzatvárať národné ekonomiky. Takýmto paradoxným spôsobom ortodoxná laissez-faire paradigma vygenerovala celú plejádu reštriktívnych opatrení, ktoré vo svojich dôsledkoch spôsobili finančný rozvrat a pochovali voľný trh. Ekonomicky sa Európa tridsiatych rokov storočia zmietala v chaose a v dôsledku toho sa stala javiskom nástupu totalitárnych režimov rôznej proveniencie a podoby. Definitívnu bodku za experimentom trhovej samoregulácie dala najzničujúcejšia vojna v dejinách. Polányiho analýza kapitalizmu devätnásteho a dvadsiateho storočia by sa dala považovať za komplementárny pohľad k francúzskej ľavicovej historickej škole Annales, ktorá sa utvorila v tridsiatych rokoch okolo časopisu Annales d´histoire économique et sociale. Na rozdiel od konvenčných prístupov k štúdiu histórie, ktoré sa sústreďujú na detailný opis špecifických udalostí alebo životných osudov, Annales vnímala dejiny primárne ako proces sociálnych a ekonomických zmien. Nie je známe (prinajmenšom autorovi tejto recenzie), aké boli Polányiho intelektuálne kontakty s predstaviteľmi tejto školy a či jej autorov čítal. Zdá sa však, že spoločný odkaz Annales a Polányiho spočíva v dôslednom upozornení, že sústava, ktorú nazývame ekonomickým systémom, je segmentovaná, a že voľný trh v princípe nikdy nie je voľný ani samoregulovaný a že nepokrýva celú ekonomiku. Veľká transformácia ovplyvnila aj teóriu svetosystému (World-system theory) amerického sociológa Immanuela Wallersteina. Svetosystém je priestorovo-časový celok, ktorý vznikol v Európe v šestnástom storočí a ktorý sa vyvinul do súčasného globálneho kapitalizmu. Tento svetový systém je založený a medzinárodnej deľbe práce, ktorá však nie je ani „voľnotrhová“, ani spravodlivá, ani samoregulujúca. Polányiho kniha sa dnes zdá aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým. Koniec európskeho konsenzu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov („zlatého veku“) o férovom prerozdelení príjmov medzi bohatých a chudobných a pád sovietskeho bloku v osemdesiatych rokoch otvorili cestu revízie sociálneho štátu. Ekonomický neoliberalizmus a globálne záujmy finančného kapitálu opätovne legitimizujú princípy naturalizmu a morálku prirodzeného výberu schopnejších jedincov. Homo economicus sa opätovne stáva centrom pozornosti sociálnych vied a morálnym štandardom. Znovu sa inštitucionalizujú spoločenské mechanizmy, ktorých hlavným zmyslom je súvaha nákladov a výnosov. A viera v utópiu sebaregulujúceho trhu a myšlienka, že konečným výsledkom akéhokoľvek ľudského snaženia má byť akumulácia zisku dnes znova v Európe aj inde vo svete ohrozujú demokraciu. Autor je sociológ Karl Polányi: Velká transformace, Centrum pro studium demokracie a kultury 2006
