Zrejme prvá písomná správa o Slovanoch v Európe pochádza z rokov 530 až 545. V Prokopisových Dejinách autor uvádza: „…tieto národy, Slovania a Antovia, nie sú ovládané jedným mužom, ale oddávna žijú demokraticky…“ Vzhľadom na Rusko možno o tom polemizovať.
Oficiálnym štartom volebnej kampane do Štátnej dumy (ŠD) bol dekrét B. Jeľcina, ktorým stanovil dátum volieb na 19. decembra 1999. Od tohto okamihu boli všetky aktivity na politickej scéne spojené s tým, čo sa v civilizovanom svete chápe ako sviatok demokracie. Súčasťou tohto sviatku bolo Čečensko. Na stránkach ruských novín sa diskutovalo aj o zrušení volieb. Optimizmus, že sa uskutočnia, bol paradoxne postavený na realite volebnej vojny. Logika jej stupňovania napovedala, že je organizovaná tak, aby bola pre Kremeľ volebne výhodná. A to aj – alebo najmä – v prípade prečasných prezidentských volieb. Druhým prvkom optimizmu bola nereálnosť naplnenia vnútornej túžby Jeľcina siahnuť po diktatúre a predĺžiť svoje prezidentovanie. Ak by Jeľcin zlikvidoval jednu z podmienok polyarchickej demokracie – pravidelné a slobodné voľby – pochoval by nádeje na získanie stabilizačných a rozvojových úverov. A aj keď ide len o matinálnu demokraciu, pravidelnosť volieb nie je vzhľadom na ruskú tradíciu zanedbateľný výsledok.
Homo sovieticus
Bolo to v roku 1959, čo po prvýkrát v histórii do volebnej kampane vstúpila televízia. Politológ D. Butler na margo tejto civilizačnej zmeny poznamenal, že sa tým pravdepodobne zmenil význam kampane a taktiež volieb. V prípade Ruska by musel konštatovať, že televízia zmenila všetko. V roku 1996 zvolila Jeľcina, v roku 1999 zmenila predvolebnú mapu a dosiahla, aby sa šťukou volieb stal Medveď na čele so S. Šojguom (23,88 %) a aby sa o Zväze pravých síl (ZPS-8,63 %) hovorilo ako o prekvapení. Niet sa čo diviť, že v prvej etape sa bojovalo o predvolebné mediálne pole. Oligarchovia B. Berezovskij (projeľcinovský a V. Gusinskij (protijeľcinovský smer) dali zelenú boju bez pravidiel. V rámci telekracie (85% času na priamu reklamu politických strán bolo realizovaných cez televíziu) im išlo hlavne o ekonomické záujmy a udržanie vplyvu na Kremeľ. Ruský väčšinový volič sa nerozhodoval na základe programovej perspektívnosti, ale podľa sympatií k vodcom. Kto mal väčší mediálny priestor a investoval do reklamy, siahol po úspechu. Prevažná väčšina voličov sa správala ako homo sovieticus: televízia (strana) povedala, volič vykonal.
Predvolebná kampaň
Mediálne hry v predvolebnej kampani deprimovali voliča od Vladivostoku po Kaliningrad a boli adresované oponentom Jeľcinovho režimu. Kampaň obnažila aj nové a nebezpečné vnútropolitické tendencie. Prvou bolo potvrdenie, že moc chutí a všetci expredsedovia ruských vlád éry Jeľcina sa pokúsili o návrat do politiky cez svoje volebné zoskupenia. Traja – Primakov, Kirienko a Stepašin – uspeli, V. Černomyrdin len s ťažkosťami. Druhou bola fatálnosť rozporov centrum-regióny a medziregionálnych sporov. Vďaka nej vzniklo OVR (Lužkov, Primakov, Jakovlev) a bola platformou ukotvenia Medveďa. Treťou tendenciou bolo, že do volebného súboja aktívne vstúpili výkonné štruktúry moci (ministri, gubernátori). Porážka bloku OVR nebola zapríčinená slabým volebným programom, ale vzťahom chudobných (manipulovateľných) regiónov k veľkým mestám, čo Kremeľ prostredníctvom Medveďa využil. Veď v Moskve OVR získal 41,64% a Medveď len 6,53%. Zaujímavý bol v Moskve pomer ZPS a KS RF 12,33% : 12,12%. ZPS získal toľko ako komunisti, ale aj len toľko ako ich líder S. Kirienko v moskovských primátorských voľbách – 11,48%. Moskva nie je Rusko. Ďalej je tu záležitosť spojená s tzv. nezávislými poslancami z jednomandátových okruhov a následné formovanie politických frakcií v ŠD. V kandidátskej hre bolo viac ako 2 300 mien. Ich zoznam charakterizuje byzantskú podstatu Ruska – oligarchovia B. Berezovskij, R. Abramovič, kozmonaut-politik J. Baturin, „autorita“ podsvetia V. Šutov, priveľa generálskych lampasov. Aká bude politická frakcia X?
Kremeľ mal v rukách aj gumený volebný zákon ako prostriedok regulovania scény, ktorým sa nenarušila krehká politická rovnováha. Nedotklo sa jej ani odmietnutie registrácie stabilne projeľcinovského subjektu – LDPR V. Žirinovského. Ten, ako Lola v kinách, bežal o politický život a do ŠD sa vrátil v rámci svojho nového bloku (6,18%), ktorý personálne očistil a modernizoval.
Čas odpovedí
Voľby do ŠD boli previerkou nálad pred rozhodujúcimi (z hľadiska smerovania Ruska v budúcom tisícročí) prezidentskými voľbami. Nimi sa buď zakonzervuje podoba cynického mafiánskeho štátu ovládajúceho masy pomocou oligarchizovaných médií, alebo sa Rusko priblíži k demokracii. Voľby do ŠD dopadli dobre pre všetky prokremeľské zoskupenia a výsledok je paradoxne zárukou nezvratnosti ukončenia éry Jeľcina. Z tohto pohľadu je vlastne jedno, aké politické zoskupenia sa etablovali v ŠD. V ruskej politike neexistuje klasická ľavica, pravica či stred. Predvolebné očakávania ako poriadok, odstránenie korupcie, vyplatenie miezd, práca, ale aj veľké a silné Rusko v podobe svetovej veľmoci, ostanú zjavne nenaplnené.
Dve posolstvá
Nová ŠD bude naďalej charakteristická antizápadným myslením a jej barlou bude bipolarita. Aké sú výsledky volieb? Okrem spomenutého, že v mocenskej logike Ruska sa nič nemení, priniesli ešte dve správy: G. Ziuganov a jeho strana prehrali. Stratili šancu politicky ovplyvniť reformy, presadiť svoj model a vyraziť do úspešného prezidentského súboja. Druhou správou je, že voľby vlastne vyhral Jeľcin. Potvrdil, že je schopný kontrolovať priestor, vnútiť pravidlá hry a zvládnuť homo sovieticus. Svoju minulosť, zdravotný stav, korupčnosť a autoritatívny štýl riadenia úspešne sekundarizoval.
Tesne pred voľbami do ŠD J. Primakov (18. 12. 1999) oficiálne ohlásil, že mieni kandidovať na prezidenta. Jeho iniciatívu málokto vnímal ako reakciu na niečo, čo sa deje v okolí Jeľcina. Vtedy sa možnosť odstúpenia Jeľcina skôr ako v lete 2000 vnímala ako folklór. B. Jeľcin je, bol a bude politická líška. Koncom roku 1995 to vyzeralo, že jeho politická kariéra je na konci. Jednako, po voľbách do ŠD v roku 1995 a najmä na jar 1996 sa pozviechal, vstal z popola. Stal sa takým silným, že v čase, keď sa celý svet tešil „z“, alebo „na“ Nový rok 2000, v televíznom prejave abdikoval zo svojej funkcie. Podľa ústavy odovzdal kompetencie premiérovi a sebe (a svojej rodine) zaistil, tak ako Pinochet, „nedotknuteľnosť“. Opäť konal nepredvídateľne, nebezpečne a vnútil svoju hru, ktorej súčasťou bolo aj mediálne zvládnutie tejto politickej operácie a senzácie. Svet sa zabával a v Rusku nevychádzajú v pondelok noviny. Takže zoligarchizované elektronické masmédiá pripravili pôdu v spoločnosti na to, aby bol V. Putin bezproblémovo prijatý ako poverený prezident. Teraz má v rukách všetko. Od čierneho kufríka po… Voľby sa musia uskutočniť do troch mesiacov a dnes to vyzerá, že on sa bez problémov dostane do druhého kola. Stojí za ním armáda, uvidíme ako bude reagovať Washington. Kto bude súperom? Demokracia znamená predovšetkým slobodné voľby. Navyše, novozvolená ŠD ešte nemala ustanovujúce zhromaždenie. Teda jeden z pilierov moci je, resp. nie je.
Nové tváre a znova generáli
Boj o Kremeľ sa odohráva v novej kvalite a nablízku je zbytočne veľa vplyvných generálov. Generál Putin je zatiaľ označovaný za nástupcu, generál Šojgu by mohol byť aj predsedom vlády a generál S. Stepašin túži po poste predsedu ŠD. Nie je isté, či prežijú postčečenský mlynček. Jeľcin evidentne nechce ukončiť bohatú politickú kariéru ako človek zodpovedný za posledný vojnový konflikt v svetovej histórii roka 1999. A prečo aj? Hlavnou politickou udalosťou Ruska roka 1999 boli voľby do ŠD a následne politická bomba – odstúpenie prezidenta. Pri všetkej historickej smole však majú Rusi, ktorí sa 1. 1. 2000 zobudili do iného Ruska, šťastie. Jeľcin nie je Mečiar. Nespieva a končí. Otázne je, či sa s ním končí aj jeľciniáda.
Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR
